Ježiš je ešte sám, v tmavej ale suchej jaskyni. Z ohníka sála teplo i svetlo. Ježiš sa utiahol dozadu do zákutia, kde sú pohodené suché konáre, a medituje. Plameň sa občas zvlní pri nárazoch vetra. Vonku sa už stmieva a riadne prší.
Mimo jaskyne, na chodníku, počuť zvuk krokov a skleslú reč unaveného a zmoreného človeka. Potom sa v prázdnom vchode objaví tmavá postava, z ktorej kvapká voda.
Muž s bradou vydá zo seba uľavujúce „och“ a zhodí na zem premočenú pokrývku hlavy. Vytrasie plášť a hovorí si: „Hm, musíš ho riadne vytriasť, Samuel! Vyzerá, akoby padol do jamy valchovača! A sandále? Ako loďky potopené v rieke. Som premočený do nitky. Pozri, aké cícerky mi stekajú z vlasov. Dobrý začiatok! Žeby mal na svojej strane Belzebula, ktorý ho bráni? Hm, stávka je pekná.
Posadí sa na kameň k dohárajúcemu ohňu, ktorého žeravé uhlíky vytvárajú čudesné obrazy, a snaží sa ho vzkriesiť fúkaním. Vyzuje si sandále a chce si osušiť zablatené nohy...
Pokračuje v monológu: „Nech sú prekliati oni, on a všetci. A stratil som aj tašku. Dosť, že som neprišiel o život... Je to bezpečnejšia cesta, povedali. Veru. No oni po nej nechodia. Keby som nezbadal tento oheň. Kto ho rozložil? Nejaký nešťastník ako ja. No kde je teraz? Tam je akási diera... Možno ďalšia jaskyňa... Ach, nebudú tu zlodeji?...Ale... Aký som len hlupák. Čo mi môžu vziať, keď nič nemám? No na tom nezáleží, tento ohník je viac než poklad. Keby som našiel trochu raždia, aby som ho rozdúchal. Vyzliekol by som sa a osušil si šaty. Hohó. Ako to vravím, mám len tieto, kým sa nevrátim...“
„Ak chceš raždie, priateľu, tu je“, povie Ježiš a nepohne sa z miesta.
Muž, ktorý bol k Ježišovi obrátený chrbtom, sa strhne na neočakávaný hlas, vyskočí na nohy a zas sa obráti. Vyzerá preľaknutý. „Kto si?...“ spýta sa s doširoka otvorenými očami v úsilí vidieť.
„Pocestný ako ty. Ja som založil oheň a som rád, že ťa sem priviedol“. Ježiš podíde s otiepkou v náručí, zhodí ju k ohňu a prikáže: „Rozdúchaj plameň, prv než ho celý pokryje popol. Nemám práchno ani kresadlo, lebo ten, čo mi ho požičal, po zotmení odišiel.“ Ježiš hovorí priateľsky, no nepodíde tak dopredu, aby ho plameň osvietil. Naopak, vráti sa do svojho kúta a poriadne zakrúti sa do plášťa.
Muž sa zohne a silno fúka na konáre, ktoré priložil na oheň a zostane tým zaujatý, kým sa nerozhorí oheň. Smeje sa a prihadzuje čoraz hrubšie konáre, ktoré oživujú oheň. Ježiš sa znova posadil na svoje miesto a pozoruje ho.
„Teraz by som sa mal vyzliecť, aby som si usušil šaty. Radšej ostanem nahý, ako taký premočený. No nevládzem to urobiť. Zosunul sa jeden svah a ocitol som sa pod padajúcou zemou a vodou. Och! Už je to v poriadku. Pozri! Roztrhol som si šaty. Prekliata cesta. Keby som bol aspoň porušil sobotu. Ale nie. Až do západu slnka som sa nepohol. Potom... Ako to urobím teraz? Pustil som tašku, aby som sa zachránil, a tá teraz bude v údolí alebo zachytená na nejakom kríku, ktovie kde...“
„Aha, tu sú moje šaty. Sú suché a teplé. Mne stačí plášť. Vezmi si ich. Som zdravý, neboj sa.“
„ A dobrý. Dobrý priateľ, ako ti mám poďakovať?“
„Maj ma rád ako brata.“
„Mať ťa rád ako brata. Ale nevieš, kto som. A keby som bol ničomník, chcel by si moju lásku?“
„Chcel by som, aby som ťa urobil dobrým.“
Muž je približne takého veku ako Ježiš, skloní hlavu a uvažuje. V rukách má Ježišove šaty, ale nevidí ich. Premýšľa. A mechanicky si ich navlieka na holé telo, pretože sa celkom vyzliekol.
