Mafie násilia a vzbúrenci svedomia (Konrád Sacerdos)

 Ide o ľuďmi zabudnuté kňazské životy hrdinov. Autor je kňaz a po 2.svetovej vojne svojimi kázňami vysokoškolákom v Blumentálskom kostole, sa dostal do nemilosti komunistického režimu. Autor už ako študent, maturant, vedel argumentmi protirečiť mafiánskemu agitátorovi, za čo vďačí knihe odvážneho Ban.-Bystrického biskupa A. Škrábika „Červené Slovensko“, vydal SSV v r. 1926. Autor vyzýva biskupov k starostlivosti o SSV. Ale dejiny sa opakujú. Počuť túto výzvu z nadprirodzena: Modlite sa, komunizmus pretrváva ďalej, pozor, prežil beztrestne a sa šíri dnes ako voda v riekach po prudkom daždi. A slobodomurárstvo? Usvedčuje sa z ich vlastných prameňov, na internete „Alta Vendita“ a „Harward a Houstonský projekt“.

*Španielsko. My pamätníci, píše sa rok 1937. Tajné depeše Veľkého Orionu. Moskva organizuje medzinárodné brigády červených „dobrovoľníkov“. Žoldnieri z „ČEKA“, popravčie čaty masakrujú. Jur Koza Matejov, katolícky žurnalista pravdy, burcoval, odhaľoval zločiny a plány slobodomurárov, vykynoženie náboženstva, zvlášť kresťanského je plánom týchto zlosynov. Masové vraždy v Katyňskom lese spáchali beriovci a váľali ich dlhé roky na Nemcov. Po zavraždení Poliakov v Katyni zahynuli tisíce nevinných židov.

V robotníckom vozni sa vezie skupina chlapcov z práce v meste. Vraciam sa zo školy, aby som sa pripravil na maturity. Chlapci sedia v hlúčku okolo hovorcu-agitátora strany a natŕčajú uši na každé jeho slovo „Ale aj im odzvoníme. V Rusku s nimi zatočili. Na Sibír s nimi, aby nekazili ľud, kňazov aj ich pápeža tam vyhnať, načo sú farárom statky, oni vymysleli cirkev...“ Nuž ozvem sa, veď sedím vedľa nich. Prečítal som si totiž cez prázdniny od biskupa Škrábika „Červene Slovensko“, takže som bol informovaný. „Počujte občan, kto vás platí za tieto podvratné reči? V zemi sovietov prebieha hladomor. Ako ste pomohli tým ľuďom? Vy tu tárate o blahobyte socializmu. Či myslíte na neuskutočniteľnú utópiu skoncipovanú pohlavármi sionizmu v Ženeve? Vaša strana priniesla krvavú revolúciu i do Mexika“ A viedol som dialóg s týmto agitátorom, obhajoval som aj Kristovu cirkev a aj chlapci krútili hlavami nad mojimi argumentmi.

Dejiny násilia sú strašné. Prečítajte si v cirkevných dejinách oprávnenosť križiackych výprav. Neprajníci nehovoria o tom, že kresťania boli masove vyvražďovaní pred tým, takže išlo o sebaobranu križiackymi výpravami. Je siedme storočie. Vplyv Mohameda vzrastá zo dňa na deň. To čo Ježiš v evanjeliu nedovoľuje, to Mohamed povoľuje, ba prikazuje.

Viem, čoho je schopná každá mafia. Dodnes neviem, čo a prečo sa tak stalo, ako sa stalo, že ma kapitán ŠTB a jeho popravčia čata neodstrelili na hranici v kameňolome, kde ma odvliekli, akože „pri prechode hraníc“. Po osemnástich rokoch to na rehabilitačnom súde priznal konfident Milan P. Každá doba je skúšaná vytrvalosťou vo viere veriaceho ľudu. Vždy sa prebudí hydra protináboženskej nenávisti a títo sa zamerajú na kňazov. KTO DNES NEČÍTA ČASOPISY A KNIHY OŽIVUJÚCE JEHO VIERU, ČOSKORO OCHABNE A MNOHÍ JU AJ STRATIA. Koho z vás vychováva televízia, ten zakrátko zjalovie na duši a pribúdajú hriechy. Ide o nebezpečný štýl ateizácie.69.

Komunizmus Juhoslávie vyvražďuje všetkých, ktorí sa mu už nechcú nechať tyranizovať. Zima 20 stupňov pod nulou. Nie je čo jesť, niet tepla, vody, liekov. Ľudia vyhrabávali korienky spod snehu, aby prežili. Ale magnátmi to nepohlo a OSN? Aby zakryli svoj zločin, posielajú tam pár aut chleba. Nech sa už ľuďom otvoria oči! Je to hlavná mafia slobodomurárov, podnecovateľka svetového utrpenia.75.

*Trpko chutí ovocie mafií. Mám pred sebou knihu katolíckeho kňaza Bedřicha Hofmana „A kto vás zabije“. Opisuje osudy katolíckych kňazov uväznených v Dachau. Židia vedia zúročiť svoju bolesť a je to správne pre výstrahu a poučenie; ale my synovia svetla, podľa Ježišovho výroku z evanjelia, mlčíme z nesprávnej pokory. Naša pokora neprajníkom vyhovuje, lebo tak majú voľné pole pre útoky proti Cirkvi a kňazom. Židia si stavajú a odhaľujú pamätné tabule a kňazi mlčia. Za to židia nemôžu ale kňazi. A synovia sveta posudzujú aj vás, milí veriaci, podľa nás kňazov. Preto máme povinnosť podieľať sa na formovaní verejnej mienky. 79.

Autor Bedřich Hofman v knihe dáva do rúk katolíckej verejnosti tromf proti našim neprajníkom. Umučeným kňazom nikto neodhaľuje pamätné tabule. Povojnový program sa presadzoval z pozície sily proti katolíckej cirkvi, teda komunistická totalita vybudovala svoju moc na odbojárov a povstalcov. Štatistika v knihe uvádza počet presunutých kňazov do Dachau 2.670. Počet zabitých kňazov 1.557. Títo kňazi boli umučení veľmi neľudsky a toto robili zúriví kápovia za sprievodu a dozoru väzenskej ozbrojenej stráže, bacharmi s cvičenými psami.

Vždy niekto z nás kňazov mal pri sebe Sviatosť Oltárnu v omrvinkách, o čom sme boli všetci informovaní. A ten sa snažil, keď bolo treba, zaopatriť umierajúceho kňaza alebo laika, o ktorom sme vedeli, že vedie s nami duchovný život. To nás držalo pri nástupoch, pri mučení, zabíjaní kápom. Ježiš je tu! Ježiš je medzi nami! Ježiš vie o nás! Ježiš prijíma našu obeť! Tu väzí tajomnosť a tajomstvo našej vyrovnanosti, ktorú aj židia kvitovali a nie jeden si prišiel z nej načerpať. Teda tu likvidovali židov, kňazov a nepohodlných laikov. To sa ale doteraz vytvára dojem, akoby išlo len o židov. Kápo nás aj dnes znova a znova odvádza ku kameňolomu. Nad hlavou nám zavial „pozdrav“ z dymu z komína krematória. Je to zakývanie spálených kňazov, ktorí ešte včera hopkali s nami. Spálili ich spolu so zohavenými telami židov. Spoločne kráčame na popraviská. Kto vie, či budeme spoločne ťahať za jeden povraz aj potom na slobode, keď sa jej dožijeme? Medzi nami je naozaj kamarátsky vzťah. Tu sa nikto nepýta na jeho rasovú či náboženskú príslušnosť ani na národnosť. Židia majú k nám väčšiu dôveru. Dohopkali sme do kameňolomu. V pozore čakáme. Hlas vreskúňa zakričí: „Farári a židia nech vystúpia!“ Skáčeme teda o zlomkrk, pretože nemáme dať príčinu k vlastnej likvidácii, také je napomenutie nášho spovedníka. Roztĺkame balvany. Bachari po nás vrieskajú a kápovia tiež, a bijú. Majú nás za takých, ktorí chcú nemecký národ dostať pod nadvládu židobolševizmu a my že sme jeho agenti. Starší kňazi už nevládzu pracovať a odvážať kameň na fúrikoch. Kňaz Ján Swiercz padá prvý pod naložený fúrik. „Robiť sa ti nechce!“ reve na neho kápo. „Hnusný pfaffe, ja ťa postavím na nohy!“ Kápo ho bije a bije ako posadnutý a kope do brucha. Bachari sa rehocú a povzbudzujú kápa pokrikmi. Kňaz nekričí, nestone, mlčky prijíma smrteľné rany zabijaka. Kňaz leží po fúrikom. Ďalším úderom do tváre vyletí kňazovi oko a ďalším úderom vyrazí mu zuby. Prúd krvi vyteká z jeho rán. „Ja ti ukážem Ježiša, Boha niet!“ reve kápo a bije a bije. Nakoniec, akoby sa zmiloval nad zabíjaným, vyrve privalené telo kňaza spod fúrika, zdvihne ho do výšky a praští ním o náklad kameňa. Zdvihne kameň a vražednou silou ho šmarí do hlavy umierajúceho. Ján Swiercz je mŕtvy. Meisterhaft hast du das getan, ozve sa z radov esesákov, rehocú sa a kápo si utiera čelo a my sa v duchu modlíme za kňaza posledný Otčenáš. Potom na príkaz bachara ešte teplé telo najbližší väzeň naloží miesto nákladu kameňa na fúrik a v sprievode samopalníka odváža do spaľovne krematória. Ja, očitý svedok tohto masakru dosvedčujem, že takýmto spôsobom si nás vyberali kápovia komanda smrti a sprevádzali nás z tohto sveta. Vždy však smrti predchádzalo mučenie tohto druhu. Kto bude ďalší? Sám som unikol zázrakom, už som bol vybratý na mučenie.91.

Táboru sa nezdalo, že by z nás padlo dosť, preto nám naočkovali škvrnitý týfus, na čo pomreli mnohí.

Hlboká jama. V hustej hnojovke nás topili jedného po druhom. Z násypu hádzali väzňov do tejto kloaky. Niektorým sa podarilo dohrabať ku kraju. Pohľad na týchto úbožiakov je strašný, bahno z nich steká, nevidia, nepočujú a nahnali ich do psieho suda, kde im prikázali brechať a potom ich dobili a nechali odviesť do spaľovne. Väzni od hladu jedia rôzne smradľavé odpady, to je hrozné čítať. 109. Ja (Konrád/ svedčím. Skoro všetci spoluväzni-laici, po vojne dali svoje osudy k dispozícii politickým mafiám a najmä tej, čo pripravovala nové koncentráky pre iný druh ľudí v mene inej ideológie neľudskosti a protináboženského teroru. A táto mafia použila osudy umučených laikov a židov ako reklamu, k nastoleniu svojho politického gangu. V tom je ich veľká vina. O probléme židovskej otázky na Slovensku ste klamali svet aj so židmi. MUDr. G. Hoffman, slovenský lekár a historik židovského pôvodu, konvertita na katolíctvo, povedal: „Preskúmaním archívov na Slovensku, v Prahe, Berlíne, Paríži a vo Vatikáne sme zistili, že Dr.J. Tiso svojim postojom, prácou v spojitosti so židovskou problematikou bol objektívny, spravodlivý, ktorý zodpovedá všetkým zákonom humanizmu, ale i kresťanského mysliteľa a kňaza. Jeho odsúdením na trest smrti bol podľa objektívnych historikov spáchaný justičný zločin“.

