Ide o príbehy zo života misionára, kňaza, a od r. 2000 pôsobiaceho v Nitre na Lukovom Dvore. Opisuje svoje účinkovanie v slnečných teplých ostrovných krajinách blízko rovníku. Kiribati je zvláštna krajina, ľudia nepoznajú biedu, stres a problémy civilizovaného sveta a sú šťastní a veselí. Autor v knihe podáva pre nás zaujímavé informácie, niektoré tu publikujeme. Na str.60 sa píše, že sa nás Kristus na záver života bude pýtať, či sme Jemu ukrytému v blížnom pomohli a milovali Ho. Áno, ale nielen to, ale aj na Desatoro sa nás bude pýtať. Potom na str.65 sa píše, že evanjelium vznikalo postupne, po desaťročiach. Ale v „Mystickom Meste Božom“ je to uvedené ináč; že 4 evanjelia vznikli za asistencie a života P. Márie, a že Matúšovo bolo prvé, vzniklo v Judsku, už v r. 42 po hebrejsky, atď. Yad Vashem, pamätník holokaustu; píše sa v knihe na str.147: Počas 2. svetovej vojny boli predovšetkým Židia, ale aj Rómovia a homosexuáli vraždení v koncentračných táboroch. Otázka znie:, ale prečo nie sú tu uvedení spolu so Židmi aj zavraždení kňazi? veď existuje aj ich menoslov z Dachau. A ten opísaný príbeh o odvedení 500 chlapcov z jedného mesta; je to málo pravdepodobné, pretože tam chýbajú konkrétne údaje. Autor ale kladie základnú dôležitú otázku, že ako bolo možné takto cielene a plánovite vraždiť za Hitlera? Ale vzniká ďalšia nezodpovedaná otázka: Prešlo päť relatívne mierových desaťročí a mafie násilia pracujú v stupňujúcom tempe ďalej, diktatúra, teror, zabíjanie, genocída; Irak, Sýria, a už aj v Európe a 3. svetová vojna je na obzore, ide nebadane krok za krokom vpred. Jak je to možné?
*Túžba stať sa kňazom bola v mojom srdci zasiata veľmi skoro, vďaka príkladu mojich rodičov, boli roľníci a príklad kňazov. Doma som sa hrával na kňaza a „konal“ sväté omše s hroznovou šťavou a oplátkami. Fifi ma od malička učila „prinášať malé obety“, čiže zrieknuť sa niečoho sladkého „z lásky k Ježišovi“. Ježiš z toho síce nič nemá, ale to človeka učí sa odriekaniu. Človek, ktorý si túto vlastnosť nevypestuje v mladosti, to ťažko znáša, keď ho k tomu prinúti život. Na cestu kňaza, ktorou som sa vybral, je potrebné „povolanie“ od Boha. Treba počuť, preskúmať sa, či nejde len o zbožné želanie.
*Dva či tri razy som sa zamiloval. Nie je na tom nič nepochopiteľné. Bolo to na juhomorskom ostrove, kde bola iba jedna beloška, mladá, inteligentná, pekná, s ktorou som spolupracoval. Ale moje povolanie kňaza a rehoľníka ani na chvíľu nebolo v ohrození. Láska ku Kristovi bola vždy a v každej situácii silnejšia. Čelil som aj mormonskej manželskej dvojici, kde mi muž s Bibliou v ruke hovoril o práve oženiť sa. Vysvetlil som im, že som sa slobodne zriekol tohto práva. Kto to môže pochopiť, nech pochopí...Mt 19,11-12. Celibát, str.46.
*Noto. V tejto malej dedinke s asi 300 obyvateľmi pretrváva špiritizmus, ktorý ľudí odvracal od podstatného. V celom Karibiku vedeli, že tam ľudia opustili kresťanskú vieru a vrátili sa k animizmu. Ich život určoval kontakt s duchmi, ktorí im, ako dúfali, pomohli v každej situácii a aj škodili ich protivníkom. Animizmus je ako sieť, do ktorej sa chytia ľudia vo vzájomnej nedôvere. Ak je niekto chorý, prvá otázka znie: kto to urobil? Kto ma uriekol? Večer ale mohol som im premietať diapozitívy v tzv. maneabe – v ich „kultúrnom dome“ pozostávajúci len zo strechy. Pýtali sa na všeličo, napr. či aj samec kravy dáva mlieko? Keďže pôda sa skladá z korálového piesku, nerastie tam tráva. Aj strava je jednoduchá; od pondelka do soboty ryba a ryža a v nedeľu, zmena: ryža a ryba.
