„Bola som poučená, že čo svet svetom stojí, žiaden človek nemal taký dar rozpoznávania ostatkov, aký mne prepožičal Boh, a to preto, lebo táto vec veľmi upadla a bolo nutné, aby bola zasa vzkriesená“. A. Katarína Emmerichová nadprirodzeným spôsobom spoznáva prítomnosť svätých relikvii a spoznáva detaily zo života týchto svätcov, a prítomnosť týchto relikvii ochraňuje a posväcuje dnes ľudí veriacich a túžiacich.
*Perpetua a Felicita. Ustavične som videla videnia z ich mladosti. Dom Perpetuiných rodičov bol na voľnom priestranstve, bol dosť veľký s dvorom a záhradou. Tu sa hrávali obe deti, na kresťanky a na mučenice. Felicitini rodičia boli tajní kresťania. Felicita bola nežná, pekná. Perpetua mala v svojich pohyboch čosi smelé, mužské. Obe sa potom vydali. V noci chodievali za hradby mesta, na tajné odľahlé miesto, do akejsi pivnice, kde bolo zhromaždených asi tridsať ľudí pri vyučovaní katechézy. Videla som, ako ich manželia, aby sa vyhli prenasledovaniu kresťanov, sa s nimi rozlúčili a odišli preč. Na druhý deň zrána čata vojakov prepadla dom Perpetuy a ženy odviedli do podzemného žalára, v ktorom už bolo veľa kresťanov. Videla som, ako sa Perpetua zhovára s predstavenými a zastáva sa uväznených. Potom bola Perpetua mučená divokou kravou. V strede dvora boli nízke sedadlá, na ktoré niektorých odvliekli a podrezávali im hrdlá. Bolo to strašné. Perpetuina statočnosť obrátila veľa pohanov a žalár sa čoskoro zasa naplnil.
* Svätý Izidor. Tohto svätého sedliaka som videla vo viacerých videniach z jeho života., keď sa ujal hospodárstva. Nosil hnedú kazajku, nohavice so šnúrkami, hranatú pokrývku, akýsi baret. Bol to krásny muž a nemal sedliacku tvár, bolo v ňom čosi jemného. Jeho žena bola vysoká, krásna, aj svätá. Mali chlapca. Ich dom stál na šírom poli, pol hodiny od mesta. V dome bol poriadok a čistota. Všetko robili s modlitbou, vždy prežehnali každé jedlo. Keď prišiel na pole, skôr ako sa pustil do práce, pole požehnal. Keď obrábal pole, dostával nadprirodzenú pomoc. Často niekoľko pluhov, do ktorých boli zapriahnuté biele voly a ktoré viedli svetlé zjavy, pred ním jeho brázdu na poli naoralo. Často mal poorané, ani sa nenazdal, jeho myšlienky boli stále zatúlané pri Bohu. Keď počul vyzváňať zvony, nechal všetko na poli a ponáhľal sa na sv. omšu či pobožnosť. Tam bol úplne vo vytržení. Potom, keď sa vrátil späť na pole, jeho práca bola už dokončená. Inokedy, keď sa v kostole modlil, bolo mu oznámené, že mu vlk trhá koňa. On kľačiac, poručil tú vec Bohu a potom sa vrátil na pole. Uvidel, že pred koňom leží zabitý vlk. I jeho ženu som vídala pri ňom na poli, ako obaja kopali pole a vedľa nich som vídala veľa neviditeľných pracovníkov, takže mali pole veľmi rýchlo pokopané. Jeho pole rodilo viac a krajšie ako ostatné polia. Videla som, ako všetko rozdávali chudobným. Doma neraz nič neostalo. Potom, dôverujúc Bohu, všade hľadali a našli značné zásoby. Videla som, nepriatelia mu chceli znivočiť dobytok, keď odišiel na svätú omšu, ale nepodarilo sa im to, boli odohnaní. Videla som ho aj medzi svätcami v jeho sedliackom odeve; raz ako žiariaceho ducha.
* Dve kosti zabalené do handričiek a omotané zlatým drôtom. Povedala: Jeden je Štefan, ó aký to poklad! Druhý je Vavrinec. Štefan má na sebe biele židovské kňazské rúcho, široký pás, je to krásny junák, v ruke drží palmu. Vavrinec, rodený Španiel, si naozaj neobyčajne uctieval Oltárnu sviatosť. Videl, keď kňaz tajne niesol Oltárnu sviatosť k malomocnej, ležala v polorozpadnutej chyži. Chorá vyvrátila svätú hostiu aj so zvratkami z úst na zem. Kňaz ostal vydesený a nevedel, ako vytiahnuť Oltárnu sviatosť z takej nečistoty. Vavrinec to pozoroval z úkrytu, vbehol do izby a potlačiac všetku ošklivosť, vrhol sa na vývratky a Pánovo Telo s najhlbšou úctou vzal do svojich pier. Pre toto hrdinské prekonanie seba, Boh mu dal milosť veľkej statočnosti a nepremožiteľnej sily. Bolo mi povedané, že jeho rodičia ho splodili v čase odriekania po svätom prijímaní v stave milosti, cudnosti a kajúcnosti, takže už pri splodení bol zasvätený Bohu a preto dostal dar, že veľmi skoro uctieval Oltárnu sviatosť a dokázal ju vycítiť. Mala som nesmiernu radosť, keď som videla, že dieťa Vavrinec bolo splodené tak, ako by sa aspoň v mojom myslení mali plodiť deti v kresťanskom manželstve.