Zrod nacistickej mafie. Krikľúň upozornil na seba. Stáva sa z neho ideologický buldozér, nová metla. Karieristi sa jej chytili. Tiahnu ulicami a verejnou mienkou stvoria vodcu a spasiteľa národa čistej rasy. Dávajú šancu mládeži. Spodina národa a ľudu chytila sa príležitosti v nádeji budúcich kápov a gestapa. Obliekli ich do rovnošaty. Cesta do reichstagu bola pripravená. Slovo „strana“ má vždy svoj vplyv. Odstraňujú z cesty zátarasy. Každá mafia bojuje a chce sa uchytiť vo verejnej mienke. Uchytí sa žonglér verejnej mienky Gebels. Presviedčal presvedčivo. Všetkých novinárov sveta by schoval do vrecka. Nemá páru dodnes. Dokázal obliecť lož a chiméru pochybného šťastia národa do takého kostýmu propagandy, že mu uverili podvedené masy. Takto vyzdobená ideológia sa vyštverala na tribúny rečníkov mafie. Nastalo zjednotenie cirkvi, na čele s vodcom národa. Cirkev katolícka nemlčala. V encyklike Mit brenender Sorge, pápež odsudzuje program nacizmu. Sfanatizovaná spodina vrieska, dala sa do pohybu. Mládež vidí v Hitlerovi nového proroka...

A ďalšie netvory s tým istým programom čakajú v zákulisí dejín a číhajú na príležitosť. Kniha „Kto vás zabije“ má schválenie i olomouckého biskupstva, a v nej v úvode sa píše i to, ako štát a politici, ktorí uznávajú len seba a svoju ideológiu a iných, ktorí inak zmýšľajú, takých zákerne odstraňujú.

Rád by som daroval toto dielko Spolku sv. Vojtecha, aby ho dali zadarmo ako podielovú knihu do rodín svojim členom, aby sa im otvorili oči a zavčasu rozoznávali mafie. Keď ide o obranu pravdy proti ohováraniam a lži, tam treba mať prostriedky na vplyv verejnej mienky. Preto páni biskupi, nevzdávajte sa starosti o Spolok sv. Vojtecha. Vybudujte ho takým, akým bol.

Autor knihy Konrád Sacerdos: MAFIE NÁSILIA A VZBÚRENCI SVEDOMIA, 1994, tlačiareň M.R. Štefánika, Hlohovec.

Magdaléna na púšti (M.Valtorta)

 Vidím skalnatú jaskyňu, v ktorej je lôžko z lístia naskladaného na hrubom ráme zo spletených vetví zviazaných rákošom. Musí byť pohodlné asi ako nástroj mučenia. V jaskyni je okrem toho jeden väčší kameň, ktorý vytvára stôl, a jeden menší, ktorý slúži ako sedadlo. Naproti stene, úplne vzadu, je ďalší, akýsi výčnelok vystupujúci zo skaly, ktorý, neviem, či prirodzene alebo trpezlivou a namáhavou ľudskou prácou, bol vyhladený a poskytuje povrch skoro hladký. Na tomto, zdá sa, priestrannom oltári je postavený kríž, zhotovený zo dvoch vetvi zviazaných vŕbovými prútmi. Obyvateľ jaskyne okrem toho zasadil do štrbiny v zemi brečtan a viedol jeho vetve tak, aby obklopili a objali kríž, zatiaľ čo vo dvoch hrubých vázach , ktoré sa zdajú byť vymodelované z hliny neskúsenou rukou, stoja plané kvetiny natrhané v okolí a priamo na upätí kríža v obrovskej mušli je ďalšia poľná rastlinka s malými pupencami, ktoré sú pred rozkvetom. Na úpätí tohto oltára je zväzok pichľavých vetvičiek a korbáč zo zauzlovaných povrázkov. V jaskyni je ešte sedliacky hrnček s vodou. Nič viac.

Úzkym, nízkym otvorom je vidieť v pozadí hory a podľa premenlivej svetelnosti , ktorú je možné v diaľke zahliadnuť, zdá sa, že je odtiaľ vidieť more. Ale nemôžem to tvrdiť doista. Previslé vetve brečtanu, zimozelu a planých ruží, všetka obvyklá nádhera horských miest, splývajú cez otvor a vytvárajú akoby pohyblivý závoj, ktorý oddeľuje vnútro od vonkajška.

Vychudnutá žena, zaodetá hrubým, tmavým šatom, cez ktorý je prehodená kozia koža ako plášť, odhrnuje visiace vetve a vchádza do jaskyne. Zdá sa vyčerpaná. Jej vek nie je ľahko určiť. Keby sa malo odhadnúť podľa zvädnutej tváre, dalo by sa odhadnúť nad šesťdesiat rokov. Keby sa malo posudzovať podľa vlasov, dosiaľ krásnych, hustých, zlatých, menej ako štyridsať rokov. Vlasy jej visia vo dvoch copoch cez ohnutý a vychudnutý chrbát a sú tým jediným, čo v jej úbohosti žiari. Žena bola iste krásna, pretože jej čelo je stále vysoké a hladké, nos dobre tvarovaný, oblý, pravidelný. Ale oči už nemajú lesk. Sú hlboko vpadnuté v očných jamkách a zdôraznené dvoma tmavými namodravými véčkami. Oči, ktoré hovoria o tom, že preliali mnoho sĺz. Dve vryté vrásky, akoby dve jazvy, sa tiahnu od očného kútika pozdĺž nosa a strácajú sa v onej charakteristickej vráske toho, kto mnoho trpel, vo vráske, ktorá od nosných dierok výrazne sa prehlbujúc ku kútikom úst. Na veľmi bledých a napnutých spánkoch sa rysujú azúrovo modré žily a bledo na ružovelo ústa zkrívila únava smerom dole. Svojho času museli byť i tieto ústa nádherné, teraz sú odkvitlé. Krivka rtu je podobná dvom visiacim zlomeným krídlam. Bolestné ústa.

Žena sa vlečie až k balvanu, ktorý tvorí stôl, a tam položí čučoriedky a lesné jahody. potom ide k oltáru a kľaká si. Ale je tak vysilená, že pri tom skoro padne a musí sa podoprieť rukou o balvan. Modlí sa s pohľadom na kríž a slzy jej stekajú brázdou až k ústam, ktoré ju polykajú. Potom nechá spadnúť koziu kožu a ostáva vo svojej hrubej tunike a berie dutky a tŕňové vetvičky. Pritlačí trňové vetvičky okolo svojej hlavy a k svojim bedrám a bičuje sa povrazmi. Ale je príliš slabá, aby to konala. Nechá spadnúť dutky a opretá o oltár rukami a čelom, hovorí: „Už nemôžem, Rabboni, viac trpieť, pri vzpomienke na tvoju bolesť!“

Hlas sa mi dáva rozpoznať. Je to Mária z Magdaly. Som v jej kajúcej jaskyni. Mária plače. S láskou volá Ježiša. Nemôže viac trpieť. Ale milovať ešte môže. Jej telo strýznené pokáním už nevydrží námahu bičovania, ale srdce ešte vášnivo tlčie a stravuje svoje posledné sily milovaním. Ona miluje, zotrváva s čelom korunovaním tŕním a s tŕním okolo pásu, miluje a hovorí k svojmu Majstrovi v neustálom vyznaniu lásky a v obnovovaní úkonu bolesti.

Skĺzla čelom k zemi. Tá istá pozícia, ktorú zaujala na Kalvárii pred Ježišom položeného do Máriinho klina a v dome v Jeruzaleme, keď Veronika vysvetľovala svoj závoj, tá istá pozícia ako v záhrade Jozefa z Arimatie, keď ju Ježiš zavolal a ona ho poznala a adorovala. Ale teraz plače, pretože Ježiš tu neni.

„Život zo mňa uniká, Majster môj. Budem musieť zomrieť, bez toho, abych Ťa znovu videla? Kedy sa budem môcť oblažiť tvojou Tvárou? Moje hriechy stoja predo mnou a žalujú na mňa. Ty si mi odpustil a verím, že peklo ma nedostane. Ale aké predlžovanie (prodlení) z uzmierovania, skôr než budem žiť z Teba! Oh! Majster dobrý! Z lásky, ktorú si mi preukázal, poteš moju dušu! Hodina smrti prišla. Pre svoju smrteľnú opustenosť na kríži posilňuj svoje stvorenie! Ty si ma zrodil. Ty. Nie moja matka. Ty si ma vzkriesil viac ako Lazara, môjho brata. Pretože on bol už dobrý a smrť mohla byť len očakávaním v tvojom Limbu. Ja som bola mŕtva v duši a zomrieť znamenalo zomrieť naveky. Ježišu, do tvojich rúk zverujem svojho ducha! Je tvoj, Ty si ho vykúpil. Ako posledný zmier prijímam poznanie trpkosti tvojej smrteľnej opustenosti. Ale daj mi znamenie, že môj život poslúžil k uzmiereniu môjho hrešenia.“

„Mária!“ Ježiš sa zjavil. Zdá sa zostupovať z hrubého kríža. Ale nie je zranený a umierajúci. Je krásny ako ráno po Vzkriesení. Zostupuje z oltára a ide k tej, ktorá sa klania. Skloní sa nad ňou. Volá ju a pretože ona sa domnieva, že ten Hlas znie skrz jej duchovné zmysly, a s tvárou obrátenou k zemi nevidí svetlo, ktoré Kristus vyžaruje, On sa jej dotýka, kladie jej ruku na hlavu a berie ju za ramená ako v Betánii, aby ju zdvihol.

Keď ona cíti dotyk a rozoznáva onu ruku, vydá zo seba veľký výkrik. A pozdvihuje tvár premenenú radosťou. A opäť ju skloní, aby pobozkala nohy svojho Pána.

