Ako sa zmieriť so životom (Jozef Augustyn - Lucyna Slupová)

 Existuje vôbec na to nejaký recept? Mnohí hľadali odpoveď v hlbinách svojho srdca: hľadali, našli a ďalší hľadajú. Ako príznaky nevyrovnanosti v našom živote môžu byt naše neprimerané reakcie, ako sú rozčuľovanie, výbuchy zlosti, rebélie. reflexie pomsty, urážlivosť, uzavieranie sa do seba, depresie.

Uznanie vlastnej hodnoty a vyrovnanie sa so sebou samým sa utvára už v detstve a veľkú úlohu tu má láska našich rodičov a ak sme ju nezakúsili, nedokážeme ju preukazovať druhým. Tu patria i naše prežité krivdy, utrpenia, šikanovania. Určité povahové deformácie sú spôsobené tzv. podmienečnou láskou pri výchove, čo je tretia komnata" v našej mysli, čo všetko môže byť v nej ukryté, ale nie zabudnuté.

Táto malá kniha nás smeruje k tomu, ako poznať a prijať pravdu o sebe a ako si môže človek i sám pomôcť. Avšak príbeh policajného seržanta Jasona je iný. uvádzajú sa jeho zdanlivo hrdinské akcie, v ktorých riskuje ľahkovážne svoj život, preto bol psychológom označený za potenciálneho samovraha, ktorý potrebuje liečenie. Chyba bola pri výchove v detstve.

Ako žiť? (Jozef Tischner)

 Uvedenie do kresť.etiky – výber.

Ozajstný etický čin je – ako čin umelca – objavom a tvorbou. Pre túto jednoduchú pravdu mi kedysi otvoril oči Henri Bergson a odvtedy si ju vo svojom vnútri pestujem ako jeden z najcennejších objavov, za ktorý vďačím filozofii, píše autor tejto knihy, známy poľský intelektuál Jozef Tischner. Čím je prežívanie etickej povinnosti? – nie je ničím iným, než vnútornou potrebou rastu, zdokonaľovania, je to cit pre povinnosť, odpoveďou Bohu. Imanuela Kanta priviedol do úžasu, iných na najvyšší vrchol, Razkoľnikova doviedol k dverám súdu. A čo my? Uvoľníme miesto v autobuse starším, odvoláme ohováračky, osočovania, nepravdy, krivdy, podvody? Vrátime požičané peniaze a ukradnuté veci? Keď takto konáme, tak je to správne a to je hodné obdivu. Hitlerovské „zákony“ poplatné štátnemu utilitarizmu neospravedlňujú ich zločiny. Aby zákon zaväzoval vo svedomí, musí byť v súlade s prirodzeným zákonom. Človek je povinný svoje svedomie neustále formovať a zdokonaľovať. Kto to nerobí, môže mať pomýlené svedomie a poznáme až tri také typy:

1. úzkostlivé svedomie, potom
2. široké a benevolentné
3. a nestále svedomie.

Príkladov širokého svedomia máme okolo seba mnoho. Hranice dobra a zla sú tu tak nevýrazné a nejasné, že taký človek prakticky pre všetko, čo urobí, dokáže nájsť ospravedlnenie. Naše hriechy širokého svedomia spôsobujú veľké spoločenské škody a problémy. Kto z nás sa z toho spovedá? Svedomie má byť kormidlom ľudského života. Ako je to s neistým svedomím? Ako sa zachovať? Evanjeliový Peter a Judáš – to sú dve postavy, ktoré prerástli do dvoch symbolických príkladov pôsobenia ľudského svedomia. Svedomie odhaľuje buď vinu alebo spokojnosť človeka. Svedomie je „neomylné“, ale človek často volí nepočuť, čo hovorí svedomie. Tragédiou človeka je, že úmyselne uteká od svojho svedomia, že prekrúca zmysel jeho „mlčania“, že vlastné želania podsúva pod jeho hlas. Stáva sa, že taký človek je iný, než za akého sa považuje. Človek je rozpoltený a v tom je jeho tragédia.

1. Stáva sa, že sa kajúcnik pri spovedi spýta: Urobil som toto alebo tamto, mám za to hriech? A kňaz odpovie:“Neviem??!“ Kňaz správne odpovedá, kňaz nemôže vedieť, čo sa dialo vo svedomí kajúcnika v čase činu.
2. Čo je eticky dobrý čin a čo je eticky zlý čin? Svätí cieľ prostriedky? Z pohľadu kresťanskej etiky cieľ nesvätí prostriedky vedúce k cieľu!
3. Ak niekto chce dobro a súčasne sa zmieruje so zlom, ktoré prichádza z boku, v podstate dobro nechce. Nemožno pristať na kompromis so zlom. Cez zdanlivé dobro preráža egoizmus. A tu už ide o hriech etického zlého činu. Motivácia činu je pri tom zvlášť dôležitá.
4. Eticky dobrý skutok má svoje korene, mechanizmus. Ide o vnútro jeho osoby. Vystupuje zo slobody človeka, je v súlade s jeho svedomím, zodpovedá objektívnej hierarchii etických hodnôt a je zhodný s vôľou Božou.

Blahoslavenstvá, ktoré vyhlásil Kristus v reči na hore otvárajú novú epochu v dejinách ľudskej morálnej citlivosti. Nie sú to príkazy a zákazy, aké poznáme v dekalógu. Sú výzvou otvorenej mravnosti, pozývajú človeka, aby uskutočnil zásadnú zmenu spôsobu svojej existencie. Blahoslavenstvá odkrývajú nový priestor ľudského sveta, odkrývajú nadšenie a vďaka tomu sa môže prebudiť naše svedomie. Blahoslavenstvá sú formou prísľubu. Len cez prvenstvo prísľubu môžeme pochopiť, čím je láska. Žijeme z viery v nádej, ako žijeme zo zeme a z dažďa.
Boh je pravdovravný. Problém pravdy je veľkým problémom človeka. Ako pravdu opäť objaviť?

Z kresťanskej knižnice, 2007, Púchov.

Alzheimerova nemoc - šanca na väčšiu ľudskosť

 Táto nemoc sa stáva spoločenským problémom napriek lekárskemu pokroku.

Návrat ku kresťanskej podstate.

(Informácia je užitočná pre ošetrovateľov tejto choroby, ale i pedagógovia a rodičia pre výchovou deti si tu nájdu svoje, a aj takí, ktorí sú pred dôchodcovským vekom, ale vo viere sú vlažní alebo dokonca ateisti).