Ježiš sa ho zo svojho kúta opýta. „Kedy si jedol?“
„O šiestej. Chcel som sa najesť pri príchode do dediny, v údolí. Ale stratil som cestu, tašku i peniaze.“
„Pozri, mám tu ešte zvyšky jedla. Mali mi poslúžiť na zajtra. Ale vezmi si ich. Mne nie je zaťažko postiť sa.“
„Ale... ak máš ísť, budeš potrebovať sily...“
„Ó, nejdem ďaleko, iba do Efraimu...“
„Do Efraimu? Si Samaritán?“
„Protiví sa ti to? Nie som Samaritán“.
„Vskutku, tvoj prízvuk je galilejský. Kto si? Prečo si neodhalíš tvár? Musíš sa skrývať, lebo si vinný? Neudám ťa.“
„ Som pocestný, ako som už povedal. Moje meno by ti nepovedalo nič. Alebo by ti povedalo priveľa. A napokon?... Čo je meno? Keď ti dávam šaty na skrehnuté údy, chlieb na utíšenie hladu a predovšetkým môj súcit k tvojmu srdcu, potrebuješ azda vedieť moje Meno, aby si pocítil úľavu zo suchých šiat, z pokrmu a lásky? Ale ak mi chceš dať meno, volaj ma Súcitný. Nemám sa za čo hanbiť, aby som sa skrýval. Ale pre toto by si sa nevzdal úmyslu udať ma. Lebo v tvojom srdci nie je dobrý úmysel. A zlé úmysly prinášajú ovocie zlých skutkov“.
Muž podskočí a podíde k Ježišovi. Ale vidí na ňom iba oči a aj tie zastierajú sklopené viečka.
„Jedz, jedz, priateľu. Tu niet iné či robiť.“
Muž sa vráti k ohňu a mlčky, pomaly je. Je zamyslený. Ježiš je schúlený do klbka v svojom kútiku. Muž sa postupne zviecha. Teplo ohňa, chlieb a pečené mäso, ktoré mu Ježiš dal, ho rozveselia. Vstane, vystrie sa, šnúru, ktorá mu slúžila ako opasok, natiahne od skalného výčnelku po hrdzavý hák, ktorá tam dnu ktosi, ktoviekedy upevnil, a vyvesí na ňu šaty, plášť, pokrývku hlavy, aby sa sušili, vytrasie si sandále a položí ich k ohňu, na ktorý prikladá drevo.
Zdá sa, že Ježiš drieme. Aj muž sa posadí a premýšľa. Potom sa obráti a pozrie na Neznámeho. Spýta sa: „Spíš?“
Ježiš odpovie: „Nie. Premýšľam a modlím sa.“
„Za koho?“
„Za všetkých nešťastníkov. Každého druhu. A je ich tak veľa.“
„Si kajúcnik?“
„Som kajúcnik. Zem veľmi potrebuje pokánie na posilnenie slabých, aby dokázali odmietnuť Satana.“
„Dobre si to povedal. Hovoríš ako rabbi. Rozumiem tomu, pretože som saforim (učiteľ Zákona). Som u rabbiho Jonatána Ozielovho. Jeho najmilší učeník. A teraz, ak mi Najvyšší pomôže, stanem sa mu ešte milším. Celý Izrael bude ospevovať moje meno..“
Ježiš neodpovie. Muž po chvíli vstane a prisadne si k Ježišovi. Hovorí: „Počuj, hovoril si, že ideš do Efraimu. No ideš tam náhodou, alebo tam bývaš?“
„Bývam v Efraime.“
„Ale povedal si, že nie si Samaritán“
„Opakujem to, nie so Samaritán.“
„A kto tam môže bývať, ak...Počuj. Hovorí sa, že do Efraimu sa utiahol Rabbi z Nazareta, štvanec, prekliaty. Je to pravda?“
„Je to pravda. Ježiš, Pánov Kristus je tam“
„Nie je Pánov Kristus, je to luhár. Je rúhač, je diabol. Je príčinou všetkého nášho zla. A nepovstal pomstiteľ celého národa, ktorý by ho zvrhol!“ zvolá sfanatizovaný svojou nenávisťou.