* Na druhý večer som už premietal obrázky o Lurdoch a o svätom farárovi z Arsu. Pripálená posteľ, ktorú mu diabol zapálil, zapôsobila na všetkých. Prijali návrh, aby sme urobili seminár viery. Počas troch dní sme hovorili o tom najdôležitejšom z našej viery. Veľa sa tiež spievalo. V predvečer sviatku sv. Augustína som cítil, že prišiel čas obrátenia, k návratu k Pánovi.
Povedal som im, nech zajtra ráno prídu do môjho domčeka a prinesú so sebou zošity so zaklínadlami a všetky magické predmety, fľaše s olejom, kosťami, vlasmi, magické paličky, atď. Celé dopoludnie som prijímal jednotlivo mužov, ženy a mládež, ktorí po celé roky pre čarodejníctvo žili vzdialení od Boha. Niektorým na ceste k môjmu domu vstávali vlasy „dupkom“. Každý mal strach vyliať olej, ktorý bol zasvätený ich duchom. Urobil som to teda ja pred ich očami. Popoludní o 17. hodiny som všetkých shromáždil do ich kostola, ktorý už dlhé roky navštevovalo len zopár starých žien a deti. Teraz bol plný. Počas bohoslužby obrátenia som dal naraz všetkým rozhrešenie od hriechov, veď na individuálnej spovedi už boli predtým. Ich previnenie nebolo iba individuálnym hriechom, ale tiež spoločenským.
* V r. 1986 pápež Ján Pavel II. navštívil opäť Oceániu s delegáciou býval v našom dome vedľa kňazského seminára v Suve na ostrove Fidži, kde boli zhromaždení všetci biskupi Pacifiku.
V juhoafrickom Johannesburgu sme mali praktickú prípravu, žiť 48 hodín priamo v slume, v chudobnej mestskej štvrti, zažiť život chudobných. Varovali ma, že sa tam pácha najviac vrážd na svete, ale nemal som strach. Najviac na mňa zapôsobila nedeľná svätá omša v kostole, ktorý bol postavený z vlnitého plechu, drevených dosák a tyčí. Už trikrát ho rozkradli. Noví prisťahovalci v slumoch potrebovali stavebný materiál a tak sa stalo, že do rána tam kostol nebol. Slávenie sv. omše bolo intenzívne, ľudia pri prosbách z hĺbky srdca prednášali svoje modlitby, kým celé zhromaždenie ticho spievalo „Pane zmiluj sa“.
V Kamerune som sa zúčastnil 4-hodinovej sv. omše. Kňaz a miništranti prišli k oltáru v sprievode, ľahko sa hojdajúc, kým ľud tancoval a spieval na plné hrdlo. Počas 45 minútovej kázne ľudia počúvali kňaza dušou a telom, čo som sledoval s nemým úžasom. Kňaz kázal o celibáte.99.
* Ononge je dedina 2000m nadmorskej výšky v Papue-Novej Guinei. Ľudia sú chudobní, nemajú na sebe skoro žiadne oblečenie, zriedkavo sa umývajú, aby sa na koži vytvorilo viac ochranných vrstiev proti chladu. U spolubratov som tu slávil svätú omšu. Každú nedeľu tu prichádzajú aj potomkovia kanibalov, idú päť hodín peši. Na fare v archíve som našiel 100-ročný denník. Bol tu zápis z r.1902: Z hlavného mesta Port Moresby prišli dvaja policajti vyšetriť nejakú vraždu. Jedného z nich obyvatelia zabili a druhý policajt ho rýchle pochoval a ušiel. Nasleduje zápis o vykopaní a zjedení policajta...Pri kanibalizme nejde o jedlo ale o moc. V ich očiach bol policajt nositeľom moci a sily, čo chceli ľudia zjedením zabitého policajta získať.100.