Alzheimerova nemoc nie je nevyliečiteľná, ešte nie. Možno sa blížime k téme s aforizmom kolumbijského filozofa a esejistu Nicolása Goméza Davilu, ktorý povedal: „Opravdivé problémy nemajú žiadne riešenie, len svoje dejiny.“ Riešenie by sa mohlo nájsť v budúcnosti, ale teraz sa zdá, zo súčasného pohľadu, že sa bude problém len zväčšovať. Niektoré čísla by to mohli len podtrhnúť: Dnes máme podľa údajov Nemeckej Alzheimerovej spoločnosti 1,4 miliónov pacientov s touto nemocou v Nemecku, za desať rokov to bude podľa odhadov odborníkov najmenej dva milióny. A to neplatí len pre Nemecko. Rýchle starnutie populácie v Európe umocňuje tento problém v celej EÚ. Podľa odhadov ALCOVE (Alzheimer Cooperative Valuation in Europe) a pracovnej skupiny, ktorých členovia pochádzajú z 19 štátov EÚ, existuje v súčasnosti asi sedem miliónov pacientov a v roku 2035 ich bude najmenej jedenásť miliónov. Alzheimerova nemoc sa stane masovým problémom – pre zdravotnícke systémy, pre opatrovateľské služby, pre rodiny. Otázka je: Keď sa nedá liečiť, neexistuje žiadne riešenie, ako sa postaviť tomuto problému? Ako sa s tým vyrovná táto spoločnosť?
U základných otázkach, ktoré sa týkajú súžitia ľudí, je väčšinou zmysluplné opýtať sa dejín. Starí Gréci mali zhruba dva spoločenské modely: súhlasný model a konfliktný model. Pre Aristotela bolo priateľstvo väzbou spoločnosti. „Priateľstvo je to najpotrebnejšie v živote,“ povedal vo svojej nikomašskej etike a ako najlepší spôsob priateľstva, menoval ten, pri ktorom si oba priatelia želajú nezištné a zdarma spoločné dobro. To je trvalejšie ako také priateľstvo, v ktorom priatelia spolu žijú len k vôli nejakej výhode. Rozumie sa, je samozrejme, že správna forma priateľstva spočíva na láske, a to v klasickom zmysle, ako to o 1500 rokov definoval Tomáš Akvinský: Chcieť niekomu konať dobro.
Pred takou základnou otázkou stojí ten, kto sa stará o nemocného Alzheimerovou chorobou. Podľa súčasných mieritok sú títo nemocní pre spoločnosť nepotrební. Nemajú žiadnu novú pamäť. Mozgové organicky podmienené obmedzenie predovšetkým intelektuálnych schopností, ako i časové, miestne ako i situačne - orientačné im odoberá výkonnosť, nemôžu už pracovať, podávať žiadny výkon, len ešte stoja peniaze. To je, ako popisuje Manfred Luetz vo svojom bestselleru Irre – wir behandeln die Falschen (Omyl – ošetrujeme tých nesprávnych), „pokušenie ukázať týmto ľuďom východisko. Zodpovedná organizácia vo Švajčiarsku ich menuje Exit, tá vyradeným ľuďom urovnáva cestu k smrti. V takej chladnej diktatúre, ktorá je založená na svojich počítačových vlastnostiach pyšných zdravých, nie je miesto pre citové, slabé, citlivé osoby a nemocné demenciou.“ Ale, ako hovorí Luetz, „tie vlastné ľudské schopnosti, láska, dôvera, miernosť, milosrdenstvo, vďačnosť, radostnosť, solidarita, radosť, šťastný život u vedomia neopakovateľnosti každého okamžku, ostávajú tiež u nemocných demenciou dlho zachované.“ Z toho vyplýva: Starať sa o nemocných Alzheimerovou nemocou nie je možné bez priateľstva, nie je možné bez lásky.
Ale keď títo nemocní už nie sú schopní rozpoznať dobro, ktoré im človek chce dať, keď už nevidia a nepoznávajú , kto, ktorý priateľ, ktorá milovaná osoba im chce poskytnúť nezištne dobro, má to ešte nejaký zmysel? Má. Táto otázka po zmyslu existujúceho alebo končiaceho života bola položená zakrátko po vojne. V roku 1949, keď ľudia ešte trpeli hladom a chceli prežiť, keď ešte pamäťou plynuli obrazy ohňa a keď bolo jasné ako prameň horskej vody, kde môže viesť blud ideológov a zbabelosť dobrých, v tej dobe vydal Romano Guardini malý spis o práve kľučiaceho sa ľudského života. A v odstavci s nadpisom Rozhodujúce stanovisko píše: „Konečná odpoveď spočíva v poukázaní na skutočnosť, že dozrievajúci život je človek. Človeka ale nesmieme zabíjať, keď sa nemôže brániť...a dôvod pre to spočíva v dôstojnosti jeho osoby.“ A potom rozvíja reťaz príčin ešte ďalej. Cituje: „Človek nie je nedotknuteľný preto, že žije a má právo na život. Také právo by malo tiež zviera, pretože to žije tiež tak...ale život človeka je nedotknuteľný preto, pretože je osoba.“ Potom definuje Guardini tento pojem a pokračuje: „Osoba je schopnosť k sebaurčeniu a k sebazodpovednosti: k životu v pravde a v mravnom poriadku. Nie je povahy psychologickej, ale existenciálnej. V podstate nezávisí ani na starobe, ani na nadaní, ale na duchovnej duši, ktorá je v každom človekovi. Personalita môže byť neuvedomelá, ako u spiaceho. Napriek tomu je tu a musí sa ctiť. Môže byť nerozvinutá ako u dieťaťa. Napriek tomu si zasluhuje mravnú ochranu. Je dokonca možné, že vôbec nevstúpi v činnosť, pretože pre to chýbajú fyzicko – psychické predpoklady, ako u duševne nemocných alebo u idiotov. Tým sa ale odlišuje civilizovaný človek od barbara, že si ich váži i v tomto zahalení. Táto osobitosť dáva človekovi jeho dôstojnosť... Úcta pred človekom ako osobnosti vedie k požiadavkám, o ktorých sa nemá diskutovať. Dôstojnosť, ale tiež blaho, ba nakoniec trvanie ľudskosti závisí na tom, či sa tak deje. Ak sa o dôstojnosti začne pochybovať, skĺzne všetko do barbarstva.
Pochopiť jednotlivého človeka ako osobu, ako dieťa Božie, nezávisle na majetku a výkonu. V tom spočíva zmysel i výkon nemocných na Alzheimerovú chorobu. Núti nás to k úcte dôstojnosti, tým k ľudskosti. Apelujem na našu schopnosť nezištnej lásky. Tým sa zabraňuje skĺznutiu do barbarstva. Svojou prítomnosťou nám pripomínajú ľudský postoj, bez ktorého by sme mohli zabudnúť na náš civilizačný štandard a náš pokrok. Vrhajú nás nazad ku kresťanskému jadru spolužitia. Oni nevedia, čo činia – a práve preto sme im dĺžni poďakovanie.
Ako môžeme vyrovnať tento dlh vďačnosti? To je téma terapii, a tu sa už pohybujeme v  interdisciplinárnej šedej zóne, možno dokonca v mínovom poli kompetencii. Isté je toto: Nemoc sa vyznačuje tým, že nová pamäť, ktorá je tak dôležitá pre bežný život, slabne a nakoniec sa stratí. Naproti tomu funguje stará pamäť lepšie ako u zdravých ľudí. Krásny príklad k tomu ukazovala nemecká televízia ARD začiatkom mája 2013 v jednom reportážnom dokumente novinára SWR Wolfganga Lucka. Jedna pacientka v Dedine zabudnutia v Thajsku, kde desať nemocných Alzheimerovou chorobou boli opečované behom jednej hodiny troma osobami, si priali od návštevníka novšiu pamäť. Myslela presnejšie novú pamäť. Bola to Švajčiarka, hovorila plynule anglicky, pretože vyrástla v Anglii (stará pamäť), zabudla ale, čo jej povedali pred pol hodinou.
Stará pamäť funguje, nová pamäť vysadila. To je vklad pre niektoré terapie. Napríklad liečbu v záhrade, alebo liečbu hudbou. Tieto oživujú cez zmyslové vnímanie ako vôňa a posluch vzpomienky zo starej pamäti. Vôňa čerstvých jahôd, kytica kvetov z ružového kríčka alebo melódia starého šlágru..., ktoré tiež u nás zaznejú v mozgu, keď počujeme už len titul. Všetky tieto vzpomienky sú vzácne na city, budia spojitosti, ktoré pochádzajú napr. z neskoršej mladosti, z doby zamilovanosti, možná ale tiež z detstva, z doby nezaťaženosti, domova a bezpečia, z doby malého alebo veľkého šťastia. To nemusí byť len šláger. Marlies Schultke, protestantská farárka vo farnosti Najsvätejšej Trojice v Charlottenburgu slúži už deväť rokov bohoslužbu špeciálne pre dementných ľudí s úspechom. Lavice sú stále plne obsadené. Keď zvonia zvony a varhany hrajú, vzpomínajú si starí ľudia napríklad na svoju konfirmáciu alebo iné návštevy bohoslužieb. To sú vzpomienky na mladé roky a tak stačí len zaklepať, „oni to teda počujú“ hovorí Schultke. Oltárny priestor je pri týchto bohoslužbách zaplnený veľkými obrazmi, ľudia sú v oblečení dvadsiatych rokoch a pri každej bohoslužbe sa spieva pieseň „Vieš, koľko hviezdičiek svieti“. Pani Schultke hovorí: Jeden muž, ktorý trpel afaziou, úplnou stratou reči a vlastne vôbec nemohol hovoriť, spieval naraz s ostatnými, potom ovšem znovu prestal spievať, ale mohol, podnietený vzájomnosťou.
Sluch, chuť, vôňa, všeobecne zmyslové orgány , ktoré človek rozvíja ako prvé, a to ešte v tele matky, utvárajú osobnosť veľmi zavčasu. Obľúbenou piesňou novo narodeného kojenca je ta pieseň, ktorú si pospevovala matka v tehotenstve. To je to najdôležitejšie a uvádza dieťa najskôr do spánku. Toto pôsobenie je možné rozvinúť snáď tiež vo vysokom veku. Elmar Trapp, vedúci duchovnej starostlivosti o starých v Kolíne, má vo svojom konceptu bod „stretnutie u postele starých ľudí“. Chce zaviesť „obrad na dobrú noc“, ako hovorí, „nájsť, akú obľúbenú modlitbu alebo pieseň nemocný má“. City sú architektmi mozgu, napísal Stanley Greenspan, priekopník výskumu spojenia. Tie sú, keď chceme, architektmi vzpomienok, architektmi neskorého šťastia.
Telo má určite tiež pamäť – a výskum mozgu na to mnohokrát poukázal. Neurobiolog Joachim Bauer z Freiburgu k tomu napísal knihu Das Gedächtnis des Koerpers (Pamäť tela). Patrí k rade amerických neurobiologických štúdii, ktoré zisťujú, ako na to poukazuje nositeľ Nobelovej ceny Eric Kandel, že nové objavy o spojení medzi „mind“ (duch) a „brain“ (mozog) vyžadujú zmenu myslenia v lekárstve. Tu všetko, čo duševne konáme, duševne cítime a vo vzťahoch vytvárame, nachádza odraz v telesných štruktúrach; lekárstvo pre „telo bez duše“ by dávalo práve tak malý zmysel ako psychológia pre „dušu bez tela“. Joachim Bauer popisuje v tomto zmysle fascinujúcu skutočnosť, že totiž činitelia, ktoré sú riadené génmi a môžu ovlivňovať zdravie, z podstatnej časti prichádzajú z medziľudských vzťahov. Všade tam, kde sa množstvo a kvalita medziľudských vzťahov zmenšuje, zvyšuje sa riziko nemoci. A medziľudské vzťahy, to znamená práve tiež emócie. Mohlo by sa tiež povedať: Lásku. Povedané slovami z jeho knihy Princip Menschlichkeit (Princíp ľudskosti): „Sme - z neurobiologického hľadiska – bytosti založené na spoločenskej ozvene a spolupráci.“
Tento poznatok, ľahko pochopiteľný i pre laikov, je podkladom pre mnohé liečebné modely. Je to vlastne ako u malých deti, v chladnej reči politiky sa nazýva U-3. Tiež oni nemocní majú sotva dosah k novej pamäti, žijú z podpory a aktivity. Teda z komunikácie a zamestnania. To je tiež princípom záhradnej liečby. Zmyslové vzpomienky – vôňa, sluch a chuť, ktoré sa človek naučil najskôr (ako prvé), budú vyvolané a bude podporené to zmyslové, motorika a sústredenosť. Dotýkanie a cítenie rastlín, modelovanie zeme a to všetko pod šírym nebom. Skúsenosť prírody spojená s komunikáciou, to zmyslové a emocionálne pri ošetrovaní rastlín a potom ešte zážitok z úspechu pri zbere (úrody), to robí radosť a pocit uspokojenia. Thomas Haase, rektor Vysokej školy pre poľnohospodársku pedagogiku a životné prostredie vo Viedni, odkazuje na štúdie, že v „geriatrii sa nasadením záhradnej terapie zmenšil zreteľne príjem antidepresiv a hybnosť ostala zachovaná dlhšie.
Samozrejme, vieme tiež, že pacient s Alzheimerovou nemocou v neskorom štádiu všetko zabúda, nevie už, kto je, aké je dátum, ako sa menuje ošetrovateľka, ktorá sa o neho denne stará. Žije v úplnej prítomnosti. A nie je práve toto pre nás nesmierne cenným poukazom? Žijeme v predstave, že musíme odbúrať minulosť a nastoliť budúcnosť. Ale nie je život prítomnosť, to, čo tu a teraz? To nemá nič spoločného so životnou filozofiou v štýle „carpe diem“. Človek musí plánovať, aby tvoril, obzvlášť keď má rodinu alebo zodpovednosť za iných ľudí. Ale v tomto plánovaní má mať miesto tiež bezúčelnosť, čas, ktorý nie sú peniaze. To nám hovoria títo alzheimerovskí blížni. Rozhovor, nezištne venovanie sa, úžas z poznania, všetko toto nazývali Gréci voľnou chvíľou, odpočinkom a to bol pre nich vrchol života. Schola, od tohto slova pochádza slovo Schule (škola), je latinské slovo pre grécke slovo múza. Pri preklade z gréčtiny do nemčiny sa prekrútilo niečo základné. U Aristotela znamenalo, že centrom našej kultúry musí byť múza, odpočinok, nie práca. Múza ako základ západnej kultúry. Človek má byť, tak píše vo svojej Metafyzike, „nemúzicky“, teda zamestnaný, pracujúci, „aby mal múzy“. Človek má pracovať, aby žil, dá sa vyjadriť nejak pozmenene, v našom totalitne-ekonomickom svete práce. Tuto starú náuku alebo životnú múdrosť nám pripomínajú nemocní Alzheimerovou nemocou.
Pokiaľ je to tak, je to dobre. V praxi sa však nemysli vždy na Aristotela. Jeden praktik, predtým vedúci sociálneho úradu v Bonne. Dieter Liminski, mal motív: „Kvalita nejakej spoločnosti sa spozná podľa toho, ako zachádza s menšinami, so starými a dementnými, s postihnutými a nemocnými.“ Tu má spoločnosť, teda tiež štát vo vlastnom záujme povinnosť pomôcť nielen nemocným, ale tiež príbuzným postihnutého. Taktiež to je časť prítomnosti. Každý potrebuje, už k vôli spoločenskej situácii, tiež svoje vlastné miesto ústupu, nemocní zasa podľa svojho stupňa postihnutia ošetrenie v priebehu dňa. Naráža tu ľudskosť na svoje hranice? Guardini videl „neľudskosť človeka“ v bezprostrednej súvislosti so zabudnutím človeka a Boha a použitím takmer veliteľskej, ale tiež zavádzajúcej technológie. To je moderné barbarstvo, druh Alzheimerovej choroby moderných civilizácii.
Politické diskusie o tom práve začínajú. Budú čím ďalej hlasnejšie. Existujú tiež šťastné, vydarené iniciatívy medzi politikou a vedou. Rada sympózií, vyvolané profesorom Wolfgangom Mohníkom k otázkam výskumu rakoviny, sa zaoberala na svojom 11. sympóziu v máji v Berlíne dvoma aktuálnymi „epidémiami“: Alzheimerom a rakovinou prsníka a poukázala tiež na ľudské a spoločenské následky predovšetkým u Alzheimerovej nemoci.
Dekadenti boli už v dobe Aristotela. Sofisti propagovali konfliktný spoločenský model. Vlastný úžitok bol prvoradý. Thrasymachos bol jedným z nich. Čo je technicky prevediteľné, to sa urobí, bez ohľadu na straty, to bolo jeho krédo. Je to model brutality, represie. Tiež dnes môžeme povedať: Starý spor o spoločenský model nie je rozhodnutý.
Ako budeme zachádzať s nemocnými Alzheimerovou nemocou alebo vôbec so slabými, tým sa rozhodne o tom, či ostaneme solidárnou ľudskou spoločnosťou, alebo skĺzneme do represívnej, barbarskej spoločnosti. Človek je schopný obidvoch alternatív, to ukazujú dejiny.
Aby sme spomenuli ešte Nicolasa Goméza, problém prechádza celými dejinami. Súčasný život, prítomnosť nemocných Alzheimerovou chorobou nám ukazuje na dobré časy dnes i v dejinách – a poukazuje na možné stupňovanie, na snáď ešte lepšie časy.

