Preskočiť na hlavný obsah

Smerovať vyššie

 Kniha o rozvoji osobného potenciálu

Autor knihy Ben Carson, svetoznámy neurochirurg, operoval siamské dvojčatá. Bol to černošský chlapec, žil s mamou a bratom Curtisom v chudobe a okrem televízie a leňošenia ho zaujímalo máločo. V škole patril medzi posledných. Náhly obrat k prebudeniu záujmu o štúdium nastal vplyvom jeho mamy, ktorá ho inšpirovala k povinnému čítaniu kníh z knižnice. Často nám prízvukovala, ak chceme v živote viac dosiahnuť, treba, aby sme čítali a vzdelávali sa. Potom to bola pochvala učiteľa v 5. triede ZŠ za identifikáciu kameňa s menom „obsidián“.

* Na druhý deň s nechuťou sme odpochodovali s Curtisom do knižnice.. Prvá kniha, ktorú som si z knižnice doniesol, bola o bobrovi – Chip, staviteľ hrádzi. Za dva mesiace sme sa v knižnici cítili ako doma a presedlal som na knihy o rastlinách, mineráloch a kameňoch. A tak prišiel prelom v mojom živote. Učiteľ prírodovedy, pán Jaeck vysvetľoval látku o sopkách a ukázal kameň a pýta sa: „Vedel by niekto, čo to je za kameň?“ V triede bolo ticho, nikto sa nehlásil. Tak som sa prihlásil. Okolo mňa ale prebehla vlna tlmeného smiechu spolužiakov, mysleli si, že zasa poviem nejakú hlúposť. „Obsidián“ vyhlásil som a začal som sypať zo seba všetko, čo som kedy prečítal o láve, o jej schladení. Za to vďačím mojim čitateľským skúsenostiam. Pán učiteľ ma pred celou triedou vyznamenal a pochválil. Keby mi bol povedal, že som vyhral v lotérii milión, nemohol by ma viac nadchnúť. Tu som prvýkrát uznal, že mama mala pravdu. Čítanie skutočne znamená východisko z nevedomosti a cestu k úspechu, a zakrátko som patril medzi najlepších žiakov. Mama bola úžasná, pracovala neúnavne a zodpovedne v akejkoľvek práci a pri tom mala iba tri triedy ľudové, ale neskoršie si doplnila vzdelanie. Veľa sa spoliehala na p. Boha. Ráz nás zavolala: „Urobíme si rodinnú pobožnosť“. Prečítali sme si časť z Biblie, pomodlili sme sa a tento zvyk sme dodržiavali každý deň. „Tiež proste, aby Pán Vás ochraňoval a pomáhal vám študovať ako najlepšie viete“. Vedela nás motivovať a zapájať do rôznych prác v domácnosti a okolo domu. Bola to najlepšia mama na svete.

* Spomínam si tiež na svojich učiteľov a radcov, ktorí vo mne objavovali talent ešte skôr, ako som bol schopný ja sám, ktorí ma niekedy nevedomky postrkovali k náročnejším úlohám a sprevádzali na ceste k úspechu. Na prvom mieste to bol učiteľ W. Jaeck. Bol veľmi láskavý a prvý odhalil moje skryté intelektuálne schopnosti, niekoľkokrát nás vzal z triedy do prírody. Bol nadšený prírodovedec a časť jeho nadšenia sa preniesla na mňa. Potom to bol McCotter, učiteľ biológie na strednej škole: „Pozri, mal by som pre teba viac tém. Skús si ich premyslieť a potom mi povedz, čomu by si sa rád venoval hlbšie. Dôveroval mojim schopnostiam, zdvihol moje sebavedomie. Potom to bol vedúci školského orchestra pán L. Doakes. Vyznal sa v histórii hudby a hral na všetkých nástrojoch, telom i dušou, riadil sa heslom: „Vydaj zo seba to najlepšie“. Nikdy nehovoril do vetra, vedel nás nadchnúť. Keď som svoj part kazil, len mi pokývol, pousmial sa a povzbudil ma: „Ty na to prídeš, Bennie, len skúšaj stále znovu.“ Bol som vybraný na letný seminár v Michigane. „Naozaj si myslíte, že mám na to?“ „Ano Bennie, o tom nepochybujem.“ – „Tak mi napíšete odporučenie?“ – „Nemôžem, to by nebolo správne.“ - „?“ – Bennie, si vynikajúci študent a sám si sa zmienil, že chceš študovať medicínu, musíš sa rozhodnúť, jedno alebo druhé.“ –„ Dodnes som mu vďačný, čo mi vtedy povedal.“