„Vstaň Mária. Som to Ja. Život uniká. To je pravda. Ale Ja prichádzam, aby som ti povedal, že Kristus ťa očakáva. Už nie je čakanie pre Máriu. Všetko je ti odpusteno. Od prvého okamžiku bolo odpusteno. Ale teraz je viac než odpusteno. Tvoje miesto je už pripraveno v mojom Kráľovstve. Prišiel som, Mária, aby som ti to povedal. Nenariadil som anjelovi, aby to vykonal, pretože Ja vynahradzujem stokrát, čo som prijal, a Ja si pamätám, koľko som od teba prijal. Mária, prežime spoločne chvíle minulé. Vzpomeň na Betániu. Bol večer po sobote. Chýbalo šesť dní do mojej smrti. Tvoj dom, vzpomínaš naň? Bol celý krásny v kvitnúcom páse svojho ovocného sadu. Voda spievala v kasne a prvé ruže obklopili svoje murivo (zdi) Lazar ma pozval na svoju večeru a ta si obrala záhradu o najkrajšie kvety, aby si ozdobila stôl, kde tvoj Majster bude prijímať svoj pokrm. Marta sa neodvážila ťa kárať, pretože si pamätala moje slová (Lk 10,38-42) a hľadela na teba s jemnou závisťou, pretože ty si žiarila láskou, keď si behom prípravy prichádzala a odchádzala. A potom, Ja som prišiel. A ty, rýchlejšie ako gazela, predbehla si služobníkov, aby si otvorila mrežu so svojim obvyklým výkrikom, vždy podobným výkriku oslobodenej z vezenia. Vskutku Ja som bol tvoje oslobodenie a ty si bola oslobodená zajatkyňa. Apoštoli bolo so Mnou. Všetci. I ten, ktorý bol už ako zahnisaný úd na tele apoštolskom. Ale prišla si ty, aby si zaujala svoje miesto. A nevedela si, že pri pohľade na tvoju hlavu sklonenú k pobozkaniu mojich nôh, i keď som videl tvoje úprimné oči, plné lásky, a zvlášť tvojho ducha, že Ja so zabudol na nepríjemnú pachuť, že mám po boku zradcu. Preto som ťa chcel mať na Kalvárii. Preto v záhrade Jozefovej. Pretože vidieť ťa znamenalo istotu, že moja smrť nebola bez účelu. A zjaviť sa ti bolo poďakovaním za tvoju vernú lásku. Mária, ty si požehnaná, ktorá si nikdy nezradila, ktorá si Ma utvrdzovala v mojej nádeji Vykupiteľa, ty, v ktorej som videl všetkých spasených svojou smrťou. Zatiaľ čo všetci jedli, ty si adorovala. Pre moje unavené nohy si zaopatrila prevoňanú vodu a čistými a vrúcnymi bozkami si obdarovala moje ruky a ešte nespokojná, chcela si rozlomiť svoju poslednú vzácnu nádobu a pomazať Mi hlavu, upraviť Mi vlasy ako maminka a pomazať Mi ruky i nohy, aby všetko na tvojom Majstrovi voňalo ako údy posväteného kráľa...A Judáš, ktorý ťa nenávidel, pretože si teraz bola čestná a odmietala si svojou čestnosťou chtíče mužov, ťa káral... AleJa som ťa hájil, pretože ty si dovŕšila všetku (veškerou) lásku, lásku tak veľkú, že vzpomienka na ňu vstúpila so Mnou do agónie od štvrtku večera do hodiny deviatej...teraz tento skutok lásky, ktorý si Mi preukázala na prahu mojej smrti, Ja prichádzam na prahu tvojej smrti, odplácať tvoju lásku. Tvoj Majster ťa miluje, Mária. On je tu, aby ti to povedal. Nemaj strach, nemaj úzkosť z druhej smrti. Tvoje umieranie sa nelíši od umierania toho, kto prelieva pre Mňa svoju krv. Čo dáva mučeník? Svoj život z lásky k svojmu Bohu. Čo dáva kajúcnik? Svoj život z lásky k svojmu Bohu. Čo dáva milujúci? Svoj život z lásky k svojmu Bohu. Vidíš, že tu nie je rozdiel. Mučeníctvo, kajúcnosť, láska dokonávajú takú istú obeť a pre ten istý cieľ. V tebe teda, kajúcej a milujúcej, je mučeníctvo ako v tom, kto hynie v aréne. Mária, ja ťa predchádzam v sláve. Pobozkaj moju ruku a buď v pokoji. Odpočiň si. Je čas, aby si si odpočinula. Daj mi svoje trnie. Teraz je čas ruží. Odpočívaj a očakávaj. Žehnám ti, požehnaná.“

Ježiš umožnil Márii, aby sa uložila na svoje lôžko. A svätica, s tvárou omytou plačom extáze, sa položila, ako jej Boh to chcel, a teraz sa zdá, že spí s ramenami skríženými na prsiach, so slzami, ktoré neprestávajú stekať, ale ústa sa usmievajú.

Posadí sa, keď sa jaskyňa rozžiari prenikavým iskrením skrz príchod anjela prinášajúceho kalich, ktorý ukladá na oltár a ktorý adoruje. Tiež Mária, kľačiaca vedľa lôžka, sa klania. Už sa nemôže hýbať. Sily ochabujú. Ale je blažená. Anjel berie kalich a podáva jej ho. Potom vystupuje opäť do Neba.

Mária, ako kvet spálený príliš silným slnkom, sa skláňa s rukami doposiaľ skríženými na prsiach a padá na tvár medzi lístie lehátka. Je mŕtva. Eucharistická extáza jej preťala posledné vlákno, ktoré ju pútalo k životu.

Z knihy MAGDALÉNA, vydala Matica Cyrilometodejská, Olomouc v r. 2012, strana 317 – 321.

Mária, prečo plačeš? (P.R. Spies)

 Posolstvá Panny Márie, či už v La Salette, Lurdoch, Fatime, či na mnohých iných miestach, neotriasli ľudstvom. Väčšina žije, akoby Boh nejestvoval. P. Mária plače v Naju, v Južnej Korei od júna 1985, prvé tri mesiace skoro bez prestania, často krvavé slzy. Arcibiskup z Kwangju starostlivo pozoruje vývoj udalosti. Vizionárka je Júlia, matka štyroch detí, pokrstená, zosobášená s Júliom. V r. 1950 komunistické jednotky uväznili jej otca i starého otca a nikdy sa už nevrátili. Jej spovedník je páter R. Spies, misionár. Júlia, sama chorá, starala sa ešte aj o svoju staručkú matku. Júlia bola zázračne uzdravená. Hľadala cestu k Bohu a ráz započula:“ Priblíž sa k Svätému písmu, to sú slová života“. Z podnetu P. Márie sa zúčastnila mariánskeho kongresu v Pittsburgu v r. 1990 o potratoch.

*Z Pittsburgu: P. Mária povedala, že všetkých prítomných sem pozvala Ona. Júlia tu hovorí o svojom živote od detstva až po obrátenie. Hovorí aj o povrchnom chovaní niektorých členov vo farnosti, ktorí sa javili ako svätí, denne chodili na sv. omšu, na sv. prijímanie, modlili sa ruženec. I ja som taká chcela byť. Po čase som spoznala, to bol šok, že niektorí z nich sú egoisti, pyšní, žiarliví, závistliví. Obrátila som sa k Pánovi: „Ježišu, oni ťa nepoznajú, prosím, daj im také požehnanie, aké si dal mne...“ On: „Pozri na mňa, klince...62.
Mnoho duší kráča smerom k peklu. Odsudzujú a osočujú svojich blízkych, zle o nich rozprávajú.
Mária mi tiež povedala, že sa máme ustavične modliť za kňazov. Pre diabla je výhodnejšie voviesť do záhuby jedného kňaza ako desaťtisíc laikov. Preto ich neustále pokúša.
Panna Mária hovorila mnoho o potratoch, k vôli nim ustavične plače. Panna Mária ma prosila, aby som vám tlmočila o znameniach, ktoré ju sprevádzajú, v tomto prípade sú to krvavé slzy, ale patria do znamení aj zázračné uzdravenia, obrátenia. Tieto znamenia nemajú nejaký zvláštny význam, ale P. Mária tieto znamenia poskytuje preto, aby ľudia, ktorí majú problém uveriť, skôr uverili cez tieto znamenia i dôležité posolstvá.68.
*Slzami chce P. Mária Cirkev a celé ľudstvo upozorniť na svoje veľké starosti. Ak sa ľudia neobrátia, nezmenia svoj život a nebudú prosiť o odpustenie, stanú sa obeťou hrozného zatratenia.24. Hriechy ľudí, obzvlášť nerešpektovanie Božích právd, milióny potratov, znesväcovanie Eucharistie. Mnohé rodiny sú choré. Ľudia znevažujú moje posolstvá.28.
*Júlia stála pod krížom, kde Ježiša na kríži zraňovali šípy hriešnikov. Júlia tým trpela a P. Mária jej hovorí: „ Dcéra moja, zásluhou tvojho utrpenia srdcia hriešnikov začínajú mäknúť. Pozri, svet sa rúti do priepasti. Je plný omylov, pýcha ľudí, zbabelosť, nespravodlivosť, egoizmus. Prosím znovu o obete, lebo trest Boží môže vyústiť do 3.svetovej vojny...“30.
*Júlia píše: Znova som začala trpieť. Vžila som sa do postavenia embrya. Vo chvíli, keď sa pokúšali malé stvorenie odstrániť, kričala som hlasne: „Nie, nie, nie!“ Lekársky inštrument sa blížil k dieťaťu. Bol to hrozný okamih. Dieťa, ktoré chcelo žiť, prosilo svoju matku: „Nie, mama! Nie, mama! Nie, mama! Chcem žiť, mama! Nechaj ma žiť! Nechaj ma žiť! Mama, mama, mama, mama!“ Embryo neprestajne zúfalo kričalo a plakalo...Štyrikrát som musela znášať utrpenie embrya. 33.
*Poznáš potopu a Babylonskú vežu? Bez prestania sa modlím , aby vás nezasiahol oheň z neba. Ale ak ľudia neprijmú moje posolstvá a budú bažiť len za pozemskými vecami, bude neskoro ľutovať. Satan napína svoje sily, aby zničil svet. Bdejte a modlite sa. V krátkom čase sa ocitne svet vo vážnom položení. Ak sa nebudete uberať cestou k nebu a neopustíte cestu zla, neujdete 3. svetovej vojne. Potom už ľútosť nepomôže. Keby som vám nebola pomáhala, svet by už bol korisťou plameňov. Nik na svete si nevie predstaviť udalosti, ktoré vás čakajú. 44. Modlite sa bez prestania! Obetujte sa! Robte pokánie! Šírte posolstvá. Choď za biskupom, ktorého som si v láske vyvolila, od neho chcem schválenie, aby mohli byť rozšírené po celom svete. Chcem, aby poslúchol moju vôľu, vôľu Matky sveta. Ak ich Cirkev príjme a bude podľa nich žiť, hnev Boží sa zmierni, poriadok a pravda budú obnovené a satan, ktorý vyvoláva zmätky, bude porazený.
*Dcéra moja, miluj poníženie. Nikdy sa nerozčuľuj. Ak zbadáš, že sa niekto spomedzi vás pokúša byť väčším, dôležitejším, vedz, že je to už znakom prítomnosti démona pýchy a závisti. Rozširuj lásku obeťou. Proti láske je každý démon bezmocný. 49.
*P. Mária ukazuje Júlii nebo, peklo, očistec.
Duše, ktoré prichádzajú do pekla, sa stávajú korisťou démonov, vo večnom zatratení, odkiaľ sa nikto nevráti. Peklo je more plameňov zaplnené nenávisťou. Tu už neosoží ľútosť ani žiadne ospravedlňovanie. Kráčajú z plameňa do plameňa, trhajú si vlasy, sú zúfalí, trápení hladom a smädom...“Zúfalo som kričala, vidiac to všetko, čo si nevieme tu my na zemi ani predstaviť“, hovorí Júlia.
Mária mi povedala: „Videla si to, dcéra moja? Omyly zachvátili celý svet, i mojich vyvolených. Chcem, aby všetci počuli môj hlas a poznali svetlo môjho Syna. Moje srdce nesmierne smúti, keď vidí, ako duše kráčajú do pekla a sú medzi nimi i kňazi.“
„Môžeš byť šťastná, dcéra moja, že trpíš za mňa i za Syna.“ P. Mária chce zabrániť pádu ľudí do pekelnej priepasti, preto znova trpí, preto nás láskavo napomína, aby sme sa obrátili.
„Dcéra moja, démoni pekla tvoria obrovskú armádu a lákajú ľudí do svojich osídiel cez egoizmus a kult seba samého“. „Ešte nikdy sa tak mnoho mojich dietok neodvracalo od pravej cesty ako teraz. Nechápu môj prosebný hlas a hriechmi sa mi stavajú na odpor.“
Ani po druhej svetovej vojne sa ľudstvo neobrátilo k Bohu, západný svet sa vzdialil. Svet sa zmenil v konzumnú spoločnosť...
Je najvyšší čas načúvať hlasu P. Márie, prijať jej napomenutia, lebo čochvíľa môže byť neskoro. Júlia píše: Mala som videnie (apokaliptické), začalo zemetrasenie, masy zeminy vyhadzovalo hore-dolu. Ľudia v hrôze padali a ja som plačúc volala: „Ó, Bože, Pane...“ a zažiarilo svetlo na nebi a v ňom nebeská Matka, v pravej ruke držala ruženec a v ľavej hnedý škapuliar...