Alzheimerova nemoc v číslach – fakty i prognózy – z Nemecka:

1. 200 000 nových onemocnení každý rok
2. 1,4 miliónov pacientov žije v súčasnosti
3. 2 milióny ich bude pravdepodobne v r. 2025
4. 6,8 miliónov ich je dnes v Európe
5. 11 miliónov ich bude v r. 2035
6. 95% z nich sú starší ako 65 rokov
7. 7 rokov je priemerne trvanie nemoci do smrti
8. 60% zo všetkých dementných onemocnení sú ľudia s Alzheimerovou chorobou
9. 50% všetkých, viac ako 90 ročných, majú alebo budú mať Alzheimerovu

Z časopisu Der Fels 7/2013 od Jurgena Liminského, uverejnené vo Světle 29/2013.

Ani ň

 Táto kniha od Josua Harrisa je o tom, ako chrániť svoje srdce pred zmyselnosťou, žiadostivosťou, chtíčom (po česky), ktorý ničí naše vzťahy, okráda nás o duchovný zápal a zanecháva nás pustých a prázdnych, preto nedať „ani ň“ sexuálnej nemorálnosti, ktorá začína v hlave, v mysli. V popredí stojí sexuálna túžba, to znamená sexuálne dychtiť po niečom, čo Boh nedovoľuje. Platí to pre chlapcov i dievčatá, ale i pre dospelých. Kniha je hlavne pre slobodných, pred manželstvom, kedy si zmyselná žiadostivosť buduje oporné body pre ďalší život. Speváčka Rebecca St. James hovorí: Verím, že Boh pomocou tejto knihy uchráni mnoho ľudí pred tým, aby si nechali zo svojej hlavy, kde sa myšlienky tvoria, urobiť „diablove ihrisko“. Ohlasy mladých čitateľov sú veľmi dobré: Dana a Vojtech : Kniha obsahuje ďaleko viac ako sumár dobrých rad , ukazuje ako našu sexualitu spojiť s Božím plánom. Rehák: Bojuješ so sexuálnou žiadostivosťou, padáš, prehrávaš. Riešenie existuje, kniha ma o tom presvedčila.

Bolo mi osemnásť a šiesti chalani sme spravili „zmluvu“, že denne budeme čítať Bibliu, že sa nebudeme dívať na žiadne filmy, že nepobozkáme dievča, že nebudeme masturbovať. Bolo toho asi 15 bodov, masturbácia bola na 10. mieste. Táto ilúzia trvala asi dva týždne, zmluvu som porušil v 10. bode. Neskôr ako učiteľ, dostal som tisíce dopisov, muži i ženy píšu srdcervúce príbehy o tajných a mučivých zápasoch s predmanželským sexom, s pornografiou, s homosexualitou, s masturbáciou. Dievča Chelsea uviazla do pasce masturbácie a internetovej pornografie: “Nepoznávam sa, som z toho vydesená, čo robiť? Plačem, modlila som sa. Snažila som sa prestať, ale tento hriech nado mnou víťazí, ale viem, že Boh má pre mňa iný plán v mojom živote.“ 16.ročný Bill svoju závislosť na masturbácii riešil veľmi dobre. Pokorne sa priznal tatovi a hovorí: Tata ma pochopil a odvtedy sa so mnou modlí a ma povzbudzuje v boji proti masturbácii (86).
Masturbácia odhaľuje špinu, ktorá už v našom srdci je. Je ukazateľom, že živíme špatné túžby(63). Keď chceme zvíťaziť nad masturbáciou spojenou s chtíčom, musíme obnoviť svoje myslenie v oblasti sexu a podniknúť praktické kroky k zmene svojich návykov, napr.: Modli sa a pros Boha o pomoc, utekaj pred pokušením, zver sa svojmu rodičovi, alebo dôveryhodnej osobe, zameraj svoju pozornosť a činnosť k službe druhým, atď.(67).
Ako radca v problematike masturbácie a zdieľania by nemal byť človek opačného pohlavia.
Prečo sa nám nedarí zvíťaziť, čo robíme špatne? Ani pevná vôľa nezaberá, ani predsavzatia. Božia múdrosť nám dáva odpoveď: „Smilstvo, chamtivosť, nech vám ani neprídu na myseľ, ako sa patrí na Božie deti.“ Teda „ani ň“. Keď sa oddávame hriešnemu životu, robíme to, čo nám robí „dobre“, nie sme slobodní, sme otrokmi hriechu. Niektorí majú nesprávny názor, že Boh je proti sexu, to nie, veď on ho vymyslel a vytvoril, z lásky k nám. Pieseň piesni ospevuje krásu čistého sexu v manželstve.
Je dôležité pochopiť, že náš sexuálny pud nie je to isté, čo chtíč. Nie je chtíčom cítiť, keď nás niekto priťahuje, i keď nás pohľad na pôvabnú ženu sexuálne vzruší. Kľúčovým bodom je, ako na to reagujeme a ako ďalej sa s tým zaoberáme, či neživíme zmyslovú žiadostivosť. Čo je chtíč? Je sexuálna túžba mínus úcta a svätosť. Je to neukojiteľná túžba, ktorá odmieta Božie pravidlá. Chtíč dychtí očami, srdcom, predstavivosťou i telom(40).
Ak chceš bojovať proti nezriadenostiam sexuálnej túžby, je treba rozpoznať jeho spúšťacie mechanizmy a zamerať sa na vlastné špecifické slabosti. Sú to miesta pokušenia – pláže, diskotéky, televízia, noviny, časopisy, hudba, knihy, internet, reklamy, ulica, atď. Dôležité je, čo dovolím svojim očiam, na čo môžu pozerať, vo svojej mysli s čím sa zaoberám.
Noviny a časopisy, obsahujú pikantnosti. Mladá Natália nakupuje v obchode , odvracia oči od titulných strán bulvárnych novín a časopisov. Tie časopisy mi tvrdia, že musím vypadať ako sexi-celebrity. Nechcem na to naletieť a tak sa dívam priamo pred seba k pokladni. Pripravujem si za ten čas peniaze, alebo robím čosi, aby som si nemusela zaplňovať myseľ obrazmi, ktoré priamo ohrozujú biblickú ženskosť a čistotu.“ – Kelsea hovorí: Mala som dvanásť a čítala som hltavo svetské milostné romány. Hlava sa mi plnila hriešnymi vášňami a túžbami. Knihy som vyhodila a čítala kresťanské romantické knihy, ale i tak sa mi vybavovali iné scény, tie z tých svetských románov(44) a tak už romány nečítam a tak získavam kontrolu nad zmyselnými predstavami.
Noviny a časopisy obsahujú pikantnosti, fotografie, aby vzbudzovali sexuálnu žiadostivosť, rafinované reklamy na spodné prádlo, atď.
Nepozerať a nečítať žiadne milostné historky slávnych a populárnych osobnosti, ktoré predstavujú smilstvo v ľúbivom svetle(43).
Televízia. Dôležité je, dívať sa s prstom na ovládači a byť pripravený na sekundu prepnúť alebo vypnúť, keď príde reklama s pornoobrazom, pretože stačí 20 – 30 sekúnd a zmyselná predstava sa zahniezdi v hlave(42).
Hudba. Hudobníci, ktorých počúvame, sa stávajú našimi spoločníkmi. Čo máš v CD prehrávači alebo na MP3? Pomáha ti to v boji proti sexuálnej žiadostivosti, ak nie, kľudne ich vyhoď. Počúvaj hudbu, ktorá priťahuje tvoje srdce k Bohu.
Internet. Pre mnohých je internet bojišťom, na ktorom denne zažívajú pokušenie oddávať sa zvedavosti a hriešnym túžbam. Nepripusť, aby si hriech vybudoval u teba základňu. Jednaj rázne. Nepripojuj sa na internet sám v noci, alebo kedykoľvek, keď sa cítiš slabý.
Na verejnosti. Dievča Tatiana mi hovorila, ako jej Boh ukázal, že jej „nevinná“ zábava, hodnotiť mužov podľa vzhľadu je nebezpečným koníčkom živeným zmyselnou žiadostivosťou. Lauren zasa priznala: Obyčajne zažívam vzťahy, behom ktorých blúdim očami niekde inde, hľadám niečo lepšieho. Viem, že je to zlé, musím s tým bojovať.
Moje oči aktívne poslúchajú moje srdce. Nemusia všetko vidieť, čo okolo nich je. Pokiaľ ide okolo mňa atraktívne dievča, nemusím očami skúmať jej telo. Moje oči, cez moje srdce musia poslúchať Ježiša, ktorý za mňa zomrel.
23.r. Trina vyrástla v dobrej rodine, mala morálne kvality, navštevovala kresťanský klub, ale prišla do mesta, za zamestnaním. Stala sa samotárka a premýšľala o manželstve, živila predstavy, svadobnú noc, podľahla chtíču. Samotári sú terčom pokúšení a obeťou. „Nemôžem uveriť, do akej kaše som sa dostala“(84).
Rada pre dievčatá a dvojice. Jedno dievča na strednej škole sa nestarala o to, ako jej objatie „telo na telo“ pôsobí na chlapcov. Môjmu kamarátovi Nickovi sa to ľúbilo, hovoril tomu „ňáderný útok“ a zmyselne využíval príležitosť pritisnúť sa k jej telu. A pokiaľ ide o oblečenie, ktoré priťahuje, zdôrazňuje, alebo vyzdvihuje časť časť tela dievčaťa, to je akoby mala na sebe blikajúci neónový pútač. Vyzývavé obliekanie dievčat vzbudzuje chtíč u chlapcov a podnecuje k hriechu. Chtíč stupňuje svoje predstavy a požiadavky a zaťahuje ťa stále hlbšie do zvrátenosti(58) a zatvrdzuje srdce voči Bohu(75).
Jedno východisko: Ak je to možné namierte si to priamo do manželstva, ale v príprave naň telesné kontakty vynechajte, zachovajte čistotu. Táto rada nie je pre puberťákov (69).
V dobe dospievania, než človek vstúpi do manželstva, si zmyselná žiadostivosť buduje v jeho živote oporné body(9).

