Preskočiť na hlavný obsah

Životodárne umieranie

 Pri dnešnej „kultúre smrti“, ktorá smrť neprijíma, 750. výročie smrti sv. Kláry nás môže naučiť, že umieranie je jedna z najdôležitejších etáp života. Ako pristupovala k Bohu, k sebe samej, k svojej duši. Je svedkom, ako má kresťan žiť a ako umierať. Svojim sestrám v reholi umožnila zúčastniť sa na najdôležitejšej udalosti svojho života. Dôveruje Bohu po celý život a aj v hodine umierania.


Podľa žalmu 116 sa uisťuje: „Pred tvárou Pána budem kráčať v krajine žijúcich.“ Do krajiny žijúcich vstupuje svojou dušou i srdcom. Krajina žijúcich sa prejavuje pokojom srdca. Získava živé spoločenstvo s Bohom.

Dnešní ľudia, keďže nechcú zomrieť, no netúžia ani po večnom živote, vkladajú všetku svoju energiu do zachovania a predlženia svojho pozemského života. No potom prežívajú smútok, neprijímajú totiž možnosť, že by mohli žiť večne. Dôsledkom toho všetkého je prehnaná starostlivosť o zdravie, robia sa rôzne preventívne vyšetrenia, posilovanie tela, cvičenia, racionálne stravovanie. Časopisy a média sa stále viac s tým zaoberajú, gratulujú. A kde ostalo duchovné zdravie? Túžba po Bohu, po večnom živote?

„Kto chce dobre umrieť, musí vedieť žiť.“ Pozitívny postoj k životu, aký zaujala Klára v ústrety vlastnej smrti, ukazuje, že nechcela dôjsť k „niečomu“. Chcela sa dostať k „sebe“, pretože žila v spojení s Božou láskou. Prijíma život, ďakuje. Vďačný človek vie, že život dostal ako dar od Boha a že mu ho musí vrátiť. Božia láska bola živým impulzom v Klárinom srdci, ktorý jej pomohol obstáť v chvíli smrti. Vďaka zotrvaniu v tejto láske bol jej život s Bohom vnútorne životodárny a v láske získala takú silu, že smrť prišla, ale ju neporazila, ale skôr voviedla k samotnému prebývaniu s Bohom v láske. – Napokon každý musí sám získať túto skúsenosť. Každý umiera sám a tiež každý sám nájde svoj život u Boha. Klára prežívala, čo Dostojevskij píše: „Ešte stále sa radujem, keď deň čo deň vychádza slnko, no dokážem milovať aj jeho západ...Môj život sa chýli ku koncu,...dotýka sa nového, nekonečného...už ho zakúšam...moje srdce sa chveje radosťou.“ (13).

„Hovorím k svojej duši“. Ako možno dnešnej kultúre smrti pomôcť? Klára hovorí k svojej duši. Vedie s ňou monológ, dáva jej nádej a uistenie. Klárina dôvera v to, že ju stvorila Božia ruka, je posolstvom pre nás. Je ale i pre tých, ktorí majú s tým problémy, čo im uberá nádej a oporu.

Keď sa Klára rozpráva so svojou dušou, celý jej život sa úplne sústredí na Božiu prítomnosť. Každý človek má možnosť, aby sa vo chvíli smrti, ale ešte aj predtým, slobodne a osobne rozhodol pre Boha. V tom okamihu veľmi zreteľne stretáva Boha, necháva sa vtiahnuť do tajomstva Božej lásky v Trojici a tu sa rozhoduje o budúcnosť človeka, o večnosť. Keď sme skleslí, keď sa nám zatemní rozum, keď je duša slabá. Dostaneme od Boha milosť posledného rozhodnutia, len musíme bdieť (22).

Klára sa v okamihu smrti necháva s dôverou a istotou voviesť do trojičnej Božej lásky a Boh ju sprevádza. Minulosť, prítomnosť a budúcnosť ľudského života sa pôsobením trojjediného Boha spájajú. K slovu sa dostáva večnosť. V nej sa všetky tri rozmery človeka, jeho dejiny, momentálne prežívanie života a všetky budúce rozhodnutia sa stretajú, zjednocujú a v Bohu stávajú aktom sebadarovania v láske. A Klára zvolala: „Buď zvelebený Pane, ktorý si ma stvoril."