Dcéra moja, oznám dietkam na celom svete, aby sa snažili satana zahnať na útek tým, že budú pri sebe nosiť škapuliar na znak jednoty so mnou , že budú sa modlievať ruženec s väčším sústredením a láskou. Zo svojho života urobia život modlitby, obety a pokánia. Budú sa ovládať a žiť v duchu chudoby. Aby som vás mohla zachrániť zo sveta plného nebezpečenstiev, prosím vás, splňte moje rady. Zrieknite sa vlastných nezriadených túžob a želaní.“ 58. Počula som smutný hlas Pánov, plný milosrdenstva. „Čiňte väčšie pokánie za hriešnikov. Blíži sa hodina. Neprávosť vo svete je príliš veľká... Modlite sa bez prestania. Obetujte sa. Čiňte pokánie. Vráťte sa k Svätému písmu a žite podľa zásad evanjelia. Žite podľa slov mojej Matky, ktorá sa zjavuje po svete a svojimi slzami vás vyzýva k zmene života. Najkratšia cesta ku mne je – kráčať ruka v ruke s mojou Matkou. Ona vás privedie do môjho kráľovstva, spoluspasiteľka sveta. Zostanem vždy s vami.

Z knihy „MARIA, prečo plačeš“ od P.R. Spies a Louis Couette, vydalo Slovo, 1992. Preklad Dr.M.Havrilla.

Máš před sebou všechny mé cesty (kolektív)

 Je to kniha o českom kňazovi, filozofovi a profesorovi Tomášovi Halíkovi, do ktorej literárne prispeli šesťdesiati intelektuáli k jeho 60.-tim narodeninám. Sú to známe i neznáme osobnosti z Čiech, ale i z cudziny a práve cez tieto príspevky máme možnosť spoznať ich osobnú zrelosť, znalosti, hodnoty kultúr, ich vzťahy k jubilantovi. Z knihy predkladáme postrehy niekoľkých osobnosti, aspoň tento výber:

Andrej Babuchowski, poľský novinár a prekladateľ píše, že význam Halíkových kníh v Poľsku rastie. O týchto knihách sa nielen píše a diskutuje, ale ony prenikajú do krvného obehu náboženskej kultúry. Tomáš Halík, konvertita z doby komunizmu, miluje paradoxy, je odborníkom v oblasti dialógov.
Josef Dolista, teológ, profesor v Č. Budějoviciach a v Poznani, píše: Zjednotenie národov v Európe na báze ekonomickej je nedostatočné a môže viesť k ďalším bariéram medzi jednotlivými štátmi, pretože značná časť Európy je ohrozená chudobou, ľudia sa obávajú nezamestnanosti a sociálneho chaosu. Európa sa môže zjednotiť na základe metafyzických hodnôt.
Anzelm Gruen, teológ, benediktínsky mních, autor 250 kníh, píše: V súlade s poslaním otca Halíka chcem svoj príspevok venovať duchovnej ceste uzdravenia. Duchovná cesta nenahradzuje psychologickú cestu, ale ju doplňuje. Skutočná nemoc dnešného človeka spočíva v odtrhnutí od božského zdroja, je odcudzený sám sebe. Tuší síce božský rozmer, ale...Prajem T. Halíkovi, aby mohol prispieť svojou teológiou, filozofiou, psychológiou a spiritualitou k uzdraveniu jednotlivcov a celej spoločnosti. Plní úlohu, ktorú Ježiš zveril svojim učeníkom.
Václav Umlauf, kňaz, učiteľ filozofie na VŠ v Mníchove, píše: Nedávno som v časopise ZVUK z môjho zlínskeho kraja čítal. Zarazila ma správa, že zomrela v obci Žítkova pri Hrozenkove posledná kopaničiarska „bohyňa“, 95. ročná Irma Gabrhelová, to nebola bosorka, niekoľko rokov neopustila svoju chalupu a ľudia chodili za ňou, na rady. Dnes kopaničiarske chalupy a život z nich sa vytráca. Prečo a v čom zlyháva symbolika posvätná? Na Západe sa verí v symboliku zvaného „bankovka“, platobná karta s mrňavým čipom. Človek, neukojiteľný tvor, predstavuje vykoľajeného tvora, ktorý vsadil na symbolickú účinnosť magických prostriedkov, ktoré ho k večnosti nepriblížia ani o milimeter. Iný príklad je skanzen v Rožnově pod Radhoštěm sa zachraňuje pre ďalšie generácie. Keď porovnávame to s japonským modelom, je odlišný. Japonské pojatie patrimonia je založené na trvalosti formy, nie materiálneho predmetu. Preto sa významné architektonické pamiatky stále stavajú znovu. Na ostrove Honšú stojí chrám šintoistickej bohyne Amaterasu. Tento chrám postavený z dreva japonského cyprišu sa od základu obnovuje každých dvadsať rokov od siedmeho storočia a ďalšia obnova je naplánovaná na rok 2013. V ich pojatí historickej pamäti sa valorizuje nie materiálny predmet, ale remeselník a umelec, ktorý ho vie zhotoviť. Japonci obnovujú nie chrám, ale schopnosť ho vytvoriť. Za tým účelom po stáročia obnovujú remeselníkov a umelcov. Avšak svet zomrelej bohyne I.Gabrhelovej už obnoviť sa nedá. Jej odchodom na večnosť definitívne a navždy zmizlo jedinečné symbolické univerzum, ktoré po stáročia dávalo zmysel obyvateľom Kopaníc. – Agresívna symbolika platobnej karty pôsobí nenápadne ako smog. V Čechách, konkrétne v Ústi nad Labem , tento sci-fi stav už je. Lenže nakupujúcim tvorom postaveným mimo symbolicky sprostredkované univerzum zmyslu neide nič vysvetliť. Zdá sa, že po odchodu bohýň a duchovných, príde na radu demokracia a právo. Nikomu nebudú dávať zmysel, pretože momentálny význam toho či onoho založený na individuálnych a skupinových záujmov zatlačí všetko do pozadia. – Sloboda jednať a vtlačiť náboženskému či politickému životu nové symboly alebo oživiť obsah tých starých, je zrovna tak vynaliezavá ako dravosť sprivatizovaného kapitalizmu bez pretvárky.
Tomáš Špidlík, kardinál, teológ a spisovateľ, píše: „Pravda Pánova víťazí“. Žijeme dnes v demokracii, máme vládu ľudu. Opravdu? Ďalej píše o skúsenosti A. Chomjakova, ktorému ostala v srdci nezabudnuteľná svetla vzpomienka na ideálnu slovanskú matku, ktorá dokázala nájsť šťastnú cestu uprostred všetkých ťažkosti života, ona bola istota, o ktorú sa dalo oprieť. – Slovania sú presvedčení v hĺbke svojej duše o tom, že pravda je neoddeliteľná od života, teda od osôb, ktoré ju vyznávajú. Ak sa dotknete pravdy, ktorú človek vyzná, dotkol ste sa osoby a on potom trpko prehlási: „Aj Vy ste proti mne?“ – Ďalej potom rozoberá z Dostojevského románu „Bratia Karamazovci“ tri hlavné osoby. Starý Karamazov neuznáva žiadne hranice v užívaní sexu. Skončí tak, že ho zabije jeho zatajovaný syn. Ivan nepozná hranice pre rozumovú skepsu, skončí schizofrenickou posadnutosťou. Dimitrij je liberál, chce užiť všetky rozkoše sveta a skončí vo vezení. Absolútna sloboda, po ktorej človek túži, keď ju užil, nakoniec ho zabije. Sloboda je kristologická.
Adam Michnik, poľský historik, novinár, predkladá filozofické rozhovory kňaza Jozefa Tischnera s poľským žurnalistom Jacekom Žakowskim o boji cirkvi s tou slobodou, ktorá sa objavila po r. 1989. JŽ: Poľská cirkev dnes, to sú odchovanci „ľudo-demo“ systému a v každom z nich niečo ostalo aj keby sa akokoľvek dramaticky oslobodzovali. JT: Zinoviev vymyslel označenie homo sovieticus, aby popísal to, čo v človeku ostane aj keď sa ocitne v nekomunistickom prostredí. JT: V cirkvi vypadá situácia trochu horšie ako inde, pretože ľudia cirkvi sú hlbší a zrno sovietizmu do nich hlbšie zapadá. – Nezapomínaj na základ kresťanskej antropológie, na presvedčenie, že človek je slobodný, keď vlastní sám seba. Komunizmus v nás zasial fenomén podozrievavosti voči všetkému vlastníctvu, i voči sebe. Ľudia nakazení komunizmom idú do kostola a tak, ako nechceli vlastniť seba v strane alebo vo Zväzu mládeže, nechcú vlastniť seba ani v cirkvi. Odovzdávajú sa cirkvi skôr akoby vlastnili sami seba. Nemajú vlastné názory, nerozhodujú sa. Ale nie preto, že sú poslušní, ale preto, že sa všetkého boja. Kritika súkromného vlastníctva bola tak hlboká, že sfalšovala ľudskú osobnosť, zničila vzťah k sebe samému.
Marek O. Vácha, biológ, teológ, kňaz, učiteľ na VŠ píše o tom, ako T. Halík poriada každý utorok v sakristii Najsvätejšieho Salvatora pre vysokoškolákov a iných početných záujemcov prednášky zamerané na hľadanie a výchovu k viere a k Bohu. Mnohí vyznávajú, že prvým krokom na ich ceste k viere bolo knižky T. Halíka. Tisíce ľudí zmenilo svoj pohľad na kresťanstvo vďaka Halíkovým knižkám.
Evanjelicky teológ Pavel Hošek: T. Halík je pre mňa tajomstvom, ale je to verný syn cirkvi. Literárny vedec Jozef Jeřáb: Je to jeden z múdrych hlasov zavznievajúcich z nášho „Olympu“. Filozof Martin Palouš: Svet sa rýchle mení pred našimi očami, na mnohé budeme mať rôzne názory, ale zhodneme sa na tom, že veľké udalosti prichádzajú „na nohách holubičích“, a ako dopadne 21. storočie, je naozaj v rukách Božích. Politolog Jiří Peche: T. Halík je verejným intelektuálom „par exelence“. V dôležitých udalostiach dejín opakovane zazneli výzvy k celospoločenskej diskusii v IMPULS 99 a T. Halík bol z troch prvý hovorca. Kňaz F. Kunetka, salezián predkladá spoločenstvo prvých kresťanov a Didaché. Zdeněk Neubauer, filozof, prírodovedec KU spomína na stretávky a klasické obdobie Kecandy. A.P. Rethmann, teológ, profesor na KTFUK poukazuje na dôležitosť verejných intelektuálov a ich aktivity vo verejnosti. Spisovateľ L. Vaculík: Tak som bol hlúpy v 26.-rokoch, veril som v Boha? Neveril? Bolo mi to jedno. Arcibiskup Józef Žyčiński: Evanjelium nádeje v prácach T. Halíka predstavuje súčasnú klasiku, ktorá chráni pred znechutením, ztratením a zúfalstvom.