Si pripravený hľadať praktický plán založený na Božej milosti? Plán, ako sa oslobodiť od útlaku zmyslových túžob a nerestí a osláviť čistotu, sám to nedokážeš, ani silou vôle nie, ale s Božou pomocou áno, s ktorou ale nutne musíš spolupracovať.

Taliansky kňaz, exorcista P.G. Tomaselli z praxe pri vyháňaní diablov dokazuje, že videl mnoho mladých ľudí padať do pekla pre porušenie 6. Božieho príkazu. Spomína dve 15. ročné dievčatá, ktoré v pekle preklínali svojich rodičov, že im všetko dovoľovali k uspokojeniu svojich vášni a nepoučili ich o pekle a nenaučili bázni Božej.

Z kresťanskej knižnice Púchov, 2006. J. Harris: Ani ň, Samuel, Praha, 2004.

Bioetika (Ľ. Cehuľová)

 Pre vychovávateľov alebo veda

Na školách cieľom učebných osnov je vychovať mladého človeka k zrelej osobnosti, k úcte a k zmyslu k životu a to na oboch voliteľných predmetoch, ako na náboženskej tak etickej výchovy. Z prieskumu robeného medzi žiakmi však vyplýva, že sa to až tak nedarí. Čo sa týka pojmu „úcta“ a „úcta k životu“, je nedostatočný záujem mládeže o tieto a iné hodnoty a hodne je vulgárnych prejavov a je skoro jedno, či ide o žiakov s náboženskou výchovou alebo etickou. Preto je potrebné hneď zaradiť do vzdelania základy bioetiky, ktorá ochraňuje ľudskú dôstojnosť. To je ďalšia náročná úloha pre kňazov, katechétov, kresťanských vychovávateľov voči žiakom, aby mali potrebné znalosti a vedeli presvedčivo argumentovať. Je to niečo aj pre rodičov voči svojim deťom.

Čnosť je trvalá dispozícia konať dobro. Ľudské čnosti – rozvážnosť, spravodlivosť, mravná sila a miernosť – sú trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše city, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery (24).
Sloboda a zodpovednosť. Právo na vlastný názor a vlastné slovo má len ten, kto si uvedomuje, že je viazaný pravdou. Ak podmienky slobody nie sú splnené, zo slobody sa stáva svojvôľa. Svojvôľa je v svojej podstate otroctvom (26).
Desatoro. Prvé tri prikázania, ktorými má človek uznať autoritu Boha a svoju úctu a poslušnosť voči Bohu. Pohŕdaním týchto troch príkazov človek stráca základný prameň svojho života (28). – Boh odpúšťa hriechy ľudí, ale príroda neodpúšťa. Čo človek nekoná v súlade so zákonmi prírody a vesmíru, ktoré určil Boh, to sa „vypomstí“ budúcim generáciám, čo už dnes môžeme pozorovať(32).
V celosvetovom meradle nás obklopujú dva tábory názorov súvisiace so životom človeka a bioetikou: Pro life – za život (kultúra života) a Pro choice – za výber (ne-kultúra smrti). Obidva tábory predkladajú svoje názory v bioetike, čo má veľký vplyv na praktické uplatňovanie v konkrétnom rodinnom, fyzickom, sociálnom, duševnom i duchovnom rozmere každého človeka. Tábor Pro choice na prvý pohľad ponúka slobodný výber, ale v skutočnosti cielene vedie človeka k praktizovaniu ne-kultúry smrti. Tábor Pro life obraňuje kultúru života a rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby. My všetci sa nachádzame v „ovzduší“ tábora Pro choice, nenápadne nás obklopujú z každej strany, z médií, zo zamestnania, z názorov kamarátov, zo škôl i zo školských učebníc (45).
Etika v lekárstve a ošetrovateľstve platí stále, taktiež i Hippokratova prísaha (53).
Akýkoľvek pocit nadradenosti a povýšenosti nemá miesto v komunikácii, zvlášť v rodinách a na pracovisku. Ak chceme humanizovať spoločnosť, musíme humanizovať našu komunikáciu. Pasívne správanie s cieľom vyhnúť sa konfliktom nie je riešením. Takéto osoby nemajú odvahu vyjadriť svoje práva a názory a ľahko prijímajú názory iných. Druhý extrém sú agresívni ľudia, ktorí sa snažia vnútiť svoju vôľu iným a konflikty z tohto správania nemajú konca. Východiskom správnej komunikácie je asertivita. Asertivne osoby charakterizuje zdravé sebavedomie a schopnosť vytvárať dobré vzťahy, jasne a presne definuje situáciu, vyjadruje primerane svoje pocity a je ochotný zmeniť svoj názor, ak sú protiargumenty presvedčivé (59).
Ako v medecíne existuje bioetika aj v médiách by mala existovať infoetika. Na Slovensku je známy projekt „Hniezdo záchrany“. Konatelia a propagátori sú členovia Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, ktorí na jednej strane zachraňujú niekoľko detí v „hniezde záchrany“, na druhej strane zabíjajú tisícky detí interrupciami! – Populárne české seriály „Rodinné putá“ a „Rodinné vzťahy“ ponúkajú návody na rodinné intrigy a manželskú neveru. Tým znehodnocujú rodinu a ľudskú dôstojnosť (71).
Umelý potrat – UPT – interrupcia. Na Slovensku už 50 rokov platí zákon povoľujúci interrupcie a nepriniesol ochranu zdravia žien, ale naopak. V r. 2009 je do parlamentu predložený zákon, ktorý znižuje kvalitu informácii, ktoré majú byť ženám poskytované a dievčatá mladšie ako 18 rokov že môžu ísť na potrat bez súhlasu rodičov (75).
Formálna, vedomá a dobrovoľná spolupráca pri potrate je ťažký hriech a spoluúčastníci upadajú automaticky do exkomunikácie.
Umelé potraty sa vykonávajú troma spôsobmi: vniknutím do maternice cez rodidlá, podaním chemického prípravku, pomocou brušnej operácie.
Ak dieťa po použití RU-486 prežije, pravdepodobne bude postihnuté znetvorením končatín a pod. Slovenské matky vydávajú o tom svedectvo (Kto uverí mi?). Najznámejší neskorý následok potratu je zvýšenie rizika rakoviny prsníka. Psychickým dôsledkom je postabortívny syndróm – PAS, ide o citové otupenie, podráždenie, vtieravé predstavy, depresia, nezdravý vzťah k deťom, atď. Liek na dušu ponúka J.P.II. v Evangelium vitae (82). Potraty sa týkajú každého z nás. Počaté nenarodené deti sú súčasťou štátu, Cirkvi, farnosti, našich rodín; sú to naše deti, ich duše sú nesmrteľné (106). Avšak definícia interrupcie a čo sa dnes pod pojmom umelého ukončenia tehotenstva rozumie, je nedostatočná (162).
Klonovanie človeka je najhorší spôsob zneužívania ľudskej bytosti. Možné následky v budúcnosti je ťažko predvídať, riziko je obrovské.
Ďalším nebezpečím je genetizácia, ide o redukciu hodnôt osoby na úroveň jej genetickej výbavy. Sem – tam už počuť „asi to má v génoch (108).
Eutanázia. Duša človeka je nesmrteľná, teda eutanázia je hriech. Nezabiješ! Zástancovia eutanázie propagujú „právo človeka na smrť“, dnes média manipulatívne robia propagandu eutanázii, zdôrazňujú legalizáciu v Holandsku. Viac o tom je v knihe „Proč NE eutanázii. Eutanáziu uviedol do praxe Hitler tzv. rasovou hygienou, v plynových komorách nechal usmrtiť najprv tristo psychicky chorých a to postupne nabralo lavínovitý spôsob ničenia pod lekárskym dozorom. Eutanázia nie je riešením. Hospice ponúkajú alternatívu s paliativnou starostlivosťou pre nevyliečiteľne chorých(115).
Transplantovanie orgánov. Medzi podmienky pre darovanie orgánov je potrebný súhlas pacienta alebo príbuzných. U živých darcov je treba dodržať aj podmienky anonymity.
Šieste Božie prikázanie. Techniky umelého oplodnenia. IAC, IAD, FIVET, NORIF, ZIFT, ISCI, GIFT. Počatie a narodenie dieťaťa je darom od Stvoriteľa a to je technicky narušené umelým oplodnením, ktoré nerešpektuje manželstvo a ani dieťa. Po dieťati sa túži, nakoľko je „užitočné“, nakoľko slúži „egu“. Propagátori „in vitro“, v skúmavke sa riadia svojimi zásadami opierajúce sa len o lekársku techniku a embryo, plod, dieťa sú len zhlukom buniek. Státisíce nadbytočných embryí sa zmrazujú, skladujú, zlikvidujú alebo sa zneužijú pri vedeckých pokusoch. – Umelé pokusy (148) a hazardovanie s dôstojnosťou ľudskej bytosti je nebezpečnejšie ako pokusy s atómovou bombou.
Antikoncepcia. S propagovaním „dajme ľuďom rozkoš bez zábran“ a ľud si nespomenie, že k životu potrebuje iné hodnoty.
S abortívnymi účinkami. Hormonálna antikoncepcia – HAK s chemickou interrupciou. Propagátori a reklamy počítajú i s možným zlyhaním a preto radia ďalšiu antikoncepciu „tabletku po“ mať po ruke. „Tabletka – po (Postinor 2, Escapelle) v kabelke nikdy nie je na škodu“, sa žiaľ stáva reálnou súčasťou myslenia a každodenného života mládeže. Nebezpečenstvo z užívania antikoncepcií nie je dostatočne propagované a užívateľky nemajú záujem čítať malé písmena dlhého letáku (153).
V skutočnosti dôkladné naštudovanie a rešpektovanie prirodzených metód plánovania rodičovstva nie je také náročné, ako naštudovanie a dodržovanie antikoncepčných predpisov.
Homosexualita. Katolícka cirkev rešpektuje osobu s homosexuálnou orientáciou, ale nesúhlasí s homosexuálnym úkonom a upozorňuje na nebezpečenstvá. Pod frázou „buď in“ deti a mládež skúšajú hetero a homosexuálne a iné praktiky, s kýmkoľvek a často aj v škole. Povýšenie homosexuality na úroveň heterosexuality prináša nebezpečie ďalšej reťazovej reakcie na rôzne uplatňovanie „slobody“. Mládež je erotizovaná z mnohých strán, časopismi, TV, prostredím, internetom, (pozn. Kr. knižnice: už aj UNESCO pretláča sex. hry 2-3 r. deti), atď. Veriaci deviatak príde za katechétom: Som závislý na masturbácii, cez každú prestávku. Predčasné prebudenie pohlavného pudu a nedostatok vypestovaných duševných zábran. Je tu veľká úloha na vychovávateľov(180). Sexualita je Boží dar.
Úcta k pohlaviu je základom úcty k životu a to je dnes najdôležitejšia úloha pri výchove mládeže. potrebujú počuť pravdu o kráse ľudskej sexuality, pravdu o potratoch, o eutanázii. To im môže dať v bioetike vzdelaný učiteľ, katechéta, s láskyplným vzťahom a s orientáciou Pro life – za život; a to sa očakáva i od rodičov. Rodičia, vyberajte si takýchto učiteľov pre vaše deti.ve mládeže. Potrebujú počuť pravdu o kráse ľudskej sexuality, pravdu o potratoch. O eutanázii. To im môže dať v bioetike vzdelaný učiteľ, katechéta, sláskyplným vzťahom a s orientáciou Prolife – za život, a to sa očakáva i od rodičov. Rodičia, vyberajte si takýchto učiteľov pre vaše deti.