Vo chvíli umierania sa samota a zrieknutie sa života stávajú priestorom pre slobodu, v ktorej môžeme prijať to najdôležitejšie, Božiu slávu v Ježišovi Kristovi. Šťastný je ten, komu sa v okamihu smrti „otvoria oči“ ako emauzkým učeníkom: „Či nám nehorelo srdce?“ Klára povzbudzuje Anežku, aby sa pri pohľade na ukrižovaného Krista nechala „rozpáliť“. Kto chce stretnúť vzkrieseného Krista, Kráľa slávy, musí „horieť“(30).

Túžba po mučeníckej smrti. Dnes aj duchovný život je mučeníctvom, a to v dvojakom zmysle: ako svedectvo Božej prítomnosti a ako prijatie negatívnej smrteľnosti. Klára vstupuje do víťazstva lásky, pretože v jej vnútri prevláda láska nad chorobou, utrpením i smrťou. V tom spočíva jej mučeníctvo. Klára sa učí trpieť z lásky k Bohu v Ježišovi Kristovi a k jeho utrpeniu za nás. Ale mnohí ľudia, čo nemuseli čeliť žiadnym ťažkostiam, napr. rozmaznaní ľudia, ktorí holdujú zábave a pôžitkom, presýtení blahobytom, už nedokážu vzdorovať trendu tejto spoločnosti...(38).

Klára si krátko pred smrťou vykonala dobrú a krásnu spoveď – recollectio, vhĺbenie sa do seba s cieľom prísť úplne do Pánovej prítomnosti a s túžbou po budúcom živote s Pánom(44).

Nebo začína v ľudských skutkoch, ktoré pramenia vo vnútri človeka a vychádzajú z lásky. Požehnávaním sa človek neustále prekračuje, chce vždy konať dobro. Žehnaním otvára vo svojom vnútri priestor pre lásku, ktorá prekračuje hranice smrti. Klára žehná znakom kríža. Z požehnania vyplýva, že so životom máme zaobchádzať rozvážne. Klára môže povedať, že v ukrižovanom Kristovi zvíťazila Božia láska. Klára si je istá, že získa večný život s Bohom, veď už teraz zakusuje spoločenstvo lásky s Kristom a to nekončí smrťou. Kristus žije, jej milovaný Kristus. Hoci sa Klára približuje k smrti a musí zakúsiť jej moc, v okamihu umierania ju predbieha(49).

Klára ponúka Anežke Pražskej tri spôsoby, ako žiť pred Božou tvárou v prítomnosti Krista:
1) zriekni sa veci sveta. 2) zvoľ si nebeské dobrá. 3) získaj Kristovu slávu. Len prostredníctvom skutkov sa viera rozvíja naplno. Nimi vstupujeme do skutočnosti a diania viery. Smrť je tým konečným momentom zriekania sa a dávania. Každý človek hľadá večný život. Túžba po večnom živote mu pomáha, aby sa dokázal prijať a aby upevnil svoju identitu.

Cesta k nájdeniu seba samého a posilneniu vlastnej identity spočíva v zanechávaní. Len vďaka nemu si môžeme zvoliť večný život. Ak niekto naozaj žije zriekanie i voľbu, má dobré duševné zdravie a je silný. Každý deň sa musíme niečoho zriekať, aby sme mohli prahnúť po novom či obnovenom Božom živote(52).

Nikde nenájdeme, že by Klára na smrť zabúdala, alebo že by proti nej bojovala. Naopak, smrťou získava to, čo jej patrí. Reálne hľadí na svoj koniec, ako aj na celý svoj život. Vo chvíli, keď hľadí na svoj koniec, v jej živote sa sprítomňuje Boh. To je tajomstvo ľudského života. Ako máme žiť ďalej? Odpoveď znie: musíme si vo svojom živote zachovať Božiu prítomnosť, musíme ju cítiť, chápať viac Božiu skrytú prítomnosť. Ježiš Kristus žil neustále v Božej prítomnosti a centrum jeho života bol v Bohu, v nebi. Klára žila s Kristom v hlbokom citovom zväzku, vstúpila spolu s ním k Bohu.

Niektorí ľudia sú veľmi zameraní na zriekanie sa, ale nevidia jeho hlbší zmysel, a preto trpia. Žijú v spleti bežných dní, starosťami o prežitie a snažia sa meniť všednosť dňa. Iní sa domnievajú, že život musí mať hlbší zmysel, ale nedokážu ho nájsť, často rezignujú a nedokážu sa ničoho vzdať(53).

Najvlastnejším postojom človeka je vedieť prijať. To najdôležitejšie vo svojom živote musí prijať. Klára to vedela, že najpodstatnejšie veci vo svojom živote musíme prijať, potom vedieť sa zriekať iných vecí a správne si voliť.

