Preskočiť na hlavný obsah

Životné obdobia

 Táto malá knižka, obsahom však asi najlepšie dielo Romana Guardiniho. Vystihuje problémy ľudského života a priraďuje im hodnoty a mravné požiadavky, nutné pre zrelosť osobnosti v jednotlivých fázach života od narodenia až do konca života. Každá životné obdobie vo svojom vývoji predstavuje charakteristické hodnoty. Ide o tieto obdobia: dieťa, dospievajúci, mladý človek, dospelý, zrelý človek, starý, veľmi starý čiže senilný. Medzitým sú i medzičlánky.


1) Detstvo. V materinskom lone, matke pripadá dôležitá etická úloha. Deväťmesačný veľmi dôležitý vývojový proces s dôsledkami na celý život! Narodenie. Novorodencovi rodičia poskytujú atmosféru neustáleho pritakávania – súhlasu v pozornosti a v láske a vytvárajú mu chránený priestor bezpečia a pohodlia. Pozor matky!, i narodenie je proces a má pravidlá a ak to narodenie chybne prebehne, má to vliv v ďalšom živote na vznik trudnomyseľnosti dieťaťa. V ďalšej etape pozor na nebezpečie sebelásky a detského chytráčenia.

2) Kríza dospievania. Zážitky s ľuďmi, sú účelné ale i škodlivé spôsoby chovania. Rozlišovanie. Sebauplatnenie a sexuálny pud, vzdor. Opozícia voči okolnému svetu. Uvedenie do poriadku a preberať zodpovednosť, krok k samostatnosti. Ak sa mu neumožní ho urobiť, ostane závislý, alebo v pozícii vzbury a môže prepadnúť neviazanému sexu a nebude schopný pravej lásky a zodpovednosti.

3) Mladý človek. Dva kľúčové momenty: vzostup síl, vitalita a druhý, negatívny je nedostatok skúsenosti so skutočnosťou. Chýba aj poznanie. Dnes však časť mladých sú predčasne zostarli, nedozreli na svoje obdobie života. Iným pri správnom vývoji vyrastá schopnosť robiť správne rozhodnutia, napr. voľba povolania, vedieť vyhnúť nebezpečiam z lákavých zákerných ponúk. Etické problémy. Formácia z detstva: poriadok, čistota, úprimnosť, prívetivé chovanie, pilnosť, poslušnosť, atď. – Bezpečie domova. Dobre prežité detstvo vytvára nielen predstupeň dospelosti, ale ostáva ako trvalý prvok v celom ďaľšom živote. To dobré prostredie tvoria otec, matka, súrodenci, učitelia, vychovatelia. Čo má robiť učiteľ, vychovateľ?, najdôležitejšiu rolu hrá za prvé ich osobnosť, potom za 2) to čo robia a za 3) to čo hovoria. Étos tejto úlohy je mimoriadne náročný. Pubertálna kríza, hodnotová stupnica, slovesné zvraty, schémy prezentované massmediami, učiť sa samostatne premýšlať, vytvárať úsudky, rozoznať manipulačné tendencie. Rozoznať nebezpečie vo fráze „byť realista a brať život taký aký je“, alebo „veď všetci to tak robia“. Prežitie detstva a mladosti ostáva prítomné i v ďalších fázach života: Ak tie fáze nesprávne a nedokonale prežije, v ďalšom živote robí chybné postoje a rozhodnutia. I krízy manželské majú tu korene, i depresie a mnohokrát i homosexuálne sklony.

4) Dospelosť. Tu sa rozvíja charakter. Nebezpečie: rozpad rodín a namiesto domova nastupujú výchovné ústavy, penzióny, hotely, život je ovládaný nedospelými, nezrelými, nezakorenenými samých v sebe. Otázka, či budú schopní oni zvládnuť vlastnú moc alebo či prepadnú jej sile a ich kolektívnym nositeľom: štátu, manažérom verejnej mienky. Pri každom vstupe do novej životnej fáze predchádza kríza.

Obdobie múdreho starnutia. Múdreho človeka charakterizuje to, že svoj život prijíma, je rozvážny. Pomýlený je výklad: „ Budem ďalej žiť vo svojich deťoch, v národe“. Život smeruje k niečomu, čo ho presahuje. Tu má korene pravá pôsobnosť staroby. Dnešný človek zabudol na toto a miesto toho prijal obraz pokračujúceho života. To má za následok, že životnou normou sa stáva mladý človek. Chýbajú hodnoty staroby: múdrosť v svojich najrôznejších podobách: umenie žiť, schopnosť rozlišovať a hodnotiť. Keď trvá život človeka dlho, za obdobím múdreho starnutia nasleduje ešte jedno obdobie, obdobie neskorého starnutia, čiže senility. Hovorí sa, že je to druhé detstvo. Ale to nie je pravda. Charakter senilnej životnej fáze je odlišný, človek už neočakáva žiadne naplnenie. Jeho životné úsilie smeruje k tomu udržať, čo tu ešte je a spomaliť proces straty. Ustupuje sila, objavujú sa poruchy orgánov. Prestáva sa zaujímať o novinky, znižuje sa jeho obzor. Senilné starnutie má svoju hodnotovú sústavu a jeho dominanta je v správnom umení kráčať k poslednej fáze života, k smrti. Najdôležitejšia úloha stojí pred prostredím, v ktorom starý človek žije, na ľudí, na ktorých je odkázaný. Ide aj o ich ochotu a schopnosť pomôcť mu, mať ho na starosti a doprevádzať ho až do konca.