Vavrinec so súhlasom rodičov , odišiel do Ríma, medzi najsvätejších kňazov. Navštevoval chorých a uväznených. Pápežovi Sixtovi asistoval. Chorých uzdravoval, chudobným pomáhal zlatom a peniazmi, po pivniciach a katakombách. Vojaci Vavrinca zadržali a mučili, lebo hovoril o pokladoch. Mučenie trvalo celú noc, pokračovalo na ražni, pri tom žartoval. Nosil diakonské biele rúcho, pás a štólu. Pochoval ho Hypolit s kňazom Justínom. Raz sa mi Vavrinec zjavil, keď som mala pochybnosti o prijímaní Oltárnej sviatosti. Vykreslila som mu stav svojej duše, povedal mi, že na sväté prijímanie môžem ísť na druhý deň.
* Spoznala som kosť svätého Hypolita. Jeho otec skoro zomrel. Matka bola neznášanlivá žena, k chudobným hrubá, pyšná. Bola rozhádaná s inou chudobnou ženou, potupovala ju a vyhnala z domu. Chlapcovi Hypolitovi to bolo ľúto, tajne to odčiňoval. Videla som, ako v jeho mladosti boli položené korene nasledujúcich milosti. Videla som, aké milosti sa spájajú so šľachetnými činmi, i keď ich vykonávajú pohania. Stal sa vojakom. Dojalo ho, keď Vavrinec priviedol k cisárovi chudobných, ukazujúc mu ich ako cirkevné poklady. Tiež bol umučený s asi dvadsiatimi kresťanmi.
* Svätú Uršuľu a jej družky pobili Huni okolo r. 450 pred zneuctením pri Kolíne. Uršuľa a jej rodičia boli kresťania, žili v nejakom anglickom meste, v ohradenom dome. Uršuľa bola vodkyňou svojich desiatich družiek, neboli kresťanky. Cvičila s nimi na rozkaz svojho anjela strážneho, naháňali sa, šermovali a hádzali kópiou. Otec im obstaral člny a učili sa veslovať, bojovať na mori. Po troch rokoch cvičenia boli všetky panny jedna myseľ a jedno srdce a dali sa všetky pokrstiť. Mali sa vydať za bojovníkov, ale Pán Boh mal s nimi iné plány. Kým doplávali do Kolína, niekoľkokrát ich zastavili hliadky divokých národov. Uršuľa svoje družky pripravovala na mučeníctvo. Cestou spievali nábožné piesne a sa modlili a bránili sa proti Hunom v bojovom zoskupení. Túto obranu režíroval anjel strážny, aby získali čas, vzdali sa na mučenícku smrť. Zakrátko Huni odtiahli.
* Svätá Katarína pochádzala z rodiny pohanskej kňažky Merkúrie. Otec Kosta, z kráľovského rodu. Katarínu vnútorným osvecovaním poučoval Boh. Bola tajne pokrstená v katakombách, dostala veľkú múdrosť. Mala 12 rokov, keď jej v náručí umierala matka. Matku poučila o kresťanstve a pokrstila. Kresťania boli zo strany pohanov veľmi prenasledovaní. Patriarcha Theonas umiernenosťou dokázal, aby kresťania sa ani slovkom nedotkli modlárstva pohanov. Z toho vznikla veľmi nebezpečná znášanlivosť s pohanmi a vlažnosť kresťanov, úpadok viery. Vtedy Boh dopustil, aby Katarína, vďaka svojmu osvieteniu a plamennej horlivosti mnohých vyburcovala. V Alexandrii ju prinútili jej pohanskí príbuzní ísť obetovať do pohanského chrámu. Keď v chráme s veľkou pompéznosťou prinášali modlám obete, Katarína s nadšením prevrhla oltáre i nádoby a hlasno vystúpila proti ohavnosti modloslužobníctva, a ohlasovala Ježiša Krista. Vrhli ju do žalára. Katarína mala 16 rokov, keď bola v r. 299 umučená. Anjeli odniesli jej telo na neprístupný vrchol hory Sinaj a až po niekoľkých storočiach to Boh ukázal niektorému pustovníkovi. Videla som, na upätí Sinaja je kaplnka, v nej sú kosti svätej Kataríny. Videla som tu kosti i Jakuba a Jozefa, ktoré Izraeliti priniesli z Egypta.
* Rozprávanie ustavične prerušovala výkrikmi obdivu nad krásou, poriadkom a neporušenosťou všetkého, aj keď účastníci ešte neboli kresťania, hoci nesmierne túžili sa stať kresťanmi a preto zachovávali kresťanské mravy a obyčaje. Kréta, povedala, je dlhý a úzky rozoklaný ostrov. Zámok svätej Datuly bol veľmi krásny a veľký. Tu si Pontianus odviedol Datulu ako nevestu zo zámku jej bratov. Mali veľa detí a aj čeľade. Každé dieťa malo svojho vychovávateľa a mnoho sluhov a služiek na rozličné činnosti. Deň predtým pristál Pontianus loďou plnou vojakov, sluhov i darov. V nevestinej družine nebolo nič dojemnejšie ako radosť služobníctva a otrokov, radostne jasali. Rozveselené zástupy ľudí vítali ženícha kvetinami a detské zbory spevmi. Sprievod so ženíchom postupovali za stáleho jasania a rozdávali dary. Najkrajšia bola nevesta Datula, na jej rúchu na srdci som videla žiariť vyšívaný pás s ostatkami Najsvätejšej krvi. Bola akousi živou monštranciou.
* Uctievanie relikvii sa datuje už od ranného kresťanstva. V spise z r.156 z umučenia sv. Polykarpa. A ako s nimi zaobchádzať a uctievať, na to sú cirkevné predpisy.
Kniha: RELIKVIE SVäTÝCH a ich rozpoznávanie z vydavateľstva ZAEX, r.2017. Zostavil Ľudovít Gabriš, kňaz.
Komentáre
Zverejnenie komentára