Aké je to krásne sledovať tieto kultivované dialógy a písomné príspevky intelektuálov, ktorí toho viac vedia a vidia. Mnohé môžu byť i pre nás ako výzva.

Z kresťanskej knižnice 2009 Púchov. Knihu vydalo NLN v Čechách.

Medžugorský zazrák (sestra Emanuela)

 Kniha posolstiev, životných príbehov obrátenia.

Florence sa vydala za Bernarda, praktizujúceho kresťana, ale ona chodila do kostola len k vôli deťom čakajúc na koniec Itte Missa est. Tanec, bridž, divadlo a svet, to bol stredobod jej života. Keď počula o medžugorských posolstvách, to ju uchvátilo a išla tam. Päť dni pršalo a vizionárka Marija hovorila k ich skupinke a keď sa rozchádzali, zrazu Marija sa zastavila prudko pri Florencii, ktorú vôbec nepoznala, a priamo k nej do očí jej hovorí: Tu nie je veľa Francúzov, ale vy čo ste sem prišli, po návrate do vašich rodín dostanete a prinesiete veľa milosti, pretože ste vyvolení. Tak sa stalo, Florence sa zmenila, celá jej rodina, organizujú púte do Medžugoria, vznikajú kňazské povolania, nastalo duchovné prebudenie.

Tetka, pastierka 40 oviec, verná Gospe, jej vierou neotriasla ani doktrína Mohameda ani Marxa. V rytme modlitby ruženca pradie vlnu a bdelým okom stráži svoje stádo. „Vieš, Peter, riešenie tvojho problému je u Gospy, v posolstve o zvláštnom jej materinskom požehnaní.“

Strecha sa otvorila. „Jakov, rozprávaj nám“, prosia pútnici. Začala Vicka: „ Gospa prišla do izby, zatiaľ čo Jakovova matka pripravovala pre nás obed v kuchyni. Ponúkla nám obom cestu do neba, očistca a pekla. Súhlasili sme a naraz sme sa tam ocitli, s telom, prešli sme bránou, Gospa nás viedla za ruky. Nebeský raj je obrovský neohraničený priestor, so svetlom. Videla som tam veľa ľudí, všetci sú veľmi šťastní, spievajú, tancujú, komunikujú medzi sebou cez svoj vnútrajšok, majú oblečené dlhé šaty, tuniky. Ich šťastie je neopisateľné. Túžila som tu ostať, našou radosťou je však urobiť Gospu šťastnou. Ona chce nás nechať ešte nejaký čas na zemi, aby sme roznášali jej posolstvá. Keď ma bude chcieť vziať k sebe , som pripravená“. Že Vicka bola naozaj v nebi, je nebeská radosť, ktorá prúdi z celej jej bytosti na všetkých ľudí, ktorí sa k nej priblížia. Ľudia silní duchom budú môcť bez pochýb rozmýšľať a rozprávať o tom, čo rozprávala Vicka.

Po raji nás Gospa priviedla do očistca. Je to veľmi temné miesto. Počuli sme stonanie ľudí, veľa, veľmi veľa trpia. Bolo tam veľa ľudí zasvätených Bohu, sú tu, lebo v ich živote nebola láska. Jakovova matka, zomrela v r. 1983, sa dozvedel, že rýchlo prešla do neba. Ona všetky malé veci robila s láskou z celého srdca. A Boh videl jej veľké srdce. – Najdôležitejšie je pochopiť, aký poklad nám Gospa ponúka svojou školou lásky v Medžugorí. Kto vstúpi do jej školy, nepôjde do očistca. Je veľmi málo takých farností, v ktorých učia veriacich základné pravdy o tom, čo sa deje po smrti, preto sa nestarajú o svojich mŕtvych a nechávajú sa zviesť falošnými doktrínami, že po smrti nič nie je, alebo doktrínou o reinkarnácií. Nevedomosť často plodí strach.

Vizionári neprejavujú žiadnu zvedavosť, nekladú Gospe teologické otázky. Že prečo, Čo je dôležité, to nám sama povie, a keď nám o niečom nehovorí, to znamená, že to nie je dôležité.

Po očistci nám Gospa ukázala peklo, hovorí Vicka. V strede je veľký oheň. Videli sme normálnych ľudí, hádzali sa do tohto ohňa, podobali sa na divé zvery, zavíjali od zloby, rúhali sa... Mladé pekné dievča sa vrhá do ohňa, potom sa podobala na netvora. Hrozné. Ľudia idú do pekla z vlastnej vôle, je to ich výber, vlastné rozhodnutie. Niektorí ľudia robia na zemi vedome všetko proti Bohu, začínajú peklom vo svojom vlastnom srdci a ak sa v hodine smrti nekajajú, peklo pokračuje, navždy. Vicka hovorí: „Ježiš zomrel za každého, jeho láska je veľká, stále nás vyzýva, ale neznásilňuje. Toto všetko nám Panna Mária ukázala, aby sme vedeli, že to existuje a aby sme to povedali ostatným. Kto vysvetlí veriacim, prečo počas omše žiadame Otca „zbav nás od večného zatratenia a priveď nás k tvojim vyvoleným...“ Najvýznamnejšia návšteva pekla je tá, ktorú zažila sv. Terézia z Avily, potom fatimské deti, Marta Robinová, sv. Faustína.

Počas stretnutí s vizionármi som sa naučila, že netreba klásť veľa otázok, ale všetko prežívať. - Len sa dotkla môjho nervového systému a celkom vykorenila môj zlozvyk. Každý môže dostať tie isté milosti ako vizionári, ak otvoríš svoje srdce, zvlášť vo chvíli zjavenia, o 18,40 hod., môžu sa zastaviť na niekoľko minút, tam kde sú, a prijať ju osobitným spôsobom v spojení s Medžugorím a s tisíckami osôb, ktorí na celom svete prežívajú toto stretnutie(80).

„Prosím vás, dajte mi svoje srdce, aby som ho mohla premeniť, aby bolo podobné môjmu Srdcu“, povedala. „Chcem vás očistiť od následkov vašich starých hriechov, chcem vás obohatiť svojim materinským pokojom“(81).

Medzi úmyslami modlitieb, hovorí Mirjana, že Gospa žiada na prvé miesto za neveriacich, to značí za našu budúcnosť a našich detí, každého 2. v mesiaci. Aj v kostole je veľa neveriacich, čo tam chodia zo zvyku, a nie aby sa stretli s Bohom(97). Výzva Gospy k nám: „Málo mi pomáhate, máte málo milosrdenstva alebo lásky!“

San Francisco trpí veľmi aktívnym satanizmom. P. Mária i tu hľadá svoje nástroje. Marcia, žena je tu známa ako aktivistka modlitbovej skupiny a v jeden večer má animovať video z Medžugoria. Vie, že väčšina poslucháčov sú homosexuáli a lesbičky. Program bol úspešný, po skončení prišiel za Marciou jeden mladý muž viditeľne veľmi dojatý, so slzami po tvári: „Bol som potrateným dieťaťom, hodili ma do odpadkového koša, ale som žil a kričal. Jeden muž, čo tade prechádzal, ma počul a vybral z koša celého zakrvaveného. Zobral ma domov, postaral sa o mňa. Vyrástol som pri ňom a pri jeho priateľoch, ktorí s ním bývali, všetko muži – homosexuáli. Počas môjho detstva ma nikdy nepohladila, neprebalila, nenakŕmila a nepobozkala žiadna žena. Nemám ani potuchy, čo je matka. V období dospievania som sa prirodzene stal homosexuálom. Členovia episkopálnej cirkvi ma pozývali na stretnutia a rozhodol som sa stať sa kňazom. Už som bol pripravený v kostole pred oltárom s ostatnými kandidátmi prijať vysviacku. Všetci podišli dopredu ale ja som sa nemohol pohnúť, ako priklincovaný som ostal na mieste. Nevysvätili ma, aká sila ma mohla zadržať, nechápem to dodnes. Dnes večer, keď som pozeral váš videozáznam, bol som celý rozrušený a dojatý. Keď som videl tých mladých v extáze, jasne som cítil ženské ruky, ako ma s láskou objímali, to sa nedá opísať. Cítil som sa znovu akoby v náručí. Bolo to silné. Myslel som, že zomriem od radosti. Celé moje telo sa triaslo. V tom som počul: „Dan, milujem ťa a patríš ku mne“. Prvý krát v živote som zakúsil materské ženské objatie. Našiel som svoju Matku. Pochopil som, prečo som vtedy pri vysviacke nemohol ísť dopredu. Ona ma zadržala, lebo homosexualita nie je od Boha a najprv som sa musel toho zbaviť.“ Stačilo iba hovoriť a vidieť video o zjaveniach z Medžugoria a konajú sa zázraky, Dan sa potom stal kňazom.

Vicka hovorí, že veľké milosti môžeme dostať pri bolestiach, chorobe, utrpení, starobe, pretože tieto keď sa s vďakou prijímajú a obetujú Bohu, prinášajú veľké milosti.

Z knihy Medžugorský zázrak. Vydavateľ: Redemptoristi, Michalovce, 2010.

Misia Peru (Lenka Adamčíková)

 Mladá autorka venuje túto knihu aj dvom výnimočným ľuďom – svojim rodičom. Kniha je pútavo napísaná a je to realita. Aj mladí čitatelia knihy môžu byť týmto inšpirovaní a oslovení. Autorka tu zanietene opisuje svoj jednoročný misijný pobyt a prácu s deťmi, ktorých rodičia žijú v chatrčiach jednoducho primitívnym spôsobom v ťažkých podmienkach vysoko v horách, ale ostávajú verní v krajine svojich rodičov, v krajine Inkov. Pôsobila v malej dedinke Lares vo výške 3222 m n.m., kde bola škola, ubytovňa i kostolík. V knihe je i veľa fotografii, viaceré sú z víkendových výletov; z Limy, kde v katedrále dodnes prechovávajú bez problémov pozostatky veľkého ale aj krutého dobyvateľa Francisca Pizarra. Ďalšie fotky sú z prístavu na jazere Titicacy, tradičné člny, prehliadka džungle, pestré kroje. Rok prešiel, ostali nezabudnuteľné dojmy vpísané do srdca, ťažké lúčenie „Lenka ostaň“, volajú deti z peruánskych hôr zo saleziánskeho internátu casita. Na letisku vo Viedni už ju čakali z rodiny ale aj snúbenec Marek. Na misie pripravujú dievčatá v Trnave  saleziáni. Autorka spomína: „V prípravnom kurze si prisadol ku mne don Peter a mi hovorí: ...vypadla nám dobrovoľníčka do Peru a si jediná z kurzu, čo sa španielsky dohovorí...tak trochu... zabehlo mi. Rozmyslím si to. A pred bohostánkom na kolenách mi bolo to naraz jasné, pôjdem. A ešte pre duchovnú posilu stihla som si vykonať pešiu púť do Čenstochovej a tam, odtiaľ som sa vrátila zaľúbená do Marka.