Ešte raz sa pozrime späť, zrekapitulujme jednotlivé životné obdobia a medzi nimi i krízy: teda ako bol prežitý život v materskom lone, narodenie, detstvo, puberta, mladosť, obdobie spoznávania skutočnosti, dospelosť, poznávanie hraníc, zrelosť, vzťah k blížnym, múdre starnutie, vstup do senility. – V mladom človeku je ukryté správne alebo špatne prežité detstvo, v dospelom veku je prítomný elán mladosti, v zrelom človeku je plnosť výkonnosti a skúsenosti, v starobe je celé dedičstvo jeho života. – V detstve sa vytvárajú predpoklady pôsobiace v celom ďalšom živote. Ak tieto chýbajú, už sa to nikdy nedobehne, tam sú aj príčiny kríz, nezrelosti, chybných rozhodnutí, miesto objektívne platnej pravdy nastupuje len subjektívne konanie. Úloha vychovávateľov tu má zohrať významnú úlohu ale môže aj zlyhať, zlyháva obyčajne z nedostatku poznania a zlého vzoru.

Starý človek chápe blízkosť smrti nie ako svoj koniec, ale ako vstup do večnosti, ovšemže ak o tej večnosti vie. Jedná sa o Boha a o jeho kráľovstvo. Hodne záleží aj na tom, či starnutie takto chápe celá ľudská spoločnosť a jej sociálne a kultúrne orgány. Základnou úlohou múdreho starnutia je byť pripravený na posledné roky života a smrť je konečnou hodnotou života. Mladí majú im byť v tom na pomoci. V súčasnosti prevažuje ale názor, že ľudsky plnohodnotný je len mladý život. Ide ale o zvláštnu podobu nezrelosti.

Z kresťanskej knižnice Púchov, 2009. Vydavateľ knihy ZVON.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Božie slovo pýta každé srdce (Mons. Michal Keblušek)

  Púchovský farár, dekan   Mons. Mgr. Michal Keblušek   vybral zo svojich homílií reprezentatívny súbor a zaradil ho do zbierky s príznačným názvom   Božie slovo pýta každé srdce . Autor zvolil typický až klasický štýl rozprávania či rozprávačstva – narácie. Evanjeliové fundamentálne výroky, podobenstvá aj udalosti rozvíja, do príbehov z reality všedných dní, z diania v živote jedincov i spoločenstiev. Mons. M. Keblušek často cituje príklady, epizódy a hlavne príbehy z literatúry, nielen náboženskej, ale aj klasickej prózy. Odporúča zaujímavé románové diela zhromaždeniu veriacich a takto dobrovoľne plní v súčasných časoch mimoriadne vzácnu hrebendovskú misiu propagátora kvalitnej knihy. Kazateľ svojimi homíliami, prípadne katechézami prostredníctvom prerozprávaného textu oslovuje adresáta prítomného na bohoslužbe. Preberá fakty, argumenty, esteticko-umelecké obrazy z viacerých zdrojov. Tento tvorivý kompozičný proces vyúsťuje do rétorického prejavu, ktorý interpret musí zasadiť do súra

Ako sa zmieriť so životom (Jozef Augustyn - Lucyna Slupová)

  Existuje vôbec na to nejaký recept? Mnohí hľadali odpoveď v hlbinách svojho srdca: hľadali, našli a ďalší hľadajú. Ako príznaky nevyrovnanosti v našom živote môžu byt naše neprimerané reakcie, ako sú   rozčuľovanie, výbuchy zlosti, rebélie. reflexie pomsty, urážlivosť, uzavieranie sa do seba, depresie . Uznanie vlastnej hodnoty a vyrovnanie sa so sebou samým sa utvára už v detstve a veľkú úlohu tu má láska našich rodičov a ak sme ju nezakúsili, nedokážeme ju preukazovať druhým. Tu patria i naše prežité krivdy, utrpenia, šikanovania. Určité povahové deformácie sú spôsobené tzv. podmienečnou láskou pri výchove, čo je tretia komnata" v našej mysli, čo všetko môže byť v nej ukryté, ale nie zabudnuté. Táto malá kniha nás smeruje k tomu, ako poznať a prijať pravdu o sebe a ako si môže človek i sám pomôcť. Avšak príbeh policajného seržanta Jasona je iný. uvádzajú sa jeho zdanlivo hrdinské akcie, v ktorých riskuje ľahkovážne svoj život, preto bol psychológom označený za potenciálneho sa

Alzheimerova nemoc - šanca na väčšiu ľudskosť

  Táto nemoc sa stáva spoločenským problémom napriek lekárskemu pokroku. Návrat ku kresťanskej podstate. (Informácia je užitočná pre ošetrovateľov tejto choroby, ale i pedagógovia a rodičia pre výchovou deti si tu nájdu svoje, a aj takí, ktorí sú pred dôchodcovským vekom, ale vo viere sú vlažní alebo dokonca ateisti). Alzheimerova nemoc nie je nevyliečiteľná, ešte nie. Možno sa blížime k téme s aforizmom kolumbijského filozofa a esejistu Nicolása Goméza Davilu, ktorý povedal: „Opravdivé problémy nemajú žiadne riešenie, len svoje dejiny.“ Riešenie by sa mohlo nájsť v budúcnosti, ale teraz sa zdá, zo súčasného pohľadu, že sa bude problém len zväčšovať. Niektoré čísla by to mohli len podtrhnúť: Dnes máme podľa údajov Nemeckej Alzheimerovej spoločnosti 1,4 miliónov pacientov s touto nemocou v Nemecku, za desať rokov to bude podľa odhadov odborníkov najmenej dva milióny. A to neplatí len pre Nemecko. Rýchle starnutie populácie v Európe umocňuje tento problém v celej EÚ. Podľa odhadov ALCOVE