„Azda ti ublížil, keď hovoríš s toľkou nenávisťou v hlase?“
„Mne nie. Ráz som ho zazrel na sviatok Stánkov. Aj to v takej trme-vrme, že by som ho len ťažko spoznal. Lebo hoci som učeníkom veľkého rabbiho Jonatána Ozielovho, len krátko som natrvalo v chráme. Predtým...som z mnohých dôvodov nemohol, a iba keď sa rabbi zdržiaval doma, sedával som pri jeho nohách a nasával som spravodlivosť a náuku. Ale...Pýtal si sa ma, či ho nenávidím a pocítil som v tvojich slovách výčitku. Vari si prívrženec Nazaretčana?“
„Nie som. Ale každý, kto je spravodlivý, odsudzuje nenávisť.“
„Nenávisť je svätá, keď je proti nepriateľovi Boha a vlasti. Nazaretský Rabbi je taký. A bojovať proti nemu a nenávidieť ho je sväté.“
„Bojovať proti človeku alebo proti idei, ktorú predkladá, alebo proti učeniu, ktoré ohlasuje?“
„Proti všetkému. Nemožno bojovať proti jednej veci, ak sa ponechá druhá. V človeku je jeho učenie spolu s jeho myšlienkou. Buď sa zvrhne všetko, alebo je to nanič. Keď človek príjme nejakú myšlienku, prijme človeka, ktorý ju predstavuje, a zároveň i jeho učenie. To viem, lebo to zakúšam voči svojmu učiteľovi. Jeho myšlienky sú mojimi. Jeho túžby sú pre mňa zákonmi.“
„Vskutku dobrý učeník koná takto. Treba však vedieť rozlišovať, či je dobrý učiteľ, a nasledovať len dobrého učiteľa. Pretože nie je dovolené stratiť vlastnú dušu z lásky k človeku.“
„Jonatán Ozielov je dobrý.
„ Nie. Nie je.“
„Čo hovoríš? A mne to hovoríš? Sme tu sami a mohol by som ťa zabiť, aby som sa pomstil za svojho učiteľa. Vieš, som silný.“
„Nebojím sa. Nebojím sa násilia. Nemám strach, lebo viem, aj keby si ma udrel, nezareagujem.“
„Ach! Pochopil som. Si učeníkom Rabbiho, apoštol. Tak volá svojich najvernejších učeníkov. A ideš k nemu. Azda ten, kto bol s tebou, bol ako ty. A čakáš na ďalšieho takého.“
„Čakám niekoho. Áno.“
„Azda Rabbiho.“ „Toho nemusím čakať. On nepotrebuje moje slovo, aby sa uzdravil z choroby. Nemá chorú ani dušu ani telo. Ja čakám jednu úbohú, otrávenú, poblúznenú dušu. Aby som ju uzdravil.“...
„ Ó, keby ma stretol alebo ak ho stretnem, ako dúfam, nemyslím si, že ma bude milovať. Bol by hlúpy... A ľutujem, že som povedal to, čo som povedal. Ty mu to vyzradíš.“ „Netreba ľutovať. Hovorím ti, že on ťa bude milovať, ba miluje ťa napriek tomu, že ideš do Efraimu, aby si ho chytil do pasce a vydal veľrade, ktorá sľúbila ti veľkú odmenu.“
„Si prorok, alebo máš vešteckého ducha? On ti odovzdal svoju moc? Aj ty si prekliaty? A ja som prijal tvoj chlieb, tvoje šaty, bol si mi priateľom. Je povedané: Nezodvihneš ruku proti tomu, kto ti preukázal dobro. Ty si to urobil. Pretože keď si sa dozvedel, že ja...Azda aby si mi zabránil konať? Ale ak ušetrím teba, pretože si mi dal chlieb, soľ, oheň a šaty, a previním sa voči spravodlivosti tým, že ti neublížim, neušetrím tvojho Rabbiho. Pretože ho nepoznám a on mi neurobil dobro ale zlo.“
„Ó, nešťastník! Neuvedomuješ si, že blúzniš? Ako ti mohol urobiť zlo ktosi, koho nepoznáš? Ako môžeš zachovávať sobotu, ak nezachovávaš prikázanie, nezabiješ?“
„Ja nezabíjam.“
„Fyzicky nie. Nie je však rozdiel medzi tým, kto zabije, a tým, kto vydá obeť do rúk vraha. Rešpektuješ slovo človeka, ktorý hovorí, aby si neublížil tomu, kto ti preukázal dobro a potom nerešpektuješ slovo Boha a úkladne, za hrsť peňazí, za trochu pocty, špinavej pocty z toho, že si zradil nevinného, sa prepožičiavaš na zločin.“
„Ja to nerobím len za peniaze a poctu. Ale aby som urobil niečo milé Jahvemu a užitočné vlasti. Opakujem gestá Jahel a Judity.“ Jeho fanatizmus sa stupňuje.