Z kresťanskej knižnice Ľ. Cehuľová, Bioetika, Vydavateľ M. Vaško, Prešov, 2010.

Blahoslavení rodičia (Luciano Mola)

 Pápež Ján Pavol II. blahoslavil v októbri 2001 prvý manželský pár za ich čnosti manželského a rodinného života. O ich živote vydávajú dobré svedectvo aj ich deti. Do manželstva vstúpili duchovne dobre pripravení. Výchove detí venovali Veľkú starostlivosť, ale predsa ešte študovali vhodné knihy, aby pri ich výchove niečo nezanedbali.

Venovali se i rôznym sociálnym službám, i po druhej svetovej vojne. Manželia sa stali pre svoje deti svedkami viery. Vždy po večeri doma otec za prítomnosti celej rodiny nahlas čítal noviny, Písmo sväté, z nejakej knihy, na to nasledovala debata, spoločná modlitba ruženca a išlo sa spat'. Kríza prišla pri štvrtom tehotenstve, lekár doporučil prerušiť tehotenstvo, dlho klačievali v modlitbe a narodila sa zdravá Henrieta i matka ostala zdravá. Dvaja chlapci sa stali kňazmi a vydávajú svedectvo: My deti sme neboli nijaký anjeli, vzťah rodičov k nám bol založený na dialógu a poznačený nežnosťou a porozumením. Rodičia sa navzájom rešpektovali, mali sa radi a doma bola pohoda. Otec nás brával na výlety do prírody, učil nás spoznávať rastliny, kvety a hory. Chodili sme i do skautingu. V našom dome sme bývali a dobre sa znášali 4 generácie a radi prichádzali k nám rôzne návštevy. Matka napísala i knihy a kladie pred oči mladým párom krásu a hodnotu života a svoje polstoročné skúsenosti.

Kniha svedčí o tom, ako sa má budovať šťastnú rodina, kde sa i dospelé deti radi vracajú.

Božie slovo pýta každé srdce (Mons. Michal Keblušek)

 Púchovský farár, dekan Mons. Mgr. Michal Keblušek vybral zo svojich homílií reprezentatívny súbor a zaradil ho do zbierky s príznačným názvom Božie slovo pýta každé srdce. Autor zvolil typický až klasický štýl rozprávania či rozprávačstva – narácie. Evanjeliové fundamentálne výroky, podobenstvá aj udalosti rozvíja, do príbehov z reality všedných dní, z diania v živote jedincov i spoločenstiev.

Mons. M. Keblušek často cituje príklady, epizódy a hlavne príbehy z literatúry, nielen náboženskej, ale aj klasickej prózy. Odporúča zaujímavé románové diela zhromaždeniu veriacich a takto dobrovoľne plní v súčasných časoch mimoriadne vzácnu hrebendovskú misiu propagátora kvalitnej knihy.

Kazateľ svojimi homíliami, prípadne katechézami prostredníctvom prerozprávaného textu oslovuje adresáta prítomného na bohoslužbe. Preberá fakty, argumenty, esteticko-umelecké obrazy z viacerých zdrojov. Tento tvorivý kompozičný proces vyúsťuje do rétorického prejavu, ktorý interpret musí zasadiť do súradnice liturgie, pastorácie a evanjelizácie.

Proces percepcie knižne vydaných kázní má – v porovnaní s vypočutými – svoje osobitosti aj zákonitosti. Čitateľ sa môže k jednotlivým kázňam opätovne vrátiť, čo pri jednorazovom vypočutí homílie nie je možné. Listovanie v knihe má svoje čaro sústredenosti a uvoľnenosti zároveň. Pravda, v tomto tichom pomlčaní súzvučne so stránkami publikácie chýba atmosféra chrámu, hlas kazateľa a celostný zážitok zo sv. omše.

Druhá časť tejto knihy síce tematicky kotví v homiletike, žánrovo sa však posúva k príhovorom (niektoré vyšli v púchovských Farských novinách, väčšina už pred knižným vydaním bola na webovej stránke farnosti). No faktor či fenomén rozprávania je ustavične prítomný, pútavý a oslovujúci.

PhDr. Jozef LAPŠANSKÝ, PhD.

Božské výzvy (M. Sevray)

 Ide o výber zo slávnej knihy Ježišových naučení o spojení duše s Bohom od Marie Sevrayovej (1872-1966) s imprimaturom parížskeho biskupa Michela Potevina z r. 1955, vo Francii vydané už 9 krát.