* Kiribati. Aj keď na všetkých ostrovoch nebýva kňaz, v každom kostole vo svätostánku majú stále konsekrované hostie. Na ostrove Tarawa, vzdialenom 4.000km, už nemali žiadne konsekrované hostie. Po jednom spoľahlivom cestujúcom ich poslali lietadlom z Honolulu. Po pristáti v Tarawe na letisku čakala veľká skupina ľudí v slávnostnom oblečení a začali spievať. Eucharistiu špeciálne uložili na vlastný vyzdobený oltárik a v slávnostnom sprievode odniesli do kostola.102.
Každý, kto sa oddelí od Cirkvi a nepatrí do žiadnej skupiny veriacich a pravidelne sa s nimi nestretáva, robí obrovskú chybu a jeho duchovný „imunitný systém“ bude slabnúť, zvykne si na to, že aj bez Boha sa dá žiť celkom pohodlne. 105.
*Keď sa cesta chýli ku koncu – zomieranie. V Tokamauea; modlilo sa, spievalo sa, čítali sa texty z evanjelia a ja som ho pomazal posvätným olejom a dostal sväté prijímanie, na cestu…
Dedko a Fifi... „Ďakujem Bohu za tvoje kňazstvo, to je niečo veľké. Teraz prišiel môj čas...“ objali sa so slzami... Fifi začala spievať pieseň chvály... „Pane, pred 60 rokmi si mi ho dal, teraz ti ho vraciam späť.“ ... viac na 189-190.
* Pekelné skúsenosti. Pri jednom exorcizme, čo som robil na Kiribati, z úst posadnutého dievčaťa vyšiel ďalší hlas, ktorý hovoril v tretej osobe, dievča pozeralo na mňa nenávistne s podliatymi očami krvou, celý čas pľuvala a preklínala, ale ona ani nevedela, čo démon z nej hovorí. Exorcistovi G. Amortovi diabol povedal: Ty farár, ty nič nevieš, Boh nestvoril peklo, to my sme stvorili. 193.
* Adam Diallo, Senegalčan, jeden z najbohatších obchodníkov mesta Kaolack. Zbohatol počas hladomoru na predaji ryže darovanú zo zahraničia. V noci mal sen. Nejaký láskavý muž mu povedal: „Adam, ja som ti tu ryžu nezveril na to, aby si sa ty obohatil, ale aby moje deti mali čo jesť.“ Sen zapôsobil. V inom obchode videl vo výklade obraz, zvolal: „To je ten muž, s ktorým sa mi snívalo, hneď si ho kúpim“. Obchodník z Libanonu hovorí: „Nie je na predaj. To je Ježiš.“ Obraz zabalil a daroval mu ho. Diallo vyjadril želanie stať sa kresťanom. Páter Karol ho pripravoval a každú noc dve hodiny čítal Bibliu. Problém, ktorý bolo treba vyriešiť, bolo jeho desať manželiek. Požiadal o osvietenie a tretí raz mal sen: na televízore sa objavila jeho prvá žena, ktorú už tri roky nemal vo svojom háreme. Okamžite ju vzal späť a ostatným povedal: „ Milujem vás všetky, no keďže sa chcem stať kresťanom, mám právo iba na jednu ženu. Vám a našim deťom dám všetko, čo potrebujete. Zhromaždil svoju veľkú rodinu, ženy, synov a dcéry. Na kolenách išiel od jednej osoby k druhej a prosil za odpustenie za chyby z minulosti a za akékoľvek vykonané zlo. Potom povedal: „Viem, že nemôžete pochopiť a akceptovať moje rozhodnutie. Prosím, odpustite mi to.“ Odvtedy žil veľmi pokojne, skromne a jednoducho. 201.
* Ráz som vzal mladý párik stopárov vo Francii. Začali opatrne hovoriť o negatívach Cirkvi a ich kritika zosilnela. S mnohými výčitkami som v tichu súhlasil. Navrhol som im však, aby sa najskôr zaoberali zakladateľom Cirkvi. Ak niečo kritizujeme, je potrebné najprv sa dostať ku koreňu. Hovoril som o Ježišovi, ktorého poznali iba z počutia, nikdy nečítali evanjelium, rozhovorom prišlo určité nadšenie. Keď vystupovali, dievča povedalo: „Teraz si ideme kúpiť evanjelia a cez prázdniny si to prečítame.“
Z knihy Moje dobrodružstvo s Bohom; Príbehy zo života misionára. Vydal LÚČ v r. 2015.
Komentáre
Zverejnenie komentára