Otcovské rany

 Ide o odbornú knihu, autorom je kňaz, vysokoškolský pedagóg, ktorý so 14 dospievajúcimi chlapcami viedol dialóg, tak získal informácie z ich života, ktorí zakúšali zo stránky svojich otcov neoprávnené tyranie a drezúrovanie, ktoré značne poznačilo alebo zneistilo ich životnú orientáciu a trpeli aj psychickými poruchami. Knihu ocenili biskupi T. Galis, S. Stolárik a  odborníci Max Kašparu a iní z lekárskych fakúlt; skonštatovali tiež, že kniha bola by aj výbornou pomôckou pre mnohých otcov, aby vedeli sa z týchto chýb poučiť a vytvoriť so svojimi synmi ten správny vzťah otec - syn. Kniha môže byť pomôckou aj pre pedagógov a aj pre samotných dospievajúcich chlapcov; v tých príbehoch by niektorí mohli nájsť aj niečo podobného so svojim životným príbehom a včas nájsť i správne východisko. V knihe je i niekoľko odborných úvah psychológov a jedna z nich je o zrelom mužovi, aj o zrelom otcovi a títo že k životu potrebujú tri základné veci: modlitbu, prácu a vzor.

*Prvý príbeh, ADAM. Nejde o otcovské násilie a traumatizme. Je to dobrá rodina. Adam vždy túžil po otcovom uznaní, ocenení a otec to akceptoval. Prejavilo sa to aj pri natieraní plotu. Ešte ako malý chalan pomáhal a otec ho pochválil, to sa mu rátalo. Zlom nastáva, keď sa vzťah dostáva do úzadia z dôvodu otcových podnikateľských aktivít. Dedko zomrel, ostala po ňom pekná chalupa pod horami. Adam hovorí: naši vyplatili otcových bratov a chalupa bola naša, bolo ju treba prerábať. Bol som rád, že môžem tam robiť. Cez prázdniny som tam aj spával, aby s majstrami tam bol niekto z rodiny ako zodpovedný. Dokonca som ani nešiel na miništrantský tábor. Cieľ chalupy bol jasný – penziou. Po dvoch rokoch sme tam prijali prvých hostí. Naši mali predstavu vo mne ako dediča budúceho penziónu, tak som išiel na hotelovú školu SOŠ.

Všetko dobre bežalo, ľudia chodili, bolo to dosť ďaleko od nás, bolo treba kohosi, kto ich tam bude prijímať. Cez prázdniny sme tam aj bývali, to bolo jednoduchšie. Otec sa pustil ešte do ďalšieho obchodu a mal stále menej času. Mama si k vôli tomu v štyridsiatke robila šoferák. Mama trochu zosmutnela, otec viac vtipkoval, ale s nami sa menej rozprával a stále sa ponáhľal a vydával rozkazy. Mal som už osemnásť, v poslednom maturitnom ročníku a otec vymyslel, že by som mohol spravovať penzión. Desil som sa toho, ale na druhej strane, mi to úplne zmenilo videnie otca. Pochopil som, že som už preňho veľký, dospelý a že mi verí. Horel som nadšením a oco ešte poznamenal, že keď všetko dobre pôjde, na ďalšie narodeniny môžem dostať auto a môžem prísť domov kedy chcem. Mama to moc neschvaľovala ale neprotirečila.

A tak som začal fungovať ako správca penziónu. Hostia chodili . Všetko som mal v počítačovom systéme, všetko perfektne fungovalo. Túto prácu som považoval za dôležitejšiu ako školu. Bažil som po otcovom uznaní. On chodil málo, ale volal mi často. Slovensko vtedy prijalo euro, ešte som si nezvykol. Vtedy boli u nás turisti z Nemecka. Keď platili, vypočítal som im sumu a hovorili, že je to veľa, že na webe to bolo inak a mali pravdu, spravilo to riadnu sumu, dostal som strach, zlyhal som v niečom, čo bolo v mojej doméne, web stránky boli zlé, pomýlil som sa a hneď som to opravil. Chcel som tam dať aj oznam o chybe a sa ospravedlniť, ale to by sa dozvedeli naši, otec, toho som sa bál. Zveril mi svoju pýchu a ja som zlyhal, nezvládol som to a obral som našu rodinu o veľkú sumu. Môj súkromný počítačový systém mi stále hlásil chybu, tak som musel klamať aj ten, klamal som svoj vlastný systém. Ale voči rodičom som mal dlh, o ktorom oni nevedeli. Splácal som ho zo svojho vrecka. Dlho som to dusil, v noci som sa trhal zo sna Potom som to povedal pri spovedi kňazovi a on ma povzbudil, aby som to povedal rodičom. Ale keď prišli na konci týždňa, zase som to nedokázal, nechcel som stratiť otcovu dôveru. Onedlho som zmaturoval, len priemerne. Prišlo leto, júl a ja som sa ocitol v nemocnici, vysoké horúčky a vykašlával som krv. A prišli výsledky krvných testov a ocitol som sa na hematológii v Bratislave, kde mi diagnostikovali akútnu leukémiu. Mal som šťastie, mladší brat bol darcom kostnej drene, daroval mi život a nastúpil službu v penzióne. „Chcem žiť“. „Bojuj!“ Cítil som, že prežijem, začali mi vyrastať nové vlasy. Čas bežal. Zabral som v učení a bol som prijatý na vysokú školu. Teším sa na nový kolektív a na nové priateľstvá.