* V cirkevnom spoločenstve som našiel kus domova, tu som zažil pocit skutočného priateľstva, zabávali sme sa jeden na druhom, smiali sa, recitovali, spievali. A. Tompkins, vedúci spevu mi nahrádzal otcovskú autoritu, učiteľa a radcu v náboženských otázkach, ochotný ma vždy vypočuť. Moji učitelia a radcovia vydávali zo seba to najlepšie a mňa viedli k tomu. Na lekárskej fakulte to bol Dr.J. Taren, neurochirurg, potom to bol George Udvarhelyi z nemocnice J. Hopkinsa. On ma naučil pacienta poznať ako človeka s jeho životom a potrebami. J. Anderson ma naučil k efektívnemu prístupu k práci a samostatne rozhodovať. Austrálski lekári Bryant Stokes a Richard Vaughan ma pozvali do Austrálie a bol som prijatý do najväčšej fakultnej nemocnice, ktorá sa špecializovala na neurochirurgiu. Nikdy nezabudnem, čo mi Dr. Long povedal: „Človek, ktorý nie je schopný poučiť sa z chýb druhých, nie je schopný učiť sa vôbec – to je všetko.“

*Primár Mark Roger zabezpečoval prípravu pre operáciu siamskych dvojčiat a ich prevoz z Nemecka. V r. 1987 B. Carson vstúpil do histórie medicíny ako vedúci operačného tímu, ktorý prvý úspešne oddelil siamske dvojčatá , zrastené temenom hlavy. Vrchnou sestrou bola precízna profesionálka Carolyn Childsová. Nikto nevie presne, čo všetko budeme potrebovať, ale nesmieme sa nechať zaskočiť. Taký prípad sme ešte neoperovali, takže sa pustíme do prípravy. My dvaja, celé to prejdeme. Urobíme to takto. Ty si pekne ľahneš, zavrieš oči, uvoľníš sa a krok za krokom si budeš predstavovať postup operácie. Budeš mi nahlas diktovať, aké nástroje pri tom používaš. Začali sme. „Teraz potrebujem Metzenbaumove nožnice, kyretu, odsavačku...“ Postupoval som v duchu od jedného úkonu k druhému a nahlas popisoval, čo robím a aké nástroje používam. Celé nám to trvalo tri hodiny. Carolyn tak získala prepotrebný zoznam nástrojov.

* Ľuďom, ktorí sa živia športom alebo šou biznisom, zazlievam, že – až na malé výnimky – nekladú dôraz na intelektuálny rozvoj osobnosti. Ak sa niekto túži stať basketbalovou hviezdou v NBA, je šanca asi tak sedem k miliónu, že sa mu podarí dostať do tímu. Aj člena popredného tímu ho môže čakať kariéra, ktorá môže trvať najviac tri a pol roka – dlhšie sa profesionálny športovec na vrchole neudrží. Trápi ma, koľko času a úsilia venujú mladí chlapci hádzaniu na kôš a možná zbytočne. Škoda. Mali by sa zaoberať niečím zmysluplným, čo rozvinie ich osobnosť komplexne, najmä ich intelektuálnu kapacitu a nadanie. Ja som bol obdarovaný výbornou koordináciou očí a rúk a dobrou priestorovou predstavivosťou a to so záujmom o všetko, čo sa týka mozgu, mi umožnilo špecializovať sa na povolanie neurochirurga. Každý človek narodený so zdravým mozgom, by sa mohol pustiť do čohokoľvek, ale ak u seba objaví určité špecifické dary, a ak využije a rozvinie svoj talent, je na najlepšej ceste. Ako postupovať? Jeho rady nájdete na stranách 127-130, ktoré od prednášal hlučným žiakom na strednej škole a oni ho sústredene počúvali a nakoniec mu silno zatlieskali.

* Niet nad knihy. „Pán doktor“ oslovila ma jedna študentka. „Na našej škole sme založili klub a nechali sme sa inšpirovať Vašim príkladom: týždenne prečítať dve knihy a pripraviť si z nich referát. Nesledovať v TV viac ako dva programy týždenne (ani počítačové hry)“. Títo študenti vo veku okolo 14 rokov si zvolili intelektuálny, nie športový vzor. Už teraz sú schopní sústrediť sa na rozvíjanie svojho intelektu namiesto toho, aby sa ako ich rovesníci videli v nejakej rockovej alebo futbalovej hviezde. Vydali sa správnym smerom. Nestrácajú čas neužitočnou zábavou, pri ktorej mozog „lenivie“. Takým sa ich svet zredukuje na stláčanie gombíkov ovládača, a ich konzumný životný štýl nevyžaduje, aby zapájali tvorivú časť mozgu, všetko za nich vymysleli iní – ako sa obliekať, myslieť, konať. Stačí, keď idú s davom.