*Prvý ráz v komunite. V okolí Lares a jeho farnosti je 15 komunít roztrúsené medzi kopcami. Padre Cayetana nás s Katkou pozval do jednej z nich. Autom, po prašných cestičkách, okolo strmých priepastiach, cez riečku, po nekonečných serpentínach sme stúpali do výšky 3800m a na obzore sme zbadali prvé kamenné domčeky, sem-tam prebehli deti, pasúce ovce. Spolu s nami sa viezli dve stredoškoláčky, padreho asistentky, ktoré mali tlmočiť padreho španielske slová do kečuánčiny. Autom sme zastali na okraji komunity a vošli do jednotriednej školy. Ľudia v pestrofarebných pončách a deti sa schádzali na zvuk z megafónu. Padre po úvodnom pozdrave im premietol film s biblickým príbehom. Asistentky objasňovali dej v kečuánčine, rodnom jazyku ľudí hôr. Mnohé komunity nemajú elektrinu. Kamenné domčeky, v ktorých prebývajú mnohopočetné rodiny, v jedinej miestnosti. Nechcú opustiť miesta, kde žili ich predkovia. Napriek chudobe sú pohostinní, vedia sa deliť i s málom. Horské polia im poskytujú obživu, sadia kukuricu a zemiaky.

*Majes. Mestečko, kde bola púšť, piesok, privedením vody zo vzdialeného kaňonu Colca vzniklo toto mestečko, zelená oáza uprostred púšte. Ale čo ľudia v púšti? Ťažko prežívajú. Padre Andrzej nás ťahá ku skladom. Pozrite, čo všetko mi sem posielajú z Európy? Dátum spotreby mnohých uskladnených potravín dávno vypršal. Poobede to v saleziánskom stredisku poľskí dobrovoľníci naložili na pick-up a vyrazili sme do terénu púšte. Ľudia zo slumov vytvorili rad pred auto a dobrovoľníci rozdávali. Táto forma pomoci zanecháva i negatívne stopy, robí nás cudzincov pánmi situácie a snaha domorodcov ukoristiť pri rozdávaní čo najviac, mení susedov a priateľov na rivalov. Zdá sa, že chýbajú koordinátori.66.

Priestor, v ktorom padre Andrzej slúžil svätú omšu, ťažko nazvať kaplnkou. Štyri plechové steny, pár starých stoličiek, provizórny oltár a okolo pobehovali psy. Obyvatelia Majes na sv. omšu prišli a ju veľmi prežívali. Radosť z viery z nich bolo cítiť. Čerstvo pokrstené deti veselo potom pobehovali v slávnostných šatôčkach a mnohí veriaci zasa zastavovali padreho Andrzeja na pár slov.

*Nový školský rok začína v marci. Deti v casite pribúda, vrhali sa nám okolo krku, prváčikovia hovoria iba kečuánsky. Niektoré deti ešte aj v marci ostávajú doma na pastvinách s lamami a ovcami a pomáhajú rodičom na poliach, až neskoršie sa vrátia do školských lavíc.

*Nocľah na konci sveta. V Maucau ma šofér vyložil a horko-ťažko som vystúpala až k domčeku, v ktorom sme aj s Katkou mali prenocovať. Malý Roger ma prvý zbadal a vybehol mi oproti. Deti ma ťahali dnu do domčeka, kde vďaka rozohriatej piecke bolo príjemné teplo. Zvítali sme sa s rodičmi. Ich príbytok tvorilo niekoľko kamenných domčekov a tamto ďalej je stan, tam spáva môj otec, vysvetľuje Roger, aby bol blízko pri zvieratách a dával na ne pozor. Ale veď otcovi musí byť tam v noci strašná zima, hovorím. Medzitým prišli Pedro s Katkou, ktorá priniesla v ruksaku pár maškŕt pre deti. Večer ma malý Roger viedol do vedľajšieho domčeka, „poď budeme spať spolu v posteli.“ Roger sa vyzul a bosý vhupol do postele. Ja som sa uložila vedľa neho v početných vrstvách tričiek a svetrov , s dvoma pármi hrubých ponožiek a s troma dekami a triasla som sa od zimy a chlapča spalo výdatne. My Európania rozmaznaní radiátormi sa nemôžeme s nimi porovnávať.78.

*Adios Katka. „Cítim, že sa sem ešte vrátim...Mnoho sa však medzitým zmení. Deti sa v casite striedajú, niektoré odídu, prídu nové. Je ťažké zmieriť sa s tým, že veľa detí, ktoré mi tak prirástli k srdcu, už zrejme nikdy neuvidím“.90.

*Na hrane. Ak človek ostane sám, misia ho preverí po každej stránke. Od Katkinho odchodu mi pribúdali nové povinnosti. Bolo toho priveľa, avšak musím to všetko zvládnuť. Prišla som sem pomáhať, nie oddychovať. Keď už všetci boli v posteliach, čakala ma hodina angličtiny s Pedrom a Leonidasom. Potom prváčikom som chystala pomôcky na precvičovanie abecedy. Začala som písať učebnicu angličtiny, ktorú som chcela nechať deťom pri mojom odchode z misie. Stále ktosi potreboval niečo opraviť, vyrobiť, zalepiť. Často som pracovala unavená dlho do noci. 114.

*U Leonidasa v horskej dedinke Huacawasi. Po tri a pol hodinovom pochode strmými chodníčkami a s ruksakmi sme sa konečne dostali do Huacawasi a dalo nám to poriadne zabrať. Tu sa neurodí nič okrem zemiakov a ocy. Na raňajky, obed i večeru jeme neustále zemiaky, polievku, varené, pečené. Dopestujeme ich veľa druhov a farieb, vysvetľuje nám Leonidas a teraz si oddychnite a viedol nás do vedľajšieho domčeku, kde sme si na posteli rozložili spacáky, zazipsovali sa po uši so Zuzkou a unavené zaspali. Mačka skočila k nám do postele a spala s nami.

Čím sa živia tu ľudia? pýtam sa Leonidesa. Rôzne, odpovedá. Ženy prevažne tkajú a ručne zhotovené výrobky predávajú na trhoch. Ľudia sa všade živia chovaním lám a pestovaním zemiakov. Mladí? mnohí zostávajú tu ale mnohých láka mesto, ktoré ponúka veľa možnosti, i ja by som chcel študovať cestovný ruch a pracovať ako turistický sprievodca a pomáhať aj mojej rodine.130.

*Cez prázdniny v Purte Maldonade. A odtiaľto ešte kus do džungle pomocou cestovnej kancelárie sme to zvládli. V Peru je možné pozrieť džunglu, púšť, hory i more a stále ste v jednej krajine. Džunglou nás a objemnú turistickú skupinu sprevádzal Esau, dieťa džungle. V pralese všetko má svoj význam a každý tvor plní svoju funkciu, papagáje, opice, mravce, stromy, rastliny, plavba člnom, spanie pod stanom, prechod cez ľanový doskový most, od stromu k stromu. Plavba člnom k jazeru Sandoval. Plní zážitkov sme sa rozlúčili s ostatnými turistami a Brazílčan Rafael nás pozval do svojej zaujímavej krajiny, a s ťažkým srdcom sme všetci traja nastupovali do člna, späť do Purte Maldonade.

*Pampacorral. Skôr, ako odídeš, chcel by som ťa pozvať na návštevu svojho domu, prihovoril sa mi po večeri Urbano. A tak na posledný víkend po obede v casite sme sa vybrali s ruksakmi všelijakých dobrôt po chodníčku k jeho komunite Pampacorral do hôr. Aha, tamto je môj dom, ukázal Urbano na malú bodku pod vrchom vysokého kopca. „Vítaj Lenka, veľmi sa tešíme, že si k nám prišla“, vrúcne nás uvítala Urbanova sestra. Toto sú moje sestry Análio a Rosio a najmladší brat Guido. Keď sme sa usadili, hneď nám jeho sestra servírovala zemiakovú polievku, ktorá nás zasýtila aj zohriala. Potom mi Urbano ukázal domček, kde chovajú morské prasiatka. Tu zasa chováme ovce. Tamto je nádrž na vodu... Zrazu som videla Urbana z celkom iného uhla. Vnímala som ho nielen ako vynikajúceho študenta, ale ako dobrého pracovitého syna, ktorý počas víkendov pomáhal otcovi s prácami okolo domu. „Toľká krása. Tu je fantastický pokoj Urbano. Nám ľuďom z mesta pripadá neuveriteľný.

Vieš, aj keď je u vás život tvrdý, páči sa mi, aký je jednoduchý. Ak si chcú ľudia postaviť domček, nepotrebujú žiadne povolenia ani hypotéku. Nájdu si kus zeme, kde ešte nikto nebýva a o pár dni si postavia vlastné bývanie. Kiežby to tak fungovalo aj u nás - na Slovensku“.

*Na konci knihy je priložených 58 zaujímavých farebných fotografii, hlavné mesto Lima, dedinka Lares, jazda kamiónom s jasajúcimi deťmi na korbe, Cusco, hlavné mesto Inkov, primitívne domy v Huacawasi, komunitný kostolík v havarijnom stave, pestré kroje, školskí krojovaní policajti, každý pondelok sa začína vyučovanie vztýčením peruánskej vlajky na školskom dvore, tradičné člny, kondor, sopka, zábery z džungle, španielski dobrovoľníci, sviatok Virgen de Natividad...

*Gracias Lenka! Zbohom Lares! Adios!

MISIA PERU, Lenka Adamčíková Kostolanská, 2015. Autorka venovala v r. 2017 čitateľom kresť. knižnici v Púchove.

Mlčení (Susako Endó)

 Ide o historický román. O krutom prenasledovaní kresťanov v Japonsku, najmä misionárov – kňazov v 17. storočí, ukrývali sa v horách a tajne evanjelizovali a vysluhovali sviatosti chudobným roľníkom. Práve títo roľníci hrdinsky odolávali a nezradili vieru, ktorú mnohí prijali ešte za čias Františka Xaverského. Obdivuhodná je sila viery týchto ťažko pracujúcich chudobných roľníkov. Aj tie obrázky v knihe, križovanie a svätá omša v stodole sú mnohovravné. Do Portugalska došla správa, že kňaz Ferreira, pôsobiaci dlho v Japonsku, počas mučenia odpadol od viery. Neuveriteľné. Traja mladí misionári, ktorí dostali teologickú formáciu práve u profesora Ferreiru, sa rozhodli ísť na túto nebezpečnú cestu za profesorom plachetnicou Santa Isabel , tá smerovala do Goi, v Macau im vizitátor P. Viligano podal informácie a potom v Japonsku ho mali vyhľadať mladí oduševnení misionári Fr. Garrpe, Juan de S. Marta a Sebastiano Rodrigues. Písal sa rok 1637. Tento príbeh môže byť aj pre nás poučný , lebo prenasledovanie kresťanov zažijeme, je totiž predpovedané, takže môžeme sa pripraviť. Nakoniec aj misionár S. Rodrigues počas mučenia zlyhal; a či zradil? ale si nahováral vo svojom vnútri, že viery sa nezriekol. A ako môžeme kresťansky posúdiť Garrpeho rozhodnutie, keď sa vrhol do mora za člnom s odsúdencami a zahynul tiež?

*Píše S. Rodrigues: Knieža vládne mocou nad sedliakmi i nad samurajmi. Dane sa vyberajú s veľkou prísnosťou. Sedliak z Tomogi neodviedol 5 vriec ryže, jeho manželka a deti boli vzaté do väzenia a mučené vodou. Roľníci sú otrokmi samurajov a samuraji už od 14. rokov nosia meč.