„Sisara a Holofernes boli nepriatelia našej vlasti. Boli votrelci. Boli ukrutní. Ale aký je Rabbi z Nazareta? Koho napáda? Čo chce ulúpiť? Je chudobný a nechce bohatstvo. Je pokorný a nechce pocty. Je dobrý, ku každému. Prečo ho nenávidíš ty? Nesmieš ubližovať svojmu blížnemu. Ty slúžiš veľrade. No kto ťa bude súdiť v druhom živote, veľrada a či Boh? A ako ťa bude súdiť? Nehovorím: Ako ťa bude súdiť za vraždu Krista, ale hovorím ti: Ako ťa bude súdiť za vraždu nevinného? Ty neveríš, že Rabbi z Nazareta je Kristus, a preto pre svoj názor, že ním nie je, nebudeš obvinený z tohto zločinu. Boh je spravodlivý a nepokladá za vinu čin vykonaný bez plného vedomia. Nebude ťa súdiť za to, že si zabil Krista, pretože pre teba Ježiš z Nazareta nie je Kristus. No obviní ťa z vraždy nevinného. Lebo vieš, že je nevinný. Otrávili a omámili ťa slovami nenávisti. Ale nie si až natoľko otrávený, aby si nechápal, že on je nevinný. Jeho skutky hovoria v jeho prospech. Je to vaš strach, silnejší u učiteľov než u učeníkov, čo sa bojí a vidí to, čo nejestvuje. Strach tých, čo sa boja, že ich pozbaví miesta. Nebojte sa. On vám roztvorí náruč, aby vám povedal: Bratia! Nepošle vám vojská. Nezlorečí vám. Chcel by vás iba zachrániť. Vás, veľkých a učeníkov veľkých, ako chce spasiť posledného Izraelitu. Vás väčšmi, než najposlednejšieho z Izraela, väčšmi než chlapčeka, ktorý ešte nevie, čo je nenávisť a láska. Lebo vy to potrebujete viac než tí, čo nevedia, a viac než deti, pretože viete a vedome hrešíte. Môže ti tvoje svedomie človeka- ak ho zbavíš ideí, ktoré do teba vložili, ak ho očistíš od jedov, ktoré ťa vedú k blúzneniu – môže ti povedať, že on je vinný? Buď úprimný. Vari si ho niekedy videl prehrešiť sa proti Zákonu alebo nabádať k tomu? Videl si, ako sa hašterí, je lakomý, chlipný, ohovára a má zatvrdnuté srdce? Hovor! Videl si azda, že je neúctivý voči veľrade? Je ako štvanec, aby poslúchal verdikt veľrady. Stačilo by, keby vykríkol a celá Palestína by ho nasledovala a vypochodovala by proti tej hŕstke, čo ho nenávidí. On však radí svojim učeníkom pokoj a odpustenie. Ako vracia život mŕtvym, zrak slepým, pohyb chromým, ...lebo ani nebo ani peklo nie sú necitlivé k jeho vôli- mohol by vás zasiahnuť Božím bleskom, a tak sa oslobodiť od svojich nepriateľov. On sa však za vás modlí a uzdravuje vám príbuzných, uzdravuje vám srdcia, dáva vám chlieb, šaty i oheň. Lebo ja som Ježiš z Nazareta, Kristus, ten, ktorého hľadáš, aby dostal odmenu ten, kto ho vydá veľrade, a dostane pocty osloboditeľa Izraela. Tu som. Zadrž ma teda...“ Ježiš vstal, vystrel ruky tak, akoby mal byť vydaný na zviazanie...taký vznešený, počestný, nebojácny...