Na konci Času, pred uzavretím Času chcem akoby vyčerpať všetky zámery Stvoriteľa. Je zapotreby veľa rozjímavých duší i uprostred davu. Nech sa duše u zoberajú, nech je všade rozsievaný kvas vnútorného života. Svet musí byť obnovený. Celá zem bude spievať svojmu Stvoriteľovi v Trojici, všetko čo dýcha. Vyvolený tvor môže ostať vo vzťahu k mojej voľbe nepozorný, alebo nedostatočne príchylný k tomu, čo po ňom chcem.- Žíznim dávať, horím túžbou. - Na kríži som vylial svoju krv, aby duše regenerovali. Duše ale musia prichádzať a hľadať túto krv horúcou modlitbou plnou viery. – Dôležitý je prítomný okamih, každá minúta.
Život je nádherný zázrak, dokonalá harmónia duše a tela, poriadok.- Prečo vyzývam duše k vnútornému životu, chcem svätcov. Nachádzam ich ale roztržité a stále sa náhliace kdesi.
Žíznim, aby som mohol komunikovať s dušami. Každý pokrstený by sa mal nechať mnou preniknúť. Duše potrebujú rozjímať, praktikovať milosrdnú lásku, nech majú neustále uprené oči na mňa, v práci, v utrpení, vo svojej vypráhlosti, znechutení a mnou aby sa nadchli.- Otvor oči dokorán, človeče, roztvor svoju dušu a udržuj ju rozvinutú, s pohľadom na mňa a s túžbou po mne, s vrúcnou túžbou, stále viac a viac zosilujúcou. Aby sa nenechávali strhovať prívalom vonkajších aktivít, žíznim po vnútorných dušiach, nech si zvyknú na určitú formu vnútornej samoty, tam ich očakávam, tam ma nájdu.(16).
Svätosť je pre všetkých. Treba vedieť vytrhnúť sa z vonkajšieho rozruchu a pritom v ňom naďalej ostať, teda duša by ostávala v mojej prítomnosti, v každom zamestnaní, v každom veku, dospelí i deti, to vyžaduje ale námahu. A oni sa stanú kvasom pre vnútorný život duše a budú strhovať ďalšie duše.
Nech všetky duše si uvedomia v sebe moju prítomnosť a miesto toho, aby sa zaoberali svojimi starosťami, svojim utrpením i radosťami, nech mi miesto toho o tom hovoria. Nech sa neustále vystavujú môjmu pôsobeniu, mojej milosti, môjmu svetlu, nech mňa nechávajú v sebe rozlievať môj Oheň.(18).
„Učiňme človeka k našemu obrazu a našej podobe.“ Prvotný plán Stvoriteľa bol úžasný. Poznávajme ho a ďakujme zaň. Podívaj sa dovnútra Najsvätejšej Trojice, tam nájdeš všetku silu a život, čerpaj z neho. Ako? Hovor často ku mne: „mám hlad a smäd po tebe, Bože“. Poď, nech ťa zasiahne oheň môjho Života, tak rád bych ťa chcel uviesť do nadprirodzeného života...“ Dušiam, ktoré by mi v sebe ponechali volný priestor, ktoré by ma nechali jednať, by som všetko uľahčil. – Snažiť sa treba v duši dosahovať čo možná najväčšej čistoty svedomia a chrániť sa i tých najmenších chýb, bez škrupuli, akýchkoľvek(úzkostlivá, malicherná svedomitosť, prehnane dôsledný). Škrupule sa mi neľúbia, zavierajú mi duše. Keď je zrkadlo zahmlené parou, nemôžem svoj obraz v ňom odrážať. To je veľmi dôležité. Nech sú duše priťahované tichom, rozjímaním a s veľkou starostlivosťou nech odpovedajú na všetky moje výzvy. Nech mi vzdávajú chválu za všetky dobrá, ktorými ich zahrňujem, i za tých, ktorí na to nemyslia, alebo to konajú nedostatočne. Chváľte ma aj za neživú prírodu, tiež za celé Stvorenie. Myslite na túto tajomnú prácu, ktorá sa deje v hlbinách duší, skôr, ktorá by sa tam odohrávala, keby duše dokázali pochopiť, že chcem vlastne vypočuť ich modlitby.(25).
Môžem povedať, dnes moja láska k človekovi je na svojom vrchole, pretože vidím prichádzať koniec Času, preto by som sa chcel z nej tešiť čo najviac. Svet ma veľmi uráža, miera nespravodlivosti pretiekla a keby ma moja Matka požiadala, aby sa už táto pohroma nepredlžovala, učinil by som to. Modlite sa horlivo! Človek by mal byť výchovou formovaný tak, aby bol preniknutý potrebou pripraviť mi poddajné duše, aby ma nasledovali ako kedysi rybári. Pochopte moju pálčivú bolesť, keď vidím, ako duše padajú po tisícich do pekla, zatiaľ čo je tu moja krv túžiaca ich zachrániť. – Žiadajte, proste a dostanete.(32).
Význam nemoci. Zasielam ich na ľudí, aby som ich učinil pozornejšími k Božským výzvam. Váž si človeče ten stav, do ktorého som ťa uviedol a nehovor, škoda, že nie som zdravý, bol by som urobil to a ono.(36).
Učiňme človeka k našemu Obrazu a Podobe. Bola to nádherná kompozícia duše a tela spojujúca ho s nižšou prírodou. Telo vplyvom a nadvládou, ktorú nad ním duša mala mať, sa malo stať vznešeným a telo malo slúžiť duši v harmonickej jednote. Celý človek mal oslavovať a chváliť Boha. Ale prišiel hriech, pád a toto telo človeka sa teraz podobá telu zvieraťa, padá však hlbšie, lebo zviera je na svojom mieste a neodkláňa sa od svojej vytýčenej úlohy, zatiaľ telo človeka... Kto preskúma následky hriechu? – Pôsobí mi potešenie priťahovať duše k štúdiu a k rozjímaniu o všetkom, čo som stvoril, aby tomu porozumel, chválil a miloval. Som Boh Otec Stvoriteľ v Trojici.(40). – V skutočnosti by stačilo, aby sa človek jednoducho postavil tvárou v tvár jednotlivým pravdám viery a bol nimi uchopený , len keby k nim prišiel s novým duchom, to znamená nie omrzený zvyklosťami a nezanesený toľkým prachom sveta.(48).
Horím túžbou hovoriť s človekom od srdca k srdcu, ako na začiatku. Je to moja nová výzva. Duše. Chcem ich privádzať ku mne do tajomstva mojej Tváre, do dôvernosti mojej podstaty, do božských oblasti. Potrebujete sa povzniesť vyššie, aby ste mohli čerpať z mojich nebeských pokladov silu a život, ktorými by ste sa sýtili a potom vyžarovali. Toľko vás milujem, veľmi túžim s vami komunikovať tak presvetlene , zamilovane, aby ste boli krásnejší. Držte sa na hore rozjímania.(51). Vnútorný život je neustále znovuzačínanie. Učenie katechizmu to jasne hovorí, zbožné čítanie tiež, ale pre mnohých sa to zastavuje na povrchu ich duše. Treba byť viac pozornejšími a dbať o čistotu duše.
Horím túžbou hovoriť s človekom od srdca k srdcu, ako na začiatku. Je to moja nová výzva. Duše. Chcem ich privádzať ku mne do tajomstva mojej Tváre, do dôvernosti mojej podstaty, do božských oblasti. Potrebujete sa povzniesť vyššie, aby ste mohli čerpať z mojich nebeských pokladov silu a život, ktorými by ste sa sýtili a potom vyžarovali. Toľko vás milujem, veľmi túžim s vami komunikovať tak presvetlene , zamilovane, aby ste boli krásnejší. Držte sa na hore rozjímania.(51). Vnútorný život je neustále znovuzačínanie. Učenie katechizmu to jasne hovorí, zbožné čítanie tiež, ale pre mnohých sa to zastavuje na povrchu ich duše. Treba byť viac pozornejšími a dbať o čistotu duše.
Dávajú sa mi stále len konvencie, rutina a zbožné i veľmi zbožné duše sú akoby zasypané hlušinou, ktorá im nedovoľuje, aby sa ku mne vrhli s ohňom v srdci zbavené konvencie. Prešľapujete a nepostupujete, je to žalostné.
Zanechajte týchto drobných prostriedkov, zanechajte toto všetko a vrhnite sa ku mne vo viere, ktorá sa nestrachuje po mne žiadať zázraky milosti. Nech sa duše ku mne vrhajú s láskou a ak ju nemajú, nech ma o ňu žiadajú. Nech ju k sebe priťahujú žhavou túžbou. A ja k nim opravdu prídem. – A tvár zeme bude obnovená...

Brigita Švedská (Barbara Hangová)

 Je to veľká mystička 14. storočia. Pochádza zo šľachtického rodu, vzdelaná, dobrá manželka a matka 8 detí: Karl, Birger, Bengt, Gudmar, Märta, Karin, Ingeborg a Cecília. Ako 40. ročná ovdovela a ďalší život venovala službe Bohu. Vo svojich mnohých zjaveniach z neba dostala úlohu vo Vadstene založiť novú reholu a pracovať o návrat pápeža z Avignonu. Bola to nebojácna žena a vedela sa presadiť, aby bola vypočutá pápežmi.

Tu podávame niekoľko informácii z jej pestrého a Bohu verného života:
„Aký musí byť boháč, ktorý chce prísť k tebe Pane, keď si povedal, že skôr prejde ťava uchom ihly? Pán hovorí: „Nesnaž sa nikdy o zlý zisk. Nevyužívaj svoje bohatstvo na veci, ktoré sa Bohu nepáčia a buď pripravená vzdať sa majetku a svetskej pocty.“ Spoznala som, že všetko bohatstvo, ktoré mi bolo dané, má slúžiť k tomu, aby ma priviedlo bližšie k Pánovi, inak by sa stalo pre mňa skazou. Pre môjho manžela bolo samozrejmé, že všetci synovia sa stanú bojovníci, Karl a Birger od mladosti sa v tom cvičili. Nastala situácia, ako riešiť rodinné problémy. Magister Matthias nám navrhol podniknúť rodinnú púť do Santiaga de Compostela, tam sa vám srdcia i zmysly rozjasnia a dospejete k zjednoteniu. Tak to robili i vaši predkovia. Išli sme, bola z toho veľká udalosť s mnohými blahodárnymi zážitkami aj prekvapeniami. - Bolo poludnie a ja som bola pri jazere Wattersee, zrazu, vo svetle oblaku zjavenie a ja som padla na kolená: „Žena, počúvaj! Som tvoj Boh a chcem s tebou hovoriť. Nehovorím k vôli tebe, ale k vôli spáse mnohých. Ako sa vosk vtláča do pečate, tak bude tvoja duša vtlačená do Ducha Svätého...“(92). – Bola som v Stokholme pred kráľom a Pán hovoril mojimi ústami proti hriechom ľudstva, proti pýche,...(103). Matka Božia sama povedala, že by nás mali zjavenia prinútiť premýšľať. Zo zdesenej tváre magistra kňaza som vyčítala, že doteraz asi veľa nepremýšľal o hrôze večného ohňa. „Bude súd taký prísny?“ Biskup Fínska Hemming , ináč bohabojný muž, ale veľmi rýchlo reagoval: „Ako mám týmto novým spisom veriť? Boh predsa hovoril cez prorokov a evanjelistov. Niečo nové o tom nie je potrebné.“ Divný postoj. Učení páni sa domnievajú, že zjedli všetku múdrosť sveta. Pevne som povedala: „Kde sú obrancovia viery...“
Sotva sa v r. 1347 rozpustil ľad, kráľ Magnus zvolal svojich vazalov do boja. Moji synovia Karl a Birger prišli prví. Dovolila som si poznámku: „Ako sa môžete ďalej nazývať križiakmi, keď idete proti kresťanským rytierom?“ „Z vojnového remesla nerozumieš ničomu“ odvrkol kráľ. „Rozumiem kráľu Magnus Erikson, že Vám samotnému ide o lúpež a plienenie...“(137). – Karin, sedela si skrčená, bledá, s blčiacimi očami, čo sa ti prihodilo, zmohla si sa len na toto: „Nemôžem povedať“... Myslím, že Boh dal diablovi dovolenie, aby ti ukázal svoju moc. Už to nebolo vábiace pokušenie, ale zlá, od základu násilná, rozbíjajúca sila, ktorá tvorí podstatu pekla. Slová Matky Božej sa dotkli tvojho zraneného srdca. Prosila si o odpustenie, no napriek tomu si sa vzoprela v zlosti, ktorú by som pripísala možno nášmu Karlovi, ale nikdy nie tebe. Čo to len bolo v deťoch, ktoré prišli na svet odo mňa a od Ulfa Gudmarssona? (182). Karin, často som premýšľala nad tvojim vzťahom s magistrom, keď sa držíte za ruky. Nezabudla som ani na to, že myšlienky, ktoré muž a žena upriamujú na seba navzájom, nezriedka odvádzajú od Boha... Pán mi tiež povedal, že nemám súdiť tam, kde mi chýba pochopenie. Ty dcéra moja si mala prístup i k tajným hnutiam...(209). Rytier Eggert, vo svetskom stave je s mečom, ale je zrodený na kňazstvo a celibát ako málokto. - Čo teda malo pohnúť francúzskeho pápeža Inocenta, aby opustil Avignon, ktorý jeho predchodcovia tak nádherne vybavili? Myslel ešte niekto na to, že Rím, akokoľvek vyzeral zanedbane, ale bol mestom apoštola Petra... Keď všetko mlčalo, musela som prehovoriť (198) a poslala som do Avignonu pápežovi dlhý list, aby sa vrátil do Ríma. - V r. 1361 vyhorela bazilika sv. Petra a pri požiari sa stratili vzácne relikvie a poklady, a zúrila malária. V r.1362 nastúpil v Avignone nový pápež Urban V. Rím bol stále osirelý.
Dostali sme sa do Neapolského kráľovstva. Sprevádzal nás gróf Niccola Orsini, zoznámil nás s poprednou neapolskou spoločnosťou a stretli sme aj Johanu, kráľovnú krajiny. Málo sa starala o ríšu, išlo jej o pekných ctiteľov a peniaze. Predstúpila som pred ňu, mala som ju varovať. Bola milá ako holubica a keď prijala vyhrážky Pána z mojich úst, plakala (224). - V máji 1367 prišla dobrá správa, že pápež Urban V. opustil Avignon a v októbri Rím videl svojho pápeža. Pápež aj cisár Karol IV. sa tu stretli spolu. Budúcnosť bola skrytá, ale prítomnosť bola plná prisľúbení. Ale pápež Urban V. sa vrátil do Avignonu, kde ho prijali s plesaním, Rím ostal ubitý smútkom. - Pápež Urban V., ktorý sa spreneveril Pánovmu príkazu, zomrel zakrátko, úboho, ale po očistení získal prístup do neba. A čo pápež Gregor, ktorý sa navzdory Pánovi zdržiava v Avignone? Na čo ešte čakal? Či mu najsvätejšia Panna dôrazne neprikázala, čo má robiť? A on sa vyhováral, že nemá istotu o Božej vôli?! A čo kráľovná Johana z Neapolu, ktorej ani vo sne nenapadlo, že diabol mal v nej jeden z najdokonalejších nástrojov?(255). Zahanbene som sa pozerala na svoju minulosť, ako vznešená pani ozdobená šperkami som sa prechádzala, cítila som sa ako nábožná, pri tom moje srdce bolo tvrdé ako oceľ...Bez pomoci nebies by dávno diabol ma mal pod mocou.
Ešte nikdy som sa necítila taká ustatá a chatrná a Pán ma nečakane nasmeroval: „Pripravte sa putovať do Jeruzalema!“ A tak sme sa vybrali. V Neapole sme sa zdržali, aby sme vyčkali prechod nepriaznivých vetrov. Pôvabná kráľovná Johana nás prijala. Tu sa stalo čosi hrozného. Ako sme boli u nej pri privítacom ceremoniáli, môj syn Karl, miesto toho, aby sa pred kráľovnou poklonil, pristúpil k nej, objal ju a pobozkal na ústa. To bol šok. Potom som mu dohovárala: „Pozri, ona je veľké nebezpečie pre teba, ona sa dá každému, kto o ňu prejaví záujem, stojíš na kraji priepasti, vyspovedaj sa a kajaj sa!“ Ale on ma nerešpektoval. Radšej by som ho pochovala, ako mám vidieť jeho skazu. Ale nebo zasiahlo. Dostal také chrlenie krvi, že ho to skoro usmrtilo. Ležal štyri týždne, zomieral. Napokon sa vyspovedal a zomrel ako kresťan, to som si myslela. Ale pravda bola iná. Panna Mária mi hovorí: „Stála som pri duši Karla, skôr ako odovzdal ducha, aby som odvrátila jeho zlé myšlienky na telesné lásky... Pomohla som mu prejsť cez úzky otvor, ktorým duša opúšťa telo, aby vošla do druhého sveta. Ochraňovala som jeho dušu od démonov, ktorí číhali ju uchmatnúť a zatratiť. (266). Aj o tom ťa poučím, ako prebiehal súd. Bolo to dlhé pojednávanie, diabol i na Božom súde útočil na dušu Karla, mal v evidencii všetky jeho hriechy, ale anjel i ja sme ho obhajovali. Veľa zavážilo, že ty mama Brigita si robila za jeho hriechy veľa kajúcich skutkov a veľa si preňho plakala a že od detstva mal semienko viery, milovať p.Boha. Pán rozsúdil takto: „Diabol zmizni!“ A tvojmu synovi: „Poď do môjho kráľovstva“. Na konci zjavenia anjel ešte ráz sa obrátil ku mne: „Tvoj syn rytier by nikdy nebol spasený, keby od detstva nebol mal úprimnú vôľu milovať Boha a z hriechov sa často vyspovedal. Preto hovor ďalej ľudom tento príbeh, aký milosrdný je Pán voči nábožným.“(275).
Poučný príhovor Pána k pápežovi Gregorovi XI. mnou sprostredkovaný: „Prečo ma tak nenávidíš? Prečo je tvoja opovážlivosť taká veľká? V zjaveniach som ti zvestoval svoju Božskú vôľu, napomínam ťa ešte ráz...“ - Zdravie ma opúšťalo. ležím, premýšľam o svojom živote. Päť dní pred smrťou sa mi zjavil Pán a povedal: „Obstála si pri skúške, priprav sa, lebo sa splní, čo som ti sľúbil. Ó, Rím, pápež ťa prehliada a neposlúcha moje slová, uprednostňuje pochybnosť pred určitosťou. Prídu ľudia, ktorí tieto slová Božieho zjavenia príjmu radostne a s láskou... Môj súd zasiahne všetky národy, ktoré sa nevrátia pokorne ku mne...“(278).