Spolu s Klárou hľaďme na Kristovu lásku, ktorá sa zjavila na kríži. Potom sa naozaj budeme spolu s ním zriekať a voliť si, aby sme mohli byť účastní aj na jeho vzkriesení.

S Pavlom budeme môcť povedať: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.(54).

Z Kresťanskej knižnice Púchov. H. Schneider OFM: Životné umieranie – sv. Kláry. Serafín,2003.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Božie slovo pýta každé srdce (Mons. Michal Keblušek)

  Púchovský farár, dekan   Mons. Mgr. Michal Keblušek   vybral zo svojich homílií reprezentatívny súbor a zaradil ho do zbierky s príznačným názvom   Božie slovo pýta každé srdce . Autor zvolil typický až klasický štýl rozprávania či rozprávačstva – narácie. Evanjeliové fundamentálne výroky, podobenstvá aj udalosti rozvíja, do príbehov z reality všedných dní, z diania v živote jedincov i spoločenstiev. Mons. M. Keblušek často cituje príklady, epizódy a hlavne príbehy z literatúry, nielen náboženskej, ale aj klasickej prózy. Odporúča zaujímavé románové diela zhromaždeniu veriacich a takto dobrovoľne plní v súčasných časoch mimoriadne vzácnu hrebendovskú misiu propagátora kvalitnej knihy. Kazateľ svojimi homíliami, prípadne katechézami prostredníctvom prerozprávaného textu oslovuje adresáta prítomného na bohoslužbe. Preberá fakty, argumenty, esteticko-umelecké obrazy z viacerých zdrojov. Tento tvorivý kompozičný proces vyúsťuje do rétorického prejavu, ktorý interpret musí zasadiť do súra

Ako sa zmieriť so životom (Jozef Augustyn - Lucyna Slupová)

  Existuje vôbec na to nejaký recept? Mnohí hľadali odpoveď v hlbinách svojho srdca: hľadali, našli a ďalší hľadajú. Ako príznaky nevyrovnanosti v našom živote môžu byt naše neprimerané reakcie, ako sú   rozčuľovanie, výbuchy zlosti, rebélie. reflexie pomsty, urážlivosť, uzavieranie sa do seba, depresie . Uznanie vlastnej hodnoty a vyrovnanie sa so sebou samým sa utvára už v detstve a veľkú úlohu tu má láska našich rodičov a ak sme ju nezakúsili, nedokážeme ju preukazovať druhým. Tu patria i naše prežité krivdy, utrpenia, šikanovania. Určité povahové deformácie sú spôsobené tzv. podmienečnou láskou pri výchove, čo je tretia komnata" v našej mysli, čo všetko môže byť v nej ukryté, ale nie zabudnuté. Táto malá kniha nás smeruje k tomu, ako poznať a prijať pravdu o sebe a ako si môže človek i sám pomôcť. Avšak príbeh policajného seržanta Jasona je iný. uvádzajú sa jeho zdanlivo hrdinské akcie, v ktorých riskuje ľahkovážne svoj život, preto bol psychológom označený za potenciálneho sa

Alzheimerova nemoc - šanca na väčšiu ľudskosť

  Táto nemoc sa stáva spoločenským problémom napriek lekárskemu pokroku. Návrat ku kresťanskej podstate. (Informácia je užitočná pre ošetrovateľov tejto choroby, ale i pedagógovia a rodičia pre výchovou deti si tu nájdu svoje, a aj takí, ktorí sú pred dôchodcovským vekom, ale vo viere sú vlažní alebo dokonca ateisti). Alzheimerova nemoc nie je nevyliečiteľná, ešte nie. Možno sa blížime k téme s aforizmom kolumbijského filozofa a esejistu Nicolása Goméza Davilu, ktorý povedal: „Opravdivé problémy nemajú žiadne riešenie, len svoje dejiny.“ Riešenie by sa mohlo nájsť v budúcnosti, ale teraz sa zdá, zo súčasného pohľadu, že sa bude problém len zväčšovať. Niektoré čísla by to mohli len podtrhnúť: Dnes máme podľa údajov Nemeckej Alzheimerovej spoločnosti 1,4 miliónov pacientov s touto nemocou v Nemecku, za desať rokov to bude podľa odhadov odborníkov najmenej dva milióny. A to neplatí len pre Nemecko. Rýchle starnutie populácie v Európe umocňuje tento problém v celej EÚ. Podľa odhadov ALCOVE