*V dedinke Tomogi je rušno. V blízkom lesíku sa skrývajú misionári Garrpe, S. Marta a S. Rodrigues a potme vychádzajú do Tomogi dedinčanom vysluhovať sviatosti a slúžiť sv. omšu tajne v stodole. Cez deň sa objavil na koni samurej vo vojenskom klobúku, za sebou vláčil starého džiisamu spútaného povrazom a niečo velil svojim podriadeným. Samurej dedinčanov zohnal na jedno miesto a hovoril k nim, „ že každému, kto o niekom povie, že verí v tú zhubnú kresťanskú náuku, budú znížené ročné dávky.“ Nikto však z dedinčanov tomuto pokušeniu nepodľahol. „Dobre, keď tak krútite hlavami, budem vám musieť uveriť, ale musím sa opýtať nadriadených, kto z vás má pravdu, či vy, alebo ten, čo to na vás povedal. Zajtra nech sa traja z vás dostavia do Nagasaki“ a samurej odcválal. Dedinčania sa dlho do noci radili, kto má byť vyslaný na komisárstvo do Nagasaki. Padlo Kičidžirovo meno: „Zľutuj sa predsa, my máme ženy, deti a ty si k tomu ešte z inej dediny.“ Vzpieral sa ale vo svojej slabosti už nebol schopný ďalej odolávať.

„Ja pôjdem tiež“ ozval sa naraz Ičizó. Všetci žasli nad rozhodnutím tohto zamlklého muža. Na to i Mokiči sa pripojil. Títo traja prišli do lesa za misionármi. „Padre, po nás budú chcieť, aby sme šlápli na Kristov obraz, keď nešlápneme, budú vyšetrovať celú dedinu. Čo máme robiť?“

Tu bolo ťažko radiť, v hlave mi bleskli vzpomienky na mučeníkov, ale ako to žiadať od týchto troch? „Môžete šlápnuť“ vykríkol som, ale to som nemal povedať, ja kňaz a Garrpe sa na mňa podíval s výčitkou. Kičidžiró mal v očiach slzy: „Prečo na nás Pán Boh zosiela také utrpenie?“ Mlčali sme, spoločne sme sa pomodlili. Odišli. Mokičiho a Ičizóa som už nikdy nevidel, zahynuli.

*Na komisariáte v Nagasaki: „Tak šliapnite tu na fumiu!“ K nohám im podstrčili dosku s reliéfom Panny Márie s dieťatkom. Uposlúchli sme radu, aby sme šlápli. Prvý vložil nohu Kičidžiró, potom Mokiči a Ičizó. Títo traja zmýlili sa, keď si mysleli, že ich potom prepustia. Ďalej im prikázali, aby napľuli na reliéf Panny Márie. Z Mokičiho oči sa vyronili slzy Aj Ičizó bolestne krútil hlavou a priznali, že sú kresťania. Len Kičidžiró vychrlil slova rúhania proti Matke Božej. „Pľuvni!“ a on spáchal tu neodčiniteľnú urážku a napľul na svätý obraz. Na to odpadlíka hneď prepustili a zmizol. Mokiči a Ičizó ostali 10 dní vo väzení, potom ich vláčili po Nagasaki k verejnému posmechu a bolo rozhodnuté, že na pobreží v Tomogu budú vo vode ukrižovaní.

*Oboch priviazali ku krížom do vody. Nastal príliv, vlny mora narážajú na breh, na nohy odsúdencov, potom po pás a každý deň vyššie. Spievali pieseň mučených kresťanov: „Pôjdeme, pôjdeme do chrámu raja, ďaleko je rajský chrám...“ Dedinčania z Tomogy prichádzali, k umučeným a plakali.

*Kičidžiró pred pádrom Rodriguesom hovorí: „Mokiči bol silný, mal silný koreň, ja nie, a tak som blúdil po týchto horách“. Srdce mi zovrel súcit. „Chceš sa vyspovedať za Mokičiho a Ičizoa?“ „Padre, odpusťte mi“ vykríkol plačlivo Kičidžiró kľačiac na zemi. „Som slabý, nedokázal som byť silný ako Mokiči a Ičizó.“ 89.

*Samureji nechali zatiaľ Garrpeho a telá troch veriacich dedinčanov začali obaľovať rohožami. Za chvíľu ich naložia na loďky a vyjdú s nimi na otvorené more. Pán komisár povedal, že ak sa padre Garrpe jedným slovom zriekne viery, tí traja veriaci dedinčania budú zachránení, veď už včera na úrade šlápli na fumiu. Nejde nám o to, aby sa takíto bezvýznamní ľudia zriekali viery. A je ich mnoho, ktorí tajne vyznávajú kresťanskú vieru. Ale aby sa odklonili od nej, musia od viery najprv odpadnúť kňazi...Garrpe sa naraz zdvihol a s rukami nad hlavou sa vrhol do vĺn mora, utonul, hrdina, mučeník? Komisár k Rodriguesovi: „Padre, viete aké utrpenie spôsobujete našim obyčajným ľuďom, keď im vnucujete vaše náboženstvo? Stále tečie krv, Garrpe bol aspoň statočný, ty si zbabelec.“ 146.

*„Tušíte, s kým sa stretnete? Už je načase, aby ste sa stretli“ hovorí tlmočník a dodáva: „Pán komisár, pán Inoue, si to prial.“ Prichádzal Ferreira v čiernom kimonu so sklonenou hlavou, bez slov, už iný človek, pracuje pre Japonsko, píše knihu o astronómii, a knihu o podvodoch kresťanstva, o čom celý život veril. Zdá sa, že Ferreira nemá chuť k ďalšiemu vysvetľovaniu. „Prišiel som preto, že mi prikázali, abych vás vyzval k odpadu od viery,“ zašeptal unavene. „Podívajte sa na toto tu“ ukázal na miesto za svojim uchom. Bola to jazva ako po spálenine. „Hovoria tomu - povesenie v jame – zaviažu vás do hrubej rohože, aby ste nemohol hýbať rukami ani nohami a povesia vás dolu hlavou dolu do jamy, A aby človek na mieste nezomrel, urobia mu za uchom otvor a tadiaľ po kvapkách odkvapkáva krv.“ Ďalej pokračuje tlmočník: „Máte dve možnosti, i pán Čúan (Ferreira) to pochopil. Láska znamená nakoniec zriecť sa seba samého, teda je sebecké trvať na nejakých zvláštnostiach vlastnej náboženskej sekty...“

*„Dvadsať rokov som tu konal misionársku prácu a jediné, k čomu som dospel, že v tejto zemi naše náboženstvo nezapustilo ani korene“ hovorí Ferreira bezfarebným hlasom. „To nie je pravda, bolo vytrhnuté z koreňov“ odpovedá kňaz Rodrigues. Ferreira ani nereagoval na to, ale pokračoval svojimi úvahami o tzv. japonskom chápaní, ktoré je akože iné... (pozor, čo za tým slovkom iné je)161.

*„Kristus by k vôli ľudom iste odvolal“ – „Nič takého!“ Slová sa kňazovi drali medzi prstami, ktorými si zakrýval tvár. „To nie je možné“. – „Kristus by odvolal. Z lásky. I keby tým popieral seba samého“. – „Prestaňte ma mučiť“ a nahlas plakal kňaz. Dvere väzenia sa otvorili. „Tak“, Ferreira zľahka položil ruku na kňazovo rameno. „Podstupuješ ten najbolestnejší čin lásky, aký sa dá predstaviť“. „Skončené, pán Sawano teda Ferreira? Môžeme pripraviť fumiu? Fumia bola už u jeho nôh pripravená. (Nastal ťažký vnútorný boj kňaza). Muž z bronzovej plakety ku kňazovi akoby prehovoril – Len šlapni, šlapni! Ja najlepšie poznám tú bolesť, ktorú vo svojej nohe cítiš. Prišiel som na svet, aby ste po mne šlapali, vzal som na seba kríž, aby som sa s vami podelil o vaše bolesti. – Kňaz položil nohu na svätý obraz. Rozodnievalo sa. V diaľke sa ozval kohút.183.

*Komisár Inoue zdeľuje kňazovi Rodriguesovi prijať japonské meno po zomrelom Japoncovi Okada Sanemon, a aj jeho ženu. On, kňaz viazaný celibátom dostane ženu.

Šlapanie na fumiu je rituál, ktorý sa prevádza druhého dňa prvého mesiaca nového roku. To organizuje a navštevuje domy starosta a náčelník Nagasaki. Najprv šlapne otec rodiny, potom manželka a nakoniec deti.

Na Goto žije veľa kresťanov – roľníkov, ale komisárstvo ich nebude stíhať. Ich Deus sa pomaly prestáva podobať kresťanskému Bohu. Kresťanstvo, ktoré ste sem priviezli, je teraz odlúčené od svojho prameňa a stane sa nezmyselným. Keby sem zo západných zemí prichádzali kňazi ako ty padre, museli by sme zasa veriacich pochytať... Také je Japonsko, padre, hovorím ja, Inuoue, komisár.

„Padre! „Padre! Tu je Kičidžiró“ – Už nie som padre, hovorí kňaz. „Ale stále môžete vypočuť moju spoveď. V Nagasaki vám hovoria Padlý Póro (Pavel), vypočujte ma, máte moc vypočuť moju spoveď a dať mi rozhrešenie. Zapredal som vás Padre, šlapol som na fumiu“ Kičidžiró hovorí plačlivým hlasom. „Šlapol som na tvár toho človeka, na tvár, ktorá ma neustále doprevádzala, keď som blúdil po horách, vo väzení, tvár, ktorá vyžaruje najvyššiu dobrotu a krásu, tvár toho, ktorého som celý život túžil milovať. Len šlápni, hovoríl mi ten jeho smutný pohľad..Ty si povedal Judášovi, učiň to“ – „Nepovedal som to tak. Stejne ako som teba vyzval, môžeš šlápnuť, povedal som Judášovi, aby to, k čomu sa rozhodol, učinil čo najrýchlejšie.“

„V tomto svete sú slabí a silní. Ti silní sa neboja mučenia a spievajú Pôjdeme do raja, ale tí, čo sa narodili slabí ako ja, keď ich úradníci mučia a povedia, šlápni na fumiu...“ Kňaz ho pochopil, ba radosť zaplavila srdce kňaza a hovorí: „Nie sú silní a slabí. Kto smie rozhodnúť, či slabý netrpí viac ako silný? Pretože v tejto zemi už nie je kňaz, ktorý by mohol vypočuť tvoju spoveď, dávam ti rozhrešenie ja... Choď v pokoji“. Rozrušený Kičidžiró odchádzajúc plakal.

„Pán nemlčal. Celý môj život o ňom hovoril...“

Z knihy MLČENÍ, napísal Šúsaku Endó, vydal Vyšehrad v r. 2017.

Moje dobrodružstvo s Bohom (Jozef Hegglin MSC)

 Ide o príbehy zo života misionára, kňaza, a od r. 2000 pôsobiaceho v Nitre na Lukovom Dvore. Opisuje svoje účinkovanie v slnečných teplých ostrovných krajinách blízko rovníku. Kiribati je zvláštna krajina, ľudia nepoznajú biedu, stres a problémy civilizovaného sveta a sú šťastní a veselí. Autor v knihe podáva pre nás zaujímavé informácie, niektoré tu publikujeme. Na str.60 sa píše, že sa nás Kristus na záver života bude pýtať, či sme Jemu ukrytému v blížnom pomohli a milovali Ho. Áno, ale nielen to, ale aj na Desatoro sa nás bude pýtať. Potom na str.65 sa píše, že evanjelium vznikalo postupne, po desaťročiach. Ale v „Mystickom Meste Božom“ je to uvedené ináč; že 4 evanjelia vznikli za asistencie a života P. Márie, a že Matúšovo bolo prvé, vzniklo v Judsku, už v r. 42 po hebrejsky, atď. Yad Vashem, pamätník holokaustu; píše sa v knihe na str.147: Počas 2. svetovej vojny boli predovšetkým Židia, ale aj Rómovia a homosexuáli vraždení v koncentračných táboroch. Otázka znie:, ale prečo nie sú tu uvedení spolu so Židmi aj zavraždení kňazi? veď existuje aj ich menoslov z Dachau. A ten opísaný príbeh o odvedení 500 chlapcov z jedného mesta; je to málo pravdepodobné, pretože tam chýbajú konkrétne údaje. Autor ale kladie základnú dôležitú otázku, že ako bolo možné takto cielene a plánovite vraždiť za Hitlera? Ale vzniká ďalšia nezodpovedaná otázka: Prešlo päť relatívne mierových desaťročí a  mafie násilia pracujú v stupňujúcom tempe ďalej, diktatúra, teror, zabíjanie, genocída; Irak, Sýria, a už aj v Európe a 3. svetová vojna je na obzore, ide nebadane krok za krokom vpred. Jak je to možné?