Z kresťanskej knižnice podľa podielovej knihy SSV, 2009.

Cesta dozrievania (Alica Lenczewska)

 Z duchovných denníkov Alície Lenczewskej.

Mimoriadne obdobie v živote tejto poľskej učiteľky sa začalo na duchovných cvičeniach v Gostyne v r. 1985. Počas sv. omše dostala od Pána dar: Ježiš jej povedal, aby si zapisovala jeho rady a duchovné ponaučenia, ktoré jej dával počas ich mystických stretnutí. Arcibiskup zriadil teologickú komisiu, ktorá preskúmala ich obsah a zhodnotila vo svetle učenia Cirkvi a výsledok bol pozitívny. Teologická a duchovná hĺbka týchto textov čitateľa nadchne, posilňuje vieru, dáva odpovede na najťažšie otázky a môže byť sprievodcom na ceste duchovného rastu.

Alica píše: Zrazu všetko prestalo existovať; bol tu iba on. Od tej chvíle sa všetko zmenilo; moja hierarchia hodnôt, štruktúra potrieb, cieľ života. Jedinou hodnotou, túžbou a cieľom bol on – Ježiš Kristus.

Zo svojho života píše: Mám 52 rokov, som učiteľka. Vyrástla som v katolíckej rodine, ale moja viera bola dlhé roky povrchná, ba boli aj niekoľkoročné obdobia, keď som žila mimo Cirkvi a v úplnom protiklade s Božími prikázaniami. Vtom čase som sa zaujímala predovšetkým o dejiny umenia, turistiku, fotografovanie a chválila som sa zážitkami, ktoré som prežila a diapozitivami, čo som urobila. Hľadala som krásu a dobro a aj zmysel života. Takto navštevovala som mnohé krajiny. Po dlhom čase som začala vnímať prázdnotu takéhoto spôsobu života. A potom zdanlivo náhodne sa mi začali dostávať do rúk náboženské knihy a potom na duchovné cvičenie v Gostyne. A stalo sa, ako som prijala Eucharistiu počas sv. omše v kaplnke, som uvažovala o tom, ako veľmi zaostávam na ceste za Pánom. Zrazu všetko prestalo existovať, bol tu iba on – Ježiš. Jeho sila a moc rástli a ja som bola pri ňom čoraz menšia. Neopísateľná veľká láska, pred ktorou sa dá len plakať nad svojou nevďačnosťou, a potom radosť, že ma miluje. Explodujúca radosť. Dal mi oveľa viac, než som si dokázala predstaviť a po čom som mala odvahu túžiť.

Veľa veci, ktoré som si predtým nazhromažďovala, som zrazu prestala potrebovať, ba začali mi zavadzať. Najskôr som sa zbavila farebného televízora, potom prišiel rad na ďalšie predmety. Čas a sily, ako aj to, čo mám, som určila službe Bohu a blížnym. A svoje ťažkosti a námahy, ktoré prináša každodenný život, premieňam na obetu a zadosťučinenie za svoje hriechy a hriechy iných. Chvála ti, Pane!

Ešte z úvodu: Alica mala ešte staršieho brata Slávka, otec zomrel. V r. 1939 Nemci obsadili Varšavu, nastala doba krutého teroru, preto v r. 1940 sa odsťahovali do dedinky Knapy a v 1946 do Štetína. Matka bola učiteľka, hlboko nábožná a každý deň sa spolu s deťmi modlila. Alica zmaturovala v 1952 a po dvojročnom pedagogickom kurze ju vymenovali za zástupkyňu školského inšpektora v Gryfine, čo bolo príčinou jej vstupu do komunistickej strany. Jej katolícka viera vtedy bola povrchná. Alícia sa zamilovala a pripravovala sa na sobáš s Jánom. Zásnuby zrušila, pretože Ján nadmerne pil alkohol. V r. 1960 sa zoznámila s Talianom Michelem, známosť ukončila, pretože zistila , že Michel je ženatý. V r. 1982 vzala k sebe chorú matku a s láskou sa o ňu starala. Každodenný kontakt s hlboko veriacou matkou postupne viedol Alíciu k obráteniu. Začala čítať náboženské knihy a Sväté písmo. V r. 1984 jej matka zomrela. Po pohrebe sa vybrala na púť na Jasnú Horu a odovzdala sa P. Márii.

Na duchovných cvičeniach v Gostýne dostala osobitnú milosť pravidelne sa stretávať s Ježišom mystickým spôsobom. Pán jej dával rady a poučenia a viedol ju po ceste dozrievania vo viere a láske. Pán jej povedal: To, čo si zapisuješ, má slúžiť ľuďom, aby pochopili, že sa chcem prihovárať každému z nich; sprevádzať ich, chrániť ich pred zlom a viesť ich po ceste spásy. Chcem, aby pochopili, že som pri každom človeku v každej chvíli jeho života. Chcem, aby ma túžili počúvať a uskutočňovali to, čo im hovorím – aby túžili žiť podľa mojich poučení.

Inokedy si zapísala takýto rozhovor s Ježišom: Proti ktorým chybám mám najviac bojovať? – Proti pýche a egoizmu. – Ako? – Podriadenosťou iným.

V r.1989 dostala Alícia dar neviditeľných stigiem.

Nevyslovujte slová, ktoré zasievajú nepokoj a stavajú ľudí jedného proti druhému. Je čas chaosu vo svete a v ľudských srdciach, pretože svet a tí, čo vládnu štátom a hlásajú rôzne ideológie, prostredníctvom ktorých ovplyvňujú celé spoločnosti, pohrdli posolstvami, ktoré svet dostal, aby sa vrátil na Božiu cestu, spoločne sa modlil a konal pokánie. Posolstvá vyzývajúce k obráteniu prijali jednotlivci, ktorí sú šíriteľmi pokoja. Oni sú nádejou na záchranu mnohých z tohto chaosu a zmätku, aký sa začal a aký narastá napriek zdanlivým výzvam a snahám o jednotu a nastolenie pokoja. Bez obrátenia, bez Boha sa nič nezjednotí a nenastane pokoj. Práve naopak: Nepokoj a nejednota budú narastať a bude sa šíriť to, čo sa deje v Juhoslávii, ktorá pohrdla výzvami mojej matky, ktorá sa tam zjavila. To, čo sa tam deje, má byť výstrahou pre svet, ktorému hrozí to isté, ba ešte viac, ak výzvy k obráteniu ostanú bez odozvy. Je to výstraha a napomenutie pre každého, kto chce stavať svoj dom a svoj život bez dôvery v Boha, bez modlitby a bez dobroprajnosti voči iným ľuďom. Je to výzva k pokániu, k modlitbe a k skutkom milosrdenstva pre tých, ktorí zostávajú so mnou a chcú šíriť posolstvo lásky a pokoja. 1999.