Komentáre ešte pridáva autor a odborníci, medzitým je otázka: Je akútna leukémia utrpením či požehnaním? Aj, aj; v tomto prípade. Do vzťahu otca a syna prišlo niečo nové a kvalitatívne vyššie...

*BORIS mal len 21 rokov a už bol liečený na nádorové ochorenie krvi a nenašiel sa darca kostnej driene. Naposledy som sa modlil ako dieťa, so sestrou, ruženec v posteli, pretože v kuchyni otec kopal do mamy a jej nadával. Boh nie je, keby bol, nemohol by to dopustiť.

*CYRIL. Otec chodil na týždňovky. Riešil len to zlé, vtedy na mňa nakričal, ale nikdy neusmernil. Prečo musel zomrieť? Chýba mi. Otčim? Mame som kradol peniaze.

*DANIEL: Stále som narážal na vnútorné bloky, ktoré som mal od detstva. Chcel som to riešiť s otcom, ale nemal záujem, on je už taký, ľuďom sa vyhýba. Uzavrel som to v sebe. Nakoniec to vyústilo do diagnózy derealizačný a depresonalizačný syndróm.

*ERIK. Ako šiestak som zistil pravdu o otcovi, alkoholik. Bál som sa, že sa rozpadneme ako rodina. Keď sme boli ešte malí, hovoril nám rozprávky, na pokračovanie. Bolo to super, vtedy.

*FILIP. Otec hral na hracom automate. Chcel mať zo mňa hokejistu, futbalistu, športovca. Ale keď som začal chodiť do školy, už to bolo iné, nadával mi, že som blbec, nič neviem, že čo chytím, to pokazím, potom som plakal a robil som si odstup od neho. Mama bola dobrá, viedla ma k Bohu. Chodil som aj do kostola a tam to končilo. Ako siedmak začal som miništrovať. To bolo už lepšie, spoločné akcie, výlety, získal som nové zručnosti. Otec bol šikovný, často pomáhal susedom s elektrikou. Ale ráz prehral na automatoch 700 eur. Doma ešte na to útočil na mamu, brániť som ju chcel, päsťami? Veď je to otec, mal skvelú rodinu, neviem, čo ho k tomu viedlo, mama plakala a ja som maturoval. Mama ma nekontroluje, verí mi. Zažíval som pomoc kňazov, keď potrebujem, môžem zavolať. Začal som chápať, že je na svete láska. Na diskotéky nechodím, decká chodia – drogy, sex , že je to okey. Ale čo potom? Nenapĺňa ich to, hľadajú ďalej, ja si idem radšej zahrať futbal s chalanmi. Ale aj švagor ma na zlé podpichuje: „Už ste začali spolu žiť“ a že či už som mal sex s tou babou. Ale ja som bol vychovaný vo viere a Boh mi dáva veľa veci a ja budem čakať do svadby. To sú vážne veci. Najťažšie je, naučiť sa že Boh existuje, aj tak ešte jeho hlas v srdci nechápem, ale mám presvedčenie: Čo nechceš, aby urobili tebe druhí, nerob ani ty im.

Z hľadiska posttraumatického rastu u Filipa ide o rozvoj spirituality, silu odpustiť, veľkú trpezlivosť a nové možnosti.

*GABRIEL: Na otca si spomeniem vždy, keď ma svrbia jazvy na chrbte. Vykrádal som chatky, túlal sa po Slovensku. Chodil na náboženstvo, ale Boh? Jedným uchom dnu a druhým von. Farár mi pomohol, dal mi jedlo, robotu, školu, mal som 16 a začal som aj miništrovať, aj modliť sa.

Gabriel už má jasne definované hodnoty, ale je v zajatí strachu.

*HENRICH: Vyrastal som s dvoma ženami, mamou a starkou. Otca som nikdy nepoznal. Prišiel nový kňaz, začal som ho kopírovať, založil turistický oddiel. Najprv som bol formálny kresťan.

*IGOR: Nechcem byť ako otec, nebol zlý, ale robil veľa chýb. Od nás odišiel, keď som mal 13.

*JERGUŠ: Otec ma vyhodil, išiel som bývať k mame, mal som 17. Po tom všetkom nemám strach. Beznádej, chcel som si sám zobrať život, ale Boh mi dal do cesty nejaké veci, aj kňaza.

*KRISTIÁN: Som homosexuál, ale otcovi som nedôveroval, ale túžil som po otcovi. Naši sa rozišli.

*ĽUBOŠ. Mám strach a bojím sa.

*MATEJ. Otec veľa pil, vzal si život. Chodil som aj k psychiatrovi pre nočné pomočovanie.

*ONDREJ. Otcovi som odpustil na jeho pohrebe. Kamaráti chodili s otcom, mne to chýbalo.

Z Kresťanskej knižnice Púchov, 2018.