Táto malá knižka, obsahom však asi najlepšie dielo Romana Guardiniho. Vystihuje problémy ľudského života a priraďuje im hodnoty a mravné požiadavky, nutné pre zrelosť osobnosti v jednotlivých fázach života od narodenia až do konca života. Každá životné obdobie vo svojom vývoji predstavuje charakteristické hodnoty. Ide o tieto obdobia: dieťa, dospievajúci, mladý človek, dospelý, zrelý človek, starý, veľmi starý čiže senilný. Medzitým sú i medzičlánky.
1) Detstvo. V materinskom lone, matke pripadá dôležitá etická úloha. Deväťmesačný veľmi dôležitý vývojový proces s dôsledkami na celý život! Narodenie. Novorodencovi rodičia poskytujú atmosféru neustáleho pritakávania – súhlasu v pozornosti a v láske a vytvárajú mu chránený priestor bezpečia a pohodlia. Pozor matky!, i narodenie je proces a má pravidlá a ak to narodenie chybne prebehne, má to vliv v ďalšom živote na vznik trudnomyseľnosti dieťaťa. V ďalšej etape pozor na nebezpečie sebelásky a detského chytráčenia.
2) Kríza dospievania. Zážitky s ľuďmi, sú účelné ale i škodlivé spôsoby chovania. Rozlišovanie. Sebauplatnenie a sexuálny pud, vzdor. Opozícia voči okolnému svetu. Uvedenie do poriadku a preberať zodpovednosť, krok k samostatnosti. Ak sa mu neumožní ho urobiť, ostane závislý, alebo v pozícii vzbury a môže prepadnúť neviazanému sexu a nebude schopný pravej lásky a zodpovednosti.
3) Mladý človek. Dva kľúčové momenty: vzostup síl, vitalita a druhý, negatívny je nedostatok skúsenosti so skutočnosťou. Chýba aj poznanie. Dnes však časť mladých sú predčasne zostarli, nedozreli na svoje obdobie života. Iným pri správnom vývoji vyrastá schopnosť robiť správne rozhodnutia, napr. voľba povolania, vedieť vyhnúť nebezpečiam z lákavých zákerných ponúk. Etické problémy. Formácia z detstva: poriadok, čistota, úprimnosť, prívetivé chovanie, pilnosť, poslušnosť, atď. – Bezpečie domova. Dobre prežité detstvo vytvára nielen predstupeň dospelosti, ale ostáva ako trvalý prvok v celom ďaľšom živote. To dobré prostredie tvoria otec, matka, súrodenci, učitelia, vychovatelia. Čo má robiť učiteľ, vychovateľ?, najdôležitejšiu rolu hrá za prvé ich osobnosť, potom za 2) to čo robia a za 3) to čo hovoria. Étos tejto úlohy je mimoriadne náročný. Pubertálna kríza, hodnotová stupnica, slovesné zvraty, schémy prezentované massmediami, učiť sa samostatne premýšlať, vytvárať úsudky, rozoznať manipulačné tendencie. Rozoznať nebezpečie vo fráze „byť realista a brať život taký aký je“, alebo „veď všetci to tak robia“. Prežitie detstva a mladosti ostáva prítomné i v ďalších fázach života: Ak tie fáze nesprávne a nedokonale prežije, v ďalšom živote robí chybné postoje a rozhodnutia. I krízy manželské majú tu korene, i depresie a mnohokrát i homosexuálne sklony.
4) Dospelosť. Tu sa rozvíja charakter. Nebezpečie: rozpad rodín a namiesto domova nastupujú výchovné ústavy, penzióny, hotely, život je ovládaný nedospelými, nezrelými, nezakorenenými samých v sebe. Otázka, či budú schopní oni zvládnuť vlastnú moc alebo či prepadnú jej sile a ich kolektívnym nositeľom: štátu, manažérom verejnej mienky. Pri každom vstupe do novej životnej fáze predchádza kríza.
Obdobie múdreho starnutia. Múdreho človeka charakterizuje to, že svoj život prijíma, je rozvážny. Pomýlený je výklad: „ Budem ďalej žiť vo svojich deťoch, v národe“. Život smeruje k niečomu, čo ho presahuje. Tu má korene pravá pôsobnosť staroby. Dnešný človek zabudol na toto a miesto toho prijal obraz pokračujúceho života. To má za následok, že životnou normou sa stáva mladý človek. Chýbajú hodnoty staroby: múdrosť v svojich najrôznejších podobách: umenie žiť, schopnosť rozlišovať a hodnotiť. Keď trvá život človeka dlho, za obdobím múdreho starnutia nasleduje ešte jedno obdobie, obdobie neskorého starnutia, čiže senility. Hovorí sa, že je to druhé detstvo. Ale to nie je pravda. Charakter senilnej životnej fáze je odlišný, človek už neočakáva žiadne naplnenie. Jeho životné úsilie smeruje k tomu udržať, čo tu ešte je a spomaliť proces straty. Ustupuje sila, objavujú sa poruchy orgánov. Prestáva sa zaujímať o novinky, znižuje sa jeho obzor. Senilné starnutie má svoju hodnotovú sústavu a jeho dominanta je v správnom umení kráčať k poslednej fáze života, k smrti. Najdôležitejšia úloha stojí pred prostredím, v ktorom starý človek žije, na ľudí, na ktorých je odkázaný. Ide aj o ich ochotu a schopnosť pomôcť mu, mať ho na starosti a doprevádzať ho až do konca.
Ešte raz sa pozrime späť, zrekapitulujme jednotlivé životné obdobia a medzi nimi i krízy: teda ako bol prežitý život v materskom lone, narodenie, detstvo, puberta, mladosť, obdobie spoznávania skutočnosti, dospelosť, poznávanie hraníc, zrelosť, vzťah k blížnym, múdre starnutie, vstup do senility. – V mladom človeku je ukryté správne alebo špatne prežité detstvo, v dospelom veku je prítomný elán mladosti, v zrelom človeku je plnosť výkonnosti a skúsenosti, v starobe je celé dedičstvo jeho života. – V detstve sa vytvárajú predpoklady pôsobiace v celom ďalšom živote. Ak tieto chýbajú, už sa to nikdy nedobehne, tam sú aj príčiny kríz, nezrelosti, chybných rozhodnutí, miesto objektívne platnej pravdy nastupuje len subjektívne konanie. Úloha vychovávateľov tu má zohrať významnú úlohu ale môže aj zlyhať, zlyháva obyčajne z nedostatku poznania a zlého vzoru.
Starý človek chápe blízkosť smrti nie ako svoj koniec, ale ako vstup do večnosti, ovšemže ak o tej večnosti vie. Jedná sa o Boha a o jeho kráľovstvo. Hodne záleží aj na tom, či starnutie takto chápe celá ľudská spoločnosť a jej sociálne a kultúrne orgány. Základnou úlohou múdreho starnutia je byť pripravený na posledné roky života a smrť je konečnou hodnotou života. Mladí majú im byť v tom na pomoci. V súčasnosti prevažuje ale názor, že ľudsky plnohodnotný je len mladý život. Ide ale o zvláštnu podobu nezrelosti.
Z kresťanskej knižnice Púchov, 2009. Vydavateľ knihy ZVON.
Komentáre
Zverejnenie komentára