Z ďalších posolstiev:

*Všetko začína modlitbou. Každodenný život. Boh je najdôležitejší. Sústredenie.

*Tajomstvo Eucharistie. Svätá omša. Premenenie. Božia vôľa. Cesta detstva.

*Môžeme sa zmeniť? Kde začať. Božie vedenie v praxi.

*Poriadok v duši. Spoveď. Pokánie. Hriech a Božie milosrdenstvo.

*Miluj myšlienkami, slovami a skutkami.

*Cesta dozrievania. Proces. Etapy. Čistota srdca v praxi.

*Tvrdý boj o ľudské srdcia. Stratégia pôsobenia satanových služobníkov. Panna Mária.

*Ruženec – archa záchrany.

Kniha CESTA DOZRIEVANIA, vydal ZAEX 2017

Cez červený očistec (J. Košút)

 Z tejto knihy sme si vypočuli na LUMENE príbehy a spomienky svedka, ktorý ako 19.ročný študent od Zvolena bol deportovaný do pracovného tábora na Sibír.

V tajšetskom Ozerlágru bol aj starý báťuška. Opýtal som sa ho, za čo ho zavreli. Hovorí: Povedal som, že vojna je dielom diabla a vyhrá ju ten, kto je k nemu bližšie primknutý, kto sa na ňu lepšie pripravil, kto sa naučil lepšie zabíjať. Ale ty si mladý, prežiješ, vrátiš sa domov. Aj u vás bude vládnuť komunizmus. – Oponoval som, že u nás ich je tak žalostne málo, že nemajú šancu dostať sa k moci. – Ó, dostanú sa, marxizmus prejde celým svetom. U nás, v krajine sovietov sa marxizmus udrží 70 rokov, tri generácie. Ale ty braček nie si tunajší, si Slovák, si veriaci?, vieš sa modliť? Aj Vieruju? Tak začni. Spolu sme sa modlili. Potom baťuška zbožne odriekal ďalšiu modlitbu, ktorá ma šokovala:“Všemohúci Bože, odober z tohto nevinného mládenca kliatbu, ktorú si uvalil na jeho národ za donebavolajúci zločin na Božom služobníkovi, ktorý svoj národ viedol aj v najťažších chvíľach, pod ochranou Bohorodičky. Ako jediný panovník na svete prinášal Ti každodenne na oltári čistú, svätú obetu za svoj ľud aj za svojich nepriateľov. Bol to mučeník. – Oponoval som, že ho popravili za politiku. – Ó nie, umrel ako kňaz, mučeník. Tajne sa viedli všelijaké debaty, boli tu ľudia rôznych národov a krajín, aj moslimi, Kurdi, Japonci. Jurij M. Borbitt hovorí: Bol som riaditeľom najlepších hotelov na Ukrajine. Štáb mi zveril mimoriadnu úlohu: Uspenský chrám L. Pečorovskej v Kyjeve vyhodíš do vzduchu, keď tam bude mať omšu slovenský prezident s jeho fašistickou vládou. Splnil som rozkaz, ale schválne som vyčkal dvadsať minút po tom, ako váš prezident „pop“ sa tam pomodlil a všetci opustili túto najvzácnejšiu svätyňu. „Vot“.
Po rozhovoroch s uväznenými starými Rusmi som zistil, že beštiality revolúcie boli hotové peklo. Čo všetko tento bohabojný ruský ľud musel zažiť. Ďalší hrozný tragický príbeh vyrozprával mlčanlivý „Samotár“. Tento Samotár, bandita s obrovskou silou, s vytetovaným ukrižovaným Kristom a jeho osudný stret s „blatnými“ je na strane 106. – Iný príbeh hovorí Gríša Solovjev: Na Slovensku som pôsobil od r. 1939 ako rozviedčik. Zastrelil som kapitána Figuliho v D. Kubíne, chodil mi za frajerkou v Lúkách pod Makytou, preto som tu. Povedal to chladnokrvne, cynicky, preto som sa toho zabijaka stránil. Akoby spod zeme, zaznel krásny zborový spev. Vonku, v snehovej jame , učupení a pritúlení jeden k druhému spievali nábožné piesne, melodické, ukrajinské. Potom jeden z nich, mladší ako ja, spamäti prednášal citáty z Biblie. Bol som ohromený jeho znalosťami a hanbil som sa, ja gymnazista, kde som za týmto jednoduchým chlapcom Vitekom, ako ďaleko sme my ostatní kresťania vzdialení od takejto prvobytnej kresťanskej spoločnosti. Ja som po príchode z práce utekal rýchlo sa najesť, a oni modliť sa. Za drsnej studenej sibírskej zimy až po spoločných modlitbách začali večerať zo spoločnej misy s nevídanou ohľaduplnosťou. Plakal som od dojatia.Vznikali tu i priateľstva , niektoré na celý život.
V čo sme už neverili, naraz prišlo, návrat domov, Čechoslováci, Poliaci, Maďari, Rumuni, Bulhari, Sudeťáci. V troch vagónoch nás presunuli do sústreďovacieho tábora Poťma, tu sme v nude čakali 5 mesiacov. Raz náš Dušan a ten Rumun ležali pod stromami horeznačky a hľadeli do koruny stromu a občas sa prekrikovali: „Cé 5, gé 5 – Dé 6, slon cé 6“. Úžasné, títo dvaja hrajú bez šachovnice šach, ostatní ich napodobňovali s figúrkami. Dušana obdivujem, bolo to chatrné chlapča, dával som mu 4 týždne života, ale on veril v šťastný návrat domov, v tábore sa učil cudzím jazykom, bol húževnatý a to ho zachránilo. Málo sa nás vrátilo, mnohí tam zahynuli v ťažkých podmienkach.

Z kresťanskej knižnice, Púchov, 2007.

Cez filozofiu k pravde a k Bohu (F. Šanc)

 Začiatkom každého úpadku národov bolo predovšetkým korumpovanie svedomia, zatemňovanie rozumu, ateizácia. Generácie a mládež, ktorým škola nedala, čo im mala dať, musia sa usilovať zadovážiť si to vlastným pričinením, ak chcú dohnať, čo im chýba na poli duchovnosti a to je otázka zmyslu života, otázka pravdy, otázka Boha. Jedna z najprezieravejších postáv katolíckeho sveta Lev XIII. povedal, že teologickému vzdelaniu musí predchádzať vzdelanie filozofické. Kniha „Stvoriteľ sveta“ od významného jezuitu F. Šanca, profesora filozofie, je pre ten účel doporučená i pápežom Piom XI. V knihe rezonujú úvahy odborníkov ako je Aristoteles, Platón, Maritain, Kant, Lagrange, atď. P. Klimke hovorí: „Ak existuje Boh, nemožno riešiť akúkoľvek krízu bez neho, len s jeho pomocou možno nájsť východisko aj z tej najväčšej krízy sveta.“ Ak potrebujeme mnoho schopných pracovníkov k podnikaniu a v politike, nadovšetko potrebujeme ich v seminároch a čím najšikovnejších na riešenie problému Boha. Tento problém zjednotí znova s Bohom tých, čo sa od neho vzdialili, vzkriesi mŕtvu vieru, utvrdí ju tam, kde ochabla. Problém Boha je najväčší problém dneška.

Potrebujeme Boha, ktorý nás viac miluje ako ktokoľvek iný. Našim potrebám zodpovedá Boh teistický a nie panteistické božstvo, ktoré vyznáva, že všetko je Boh, že svet, príroda a Boh je jedna a tá istá vec.
Aristetolova náuka o Bohu je pravá veda, lebo sa zakladá na rozumových dôvodoch a nie na citoch a domnienkach. To je prvý vedecký teizmus. Ďalej sme skúmali, ako mohlo dôjsť k toľkej nevedomosti o pravom Bohu. Príčinou je pozitivizmus. Ide o filozofický smer, ktorý stojí na princípe skúsenosti, teda len to a toľko vieme, koľko sme skúsili či už sami alebo druhí. Zaviedol ho A.Comte. Pozitivizmus zatarasuje cestu k rôznym vedám, no najviac k metafyzike, k Bohu. 35.
Boha môžeme poznať kľúčom k nadzmyslovému svetu, to je princíp príčinnosti. Dôležité je dobre poznať tento kauzálny princíp.49.Zmysel každej zásady závisí od otázky, na ktorú hľadáme odpoveď, vecná pravda. Môže sa stáť, že v práve je menšina a nie väčšina.
Zásada: Čo začne jestvovať, má príčinu. To platí aj pre všetko, čo sa hýbe, hýbe sa od niečoho druhého. Ten princíp má Aristoteles v ôsmej knihe svojej filozofie, kde dokazuje, že konečnou príčinou každého pohybu musí byť niečo, čo sa nemení a to musí byť niečo netelesného, čiže duch. Tento princíp prijal sv. Tomáš a použil ho za podklad pre prvý zo svojich päť ciest, ktoré vedú k poznaniu Boha. Prvá a najistejšia je cesta z pohybu.58. Tak rozumieme i slová Pána Ježiša: „Po ich ovocí ich poznáte.“ Z účinku poznáme príčinu, zo skutkov človeka, jeho dušu. Ale nadovšetko ukazujú nám veci, aký je Boh, ktorý je príčinou všetkých vecí, lebo všetky sú obmedzené a Boh je neobmedzená bytosť, „ipsum esse“. Preto princíp príčinnosti je naozaj tým kľúčom , ktorý nám otvára nadzmyslový svet. Pomocou tohto princípu môžeme jasne poznať, že jestvuje Boh, nestvorený Stvoriteľ celého sveta, 72, teda aj zeme.
Táto filozofia sa zaoberá aj právnym a mravným poriadkom, potrebnou silou, večnou blaženosťou, pomerom medzi Bohom a kultúrou, medzi Bohom a ľudským srdcom. V závere knihy je zoznam otázok, na ktoré si možno nalistovať odpovede, napr. láska, pravda, právo, túžba, substancia, zlo, zvedavosť, voľba, veselosť, idea, hodnota, dobro, akcidens.

ON je naše nekonečné šťastie a blaženosť.