Muž je fascinovaný...Po chvíli sa zmôže a zašepká: „Ty! Ty!“ Akoby nevedel povedať iné. Ježiš nalieha: „Zajmi ma teda...zviaž mi ruky. Pôjdem za tebou, ako baránok ide za mäsiarom...Cieľ ospravedlňuje konanie a mení jeho charakter. Pre teba som skaza Izraela a ty si myslíš, že zachrániš Izrael, keď ma zabiješ. Pre teba som vinný z každého zločinu a preto poslúžiš spravodlivosti, ak odstrániš zločinca. Chceš ma obetovať tu, na tomto mieste? Tu, pri mojich nohách je nôž, ktorým som ti odkrojil jedlo. Vezmi si ho. Ostrie, ktoré poslúžilo láske k blížnemu, sa môže zmeniť na čepeľ obetujúceho... Ty sa bojíš rímskych hliadok?... Nuž nechaj tu moju mŕtvolu a choď to oznámiť svojim pánom. Pretože ty nie si učeník, ale otrok, pretože až natoľko si sa zriekol zvrchovanej slobody myslenia a vôle, ktorú Boh ponecháva ľuďom. Slúžiš svojim pánom otrocky až po zločin. Ale nie si vinný, si otrávený, si otrávená duša, na ktorú som čakal. Tak do toho! Noc i miesto sú vhodné na zločin, totiž na vykúpenie Izraela...Ja som prišiel, aby som bol obetovaný. Dychtím po tom. Ty saforim, určite poznáš Izaiáša... Tak poďme! Udri! Ja sa nebojím, ani ty sa nesmieš báť. Ja preto, že som Nevinný a nebojím sa Božieho súdu, pretože tým, že skloním krk pod tvoj nôž, naplním Božiu vôľu a predídem o istú dobu moju hodinu pre vaše dobro...Modlím sa za teba. Milujem ťa, nič viac. Som príliš vysoký pre tvoju ľudskú ruku? Áno. Človek by vlastne nemohol udrieť Boha, keby sa Boh dobrovoľne nevydal do jeho rúk. Nuž tak, kľaknem si pred tebou. Syn človeka je pri tvojich nohách. Udri teda!“ Ježiš podáva mu nôž tak, že ho drží za ostrie. Muž ustúpi so šepotom: „Nie! Nie!“
„Tak do toho! Chvíľa odvahy...a budeš slávnejší než Jahel a Judita!“... Ježiš kľakol si vedľa ohňa...
„Nehľaď na mňa! Nehľaď! Kam utečiem pred tvojim pohľadom?“ zakričí muž.
„Koho? Koho nechceš vidieť?“
„Teba... a môj zločin. Naozaj svoj hriech mám pred sebou. Kam utiecť?“ Muž je vydesený...
„Na moje srdce, synu! Tu, v tomto náručí končí úzkosť a strach. Tu je pokoj. Poď! Poď! Urob ma šťastným.“ Ježiš vstal a otvoril náruč. Medzi nimi je oheň. Ježiš žiari v odraze plameňa.
Muž padá na kolená, zakrýva si tvár a kričí: „Zmiluj sa nado mnou, ó, Bože! Zmiluj sa nado mnou. Odstráň môj hriech. Ja som chcel udrieť tvojho Krista! Zmiluj sa. Ach! Nad takým zločinom nemôže byť zľutovanie... Plače s tvárou na zemi, vzlyká: „Zmiluj sa.“ A preklína: „Zlorečení.“
Ježiš sa dotkne jeho hlavy a povie: „Nezloreč tým, čo ťa naviedli. Oni ti zadovážili najväčšie dobro, to, že som sa s Tebou rozprával. A že som ťa takto držal v mojom náručí. Chytil ho za plecia a zodvihol. Potom si sadol a muža si pritiahol k srdcu. A muž sa mu skloní na kolená a plače, očisťujúco. Ježiš ho pohládza po hlave. Potom muž zdvihne hlavu, zavzlyká: „Tvoje odpustenie.“
Ježiš sa skloní a pobozká ho na čelo. Muž sa mu vrhne okolo krku, plače a rozpráva, ako ho nahovorili na zločin. Ale Ježiš mu to zakáže: „Ticho. Nič mi nie je neznáme. Keď si vošiel, spoznal som, kto si aj čo chceš urobiť. Si zachránený. Minulosť je mŕtva. Neprivolávaj ju...“ „Ale oni sú takí prefíkaní. Neposielaj ma k ním naspäť. – Chcel by som ísť s tebou, do Efraimu. Ak vidíš do môjho srdca, zbadáš, že ti nenastavujem pascu, len ťa prosím, aby si ma uchránil...“
„Viem! Poď! Ale upozorňujem ťa, že je tam Judáš, zapredaný veľrade a zradca Krista.“
„Božie milosrdenstvo! Aj toto vieš?“ Údiv vrcholí.
„Viem všetko. On si však myslí, že neviem. Ale viem všetko. A viem aj to, že ty si sa tak obrátil, že o tom nepovieš Judášovi, ani nikomu. Uvažuj o tom...povieme, že sme sa stretli náhodou... a je to pravda.
Posadia sa do zákutia, na suché lístie, muž unavený napokon zaspí s hlavou sklonenou na Ježišovom pleci a Ježiš sa ešte modlí...
Komentáre
Zverejnenie komentára