* Často sa mi nepáčilo, čo povedala mama, ale väčšinou mala pravdu. „Bennie, pozri na toho chlapca poriadne. Chceš byť ako on?“ Týkalo sa to kamaráta, ktorý chodil poza školu a bolo s ním veľa problémov. „Nie, nechcem“ ohradil som sa, „no ja sa s ním len kamarátim“ – „Človek sa mení podľa toho, s kým trávi čas. Musíš byť opatrný vo výbere kamarátov. Chlapci si občas myslia, že sa môžu niekde potĺkať s partiou a pri tom si zachovať nezávislosť, si nahovárajú, že sú imúnni od ich vplyvu. Onedlho sa začnú správať a myslieť ako oni, bez toho, aby si to všimli.“ I mne sa to stalo v 2. ročníku SŠ, títo spolužiaci sa starali iba o zábavy a moderné oblečenie.

Čítajte! Čítajte viac! A kto z mladých nájde lepšiu cestu, než počúvať rady starších, ktorí už došli tam, kde i my smerujeme?

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Božie slovo pýta každé srdce (Mons. Michal Keblušek)

  Púchovský farár, dekan   Mons. Mgr. Michal Keblušek   vybral zo svojich homílií reprezentatívny súbor a zaradil ho do zbierky s príznačným názvom   Božie slovo pýta každé srdce . Autor zvolil typický až klasický štýl rozprávania či rozprávačstva – narácie. Evanjeliové fundamentálne výroky, podobenstvá aj udalosti rozvíja, do príbehov z reality všedných dní, z diania v živote jedincov i spoločenstiev. Mons. M. Keblušek často cituje príklady, epizódy a hlavne príbehy z literatúry, nielen náboženskej, ale aj klasickej prózy. Odporúča zaujímavé románové diela zhromaždeniu veriacich a takto dobrovoľne plní v súčasných časoch mimoriadne vzácnu hrebendovskú misiu propagátora kvalitnej knihy. Kazateľ svojimi homíliami, prípadne katechézami prostredníctvom prerozprávaného textu oslovuje adresáta prítomného na bohoslužbe. Preberá fakty, argumenty, esteticko-umelecké obrazy z viacerých zdrojov. Tento tvorivý kompozičný proces vyúsťuje do rétorického prejavu, ktorý interpret musí zasadiť do súra

Alzheimerova nemoc - šanca na väčšiu ľudskosť

  Táto nemoc sa stáva spoločenským problémom napriek lekárskemu pokroku. Návrat ku kresťanskej podstate. (Informácia je užitočná pre ošetrovateľov tejto choroby, ale i pedagógovia a rodičia pre výchovou deti si tu nájdu svoje, a aj takí, ktorí sú pred dôchodcovským vekom, ale vo viere sú vlažní alebo dokonca ateisti). Alzheimerova nemoc nie je nevyliečiteľná, ešte nie. Možno sa blížime k téme s aforizmom kolumbijského filozofa a esejistu Nicolása Goméza Davilu, ktorý povedal: „Opravdivé problémy nemajú žiadne riešenie, len svoje dejiny.“ Riešenie by sa mohlo nájsť v budúcnosti, ale teraz sa zdá, zo súčasného pohľadu, že sa bude problém len zväčšovať. Niektoré čísla by to mohli len podtrhnúť: Dnes máme podľa údajov Nemeckej Alzheimerovej spoločnosti 1,4 miliónov pacientov s touto nemocou v Nemecku, za desať rokov to bude podľa odhadov odborníkov najmenej dva milióny. A to neplatí len pre Nemecko. Rýchle starnutie populácie v Európe umocňuje tento problém v celej EÚ. Podľa odhadov ALCOVE

Ako sa zmieriť so životom (Jozef Augustyn - Lucyna Slupová)

  Existuje vôbec na to nejaký recept? Mnohí hľadali odpoveď v hlbinách svojho srdca: hľadali, našli a ďalší hľadajú. Ako príznaky nevyrovnanosti v našom živote môžu byt naše neprimerané reakcie, ako sú   rozčuľovanie, výbuchy zlosti, rebélie. reflexie pomsty, urážlivosť, uzavieranie sa do seba, depresie . Uznanie vlastnej hodnoty a vyrovnanie sa so sebou samým sa utvára už v detstve a veľkú úlohu tu má láska našich rodičov a ak sme ju nezakúsili, nedokážeme ju preukazovať druhým. Tu patria i naše prežité krivdy, utrpenia, šikanovania. Určité povahové deformácie sú spôsobené tzv. podmienečnou láskou pri výchove, čo je tretia komnata" v našej mysli, čo všetko môže byť v nej ukryté, ale nie zabudnuté. Táto malá kniha nás smeruje k tomu, ako poznať a prijať pravdu o sebe a ako si môže človek i sám pomôcť. Avšak príbeh policajného seržanta Jasona je iný. uvádzajú sa jeho zdanlivo hrdinské akcie, v ktorých riskuje ľahkovážne svoj život, preto bol psychológom označený za potenciálneho sa