*Túžba stať sa kňazom bola v mojom srdci zasiata veľmi skoro, vďaka príkladu mojich rodičov, boli roľníci a príklad kňazov. Doma som sa hrával na kňaza a „konal“ sväté omše s hroznovou šťavou a oplátkami. Fifi ma od malička učila „prinášať malé obety“, čiže zrieknuť sa niečoho sladkého „z lásky k Ježišovi“. Ježiš z toho síce nič nemá, ale to človeka učí sa odriekaniu. Človek, ktorý si túto vlastnosť nevypestuje v mladosti, to ťažko znáša, keď ho k tomu prinúti život. Na cestu kňaza, ktorou som sa vybral, je potrebné „povolanie“ od Boha. Treba počuť, preskúmať sa, či nejde len o zbožné želanie.

*Dva či tri razy som sa zamiloval. Nie je na tom nič nepochopiteľné. Bolo to na juhomorskom ostrove, kde bola iba jedna beloška, mladá, inteligentná, pekná, s ktorou som spolupracoval. Ale moje povolanie kňaza a rehoľníka ani na chvíľu nebolo v ohrození. Láska ku Kristovi bola vždy a v každej situácii silnejšia. Čelil som aj mormonskej manželskej dvojici, kde mi muž s Bibliou v ruke hovoril o práve oženiť sa. Vysvetlil som im, že som sa slobodne zriekol tohto práva. Kto to môže pochopiť, nech pochopí...Mt 19,11-12. Celibát, str.46.

*Noto. V tejto malej dedinke s asi 300 obyvateľmi pretrváva špiritizmus, ktorý ľudí odvracal od podstatného. V celom Karibiku vedeli, že tam ľudia opustili kresťanskú vieru a vrátili sa k animizmu. Ich život určoval kontakt s duchmi, ktorí im, ako dúfali, pomohli v každej situácii a aj škodili ich protivníkom. Animizmus je ako sieť, do ktorej sa chytia ľudia vo vzájomnej nedôvere. Ak je niekto chorý, prvá otázka znie: kto to urobil? Kto ma uriekol? Večer ale mohol som im premietať diapozitívy v tzv. maneabe – v ich „kultúrnom dome“ pozostávajúci len zo strechy. Pýtali sa na všeličo, napr. či aj samec kravy dáva mlieko? Keďže pôda sa skladá z korálového piesku, nerastie tam tráva. Aj strava je jednoduchá; od pondelka do soboty ryba a ryža a v nedeľu, zmena: ryža a ryba.

* Na druhý večer som už premietal obrázky o Lurdoch a o svätom farárovi z Arsu. Pripálená posteľ, ktorú mu diabol zapálil, zapôsobila na všetkých. Prijali návrh, aby sme urobili seminár viery. Počas troch dní sme hovorili o tom najdôležitejšom z našej viery. Veľa sa tiež spievalo. V predvečer sviatku sv. Augustína som cítil, že prišiel čas obrátenia, k návratu k Pánovi.

Povedal som im, nech zajtra ráno prídu do môjho domčeka a prinesú so sebou zošity so zaklínadlami a všetky magické predmety, fľaše s olejom, kosťami, vlasmi, magické paličky, atď. Celé dopoludnie som prijímal jednotlivo mužov, ženy a mládež, ktorí po celé roky pre čarodejníctvo žili vzdialení od Boha. Niektorým na ceste k môjmu domu vstávali vlasy „dupkom“. Každý mal strach vyliať olej, ktorý bol zasvätený ich duchom. Urobil som to teda ja pred ich očami. Popoludní o 17. hodiny som všetkých shromáždil do ich kostola, ktorý už dlhé roky navštevovalo len zopár starých žien a deti. Teraz bol plný. Počas bohoslužby obrátenia som dal naraz všetkým rozhrešenie od hriechov, veď na individuálnej spovedi už boli predtým. Ich previnenie nebolo iba individuálnym hriechom, ale tiež spoločenským.

* V r. 1986 pápež Ján Pavel II. navštívil opäť Oceániu s delegáciou býval v našom dome vedľa kňazského seminára v Suve na ostrove Fidži, kde boli zhromaždení všetci biskupi Pacifiku.

V juhoafrickom Johannesburgu sme mali praktickú prípravu, žiť 48 hodín priamo v slume, v chudobnej mestskej štvrti, zažiť život chudobných. Varovali ma, že sa tam pácha najviac vrážd na svete, ale nemal som strach. Najviac na mňa zapôsobila nedeľná svätá omša v kostole, ktorý bol postavený z vlnitého plechu, drevených dosák a tyčí. Už trikrát ho rozkradli. Noví prisťahovalci v slumoch potrebovali stavebný materiál a tak sa stalo, že do rána tam kostol nebol. Slávenie sv. omše bolo intenzívne, ľudia pri prosbách z hĺbky srdca prednášali svoje modlitby, kým celé zhromaždenie ticho spievalo „Pane zmiluj sa“.

V Kamerune som sa zúčastnil 4-hodinovej sv. omše. Kňaz a miništranti prišli k oltáru v sprievode, ľahko sa hojdajúc, kým ľud tancoval a spieval na plné hrdlo. Počas 45 minútovej kázne ľudia počúvali kňaza dušou a telom, čo som sledoval s nemým úžasom. Kňaz kázal o celibáte.99.

* Ononge je dedina 2000m nadmorskej výšky v Papue-Novej Guinei. Ľudia sú chudobní, nemajú na sebe skoro žiadne oblečenie, zriedkavo sa umývajú, aby sa na koži vytvorilo viac ochranných vrstiev proti chladu. U spolubratov som tu slávil svätú omšu. Každú nedeľu tu prichádzajú aj potomkovia kanibalov, idú päť hodín peši. Na fare v archíve som našiel 100-ročný denník. Bol tu zápis z r.1902: Z hlavného mesta Port Moresby prišli dvaja policajti vyšetriť nejakú vraždu. Jedného z nich obyvatelia zabili a druhý policajt ho rýchle pochoval a ušiel. Nasleduje zápis o vykopaní a zjedení policajta...Pri kanibalizme nejde o jedlo ale o moc. V ich očiach bol policajt nositeľom moci a sily, čo chceli ľudia zjedením zabitého policajta získať.100.

* Kiribati. Aj keď na všetkých ostrovoch nebýva kňaz, v každom kostole vo svätostánku majú stále konsekrované hostie. Na ostrove Tarawa, vzdialenom 4.000km, už nemali žiadne konsekrované hostie. Po jednom spoľahlivom cestujúcom ich poslali lietadlom z Honolulu. Po pristáti v Tarawe na letisku čakala veľká skupina ľudí v slávnostnom oblečení a začali spievať. Eucharistiu špeciálne uložili na vlastný vyzdobený oltárik a v slávnostnom sprievode odniesli do kostola.102.

Každý, kto sa oddelí od Cirkvi a nepatrí do žiadnej skupiny veriacich a pravidelne sa s nimi nestretáva, robí obrovskú chybu a jeho duchovný „imunitný systém“ bude slabnúť, zvykne si na to, že aj bez Boha sa dá žiť celkom pohodlne. 105.

*Keď sa cesta chýli ku koncu – zomieranie. V Tokamauea; modlilo sa, spievalo sa, čítali sa texty z evanjelia a ja som ho pomazal posvätným olejom a dostal sväté prijímanie, na cestu…

Dedko a Fifi... „Ďakujem Bohu za tvoje kňazstvo, to je niečo veľké. Teraz prišiel môj čas...“ objali sa so slzami... Fifi začala spievať pieseň chvály... „Pane, pred 60 rokmi si mi ho dal, teraz ti ho vraciam späť.“ ... viac na 189-190.

* Pekelné skúsenosti. Pri jednom exorcizme, čo som robil na Kiribati, z úst posadnutého dievčaťa vyšiel ďalší hlas, ktorý hovoril v tretej osobe, dievča pozeralo na mňa nenávistne s podliatymi očami krvou, celý čas pľuvala a preklínala, ale ona ani nevedela, čo démon z nej hovorí. Exorcistovi G. Amortovi diabol povedal: Ty farár, ty nič nevieš, Boh nestvoril peklo, to my sme stvorili. 193.

* Adam Diallo, Senegalčan, jeden z najbohatších obchodníkov mesta Kaolack. Zbohatol počas hladomoru na predaji ryže darovanú zo zahraničia. V noci mal sen. Nejaký láskavý muž mu povedal: „Adam, ja som ti tu ryžu nezveril na to, aby si sa ty obohatil, ale aby moje deti mali čo jesť.“ Sen zapôsobil. V inom obchode videl vo výklade obraz, zvolal: „To je ten muž, s ktorým sa mi snívalo, hneď si ho kúpim“. Obchodník z Libanonu hovorí: „Nie je na predaj. To je Ježiš.“ Obraz zabalil a daroval mu ho. Diallo vyjadril želanie stať sa kresťanom. Páter Karol ho pripravoval a každú noc dve hodiny čítal Bibliu. Problém, ktorý bolo treba vyriešiť, bolo jeho desať manželiek. Požiadal o osvietenie a tretí raz mal sen: na televízore sa objavila jeho prvá žena, ktorú už tri roky nemal vo svojom háreme. Okamžite ju vzal späť a ostatným povedal: „ Milujem vás všetky, no keďže sa chcem stať kresťanom, mám právo iba na jednu ženu. Vám a našim deťom dám všetko, čo potrebujete. Zhromaždil svoju veľkú rodinu, ženy, synov a dcéry. Na kolenách išiel od jednej osoby k druhej a prosil za odpustenie za chyby z minulosti a za akékoľvek vykonané zlo. Potom povedal: „Viem, že nemôžete pochopiť a akceptovať moje rozhodnutie. Prosím, odpustite mi to.“ Odvtedy žil veľmi pokojne, skromne a jednoducho. 201.

* Ráz som vzal mladý párik stopárov vo Francii. Začali opatrne hovoriť o negatívach Cirkvi a ich kritika zosilnela. S mnohými výčitkami som v tichu súhlasil. Navrhol som im však, aby sa najskôr zaoberali zakladateľom Cirkvi. Ak niečo kritizujeme, je potrebné najprv sa dostať ku koreňu. Hovoril som o  Ježišovi, ktorého poznali iba z počutia, nikdy nečítali evanjelium, rozhovorom prišlo určité nadšenie. Keď vystupovali, dievča povedalo: „Teraz si ideme kúpiť evanjelia a cez prázdniny si to prečítame.“

Z knihy Moje dobrodružstvo s Bohom; Príbehy zo života misionára. Vydal LÚČ v r. 2015.