NAKOĽKO MÔŽE BYŤ PÔSOBENIE ELEKTRONICKÝCH MÉDIÍ DÔVODOM KU KULTÚRNEMU PESIMIZMU
Najvýznamnejšou kultúrno - historickou revolúciou bol podľa všetkého vynález písma. Od tej doby už človek nie je odkázaný na ústnu tradíciu. Stáva sa nezávislým na rozprávaní z tváre do tváre. Čo je pravda? Celý kozmos znakov, slabík a písmen otvára nové univerzum dorozumievania. Jedni môžu komunikovať s druhými napriek tomu, že nie sú viazaní bezprostrednou osobnou blízkosťou.Ten, kto číta a píše, môže zaujať kritický odstup – voči druhým, voči sebe, a dokonca i voči Bohu. Kedysi priamo pôsobivé veľaznačné vonkajšie obrazy strácajú na svojej intuitívnej moci a magickom vplyve. Sú doplňované a často nahrádzané vnútornými obrazmi na základe „suchých“ textov, ktoré chladnému pohľadu nič nehovoria, zato veľa zdieľajú mozgu. Od tej chvíle už nikto nemusí slepo veriť heroldom pravdy. Každý gramotný Homo sapiens, každý premýšľajúci a čítajúci človek má schopnosť stať sa nezávislým nositeľom, ba i strážcom právd. Skrze čiarky, riadky a bodky dosahuje človek od písmena k písmenu vrchol abstrakcie. Písané slová prekonávajú (búrajú) názornosť a tým vytvárajú názor, pochopenie, vzťah, ktorý je emancipovaný, dospelý a slobodný.
Ani človek náboženský už nemusí proste veriť tomu, čo mu hovoria druhí, alebo čo opticky predkladajú obrazy či sochy božstiev. Každý sa môže vlastným suverénnym čítaním posvätných textov presvedčiť a nezávisle na sprostredkovateľoch zjavení vytvoriť svoje pochopenie viditeľného i neviditeľného sveta. Náboženstvo sa tak stáva kritickým náboženstvom a viera rozumom overenou vierou.
Výrazom tohto kultúrno - historického prechodu od obrazu k textu je zjavenie, ktorého sa dostalo Mojžišovi v horiacom kru, ktorý – paradoxne – nezhorí. Meno oného neviditeľného a neuchopiteľného Boha sa zjavuje abstraktnými líniami, štyrmi hebrejskými spoluhláskami JHVH. S týmto Bohom, ktorý sa v priebehu evolúcie chápania viery stále zreteľnejšie odlišuje od iných božstiev, začína nová epocha náboženského vedomia. JHVH sa nenechá fixovať určitými obrazmi a príslušnými mytológiami. Tiež sebou nenechá manipulovať podľa ľudských potrieb. Ani kňazi a proroci nad ním nemajú žiadnu moc.
OD TEXTOVÝCH SPRÁV K „ESEMESKOVÉMU“ MYSLENIU?
Svojmu ľudu je historicky blízky JHVH súčasne vzdialený; je mu názorný i nenázorný, konkrétny i abstraktný. Zbožní mu „volajú“, ale i pre nich je – zákazom zobrazovania – nevýslovný. O tomto Bohu sa dá škriepiť, i sním je nutné sa prieť. On sám sa prie. Neuchopiteľný Boh monoteizmu, odmietajúci každú modloslužbu, vyzýva človeka k abstraktnému mysleniu. Písmo sa stáva skrze posvätné texty médiom k rozlišovaniu duchov – i bohov. Sám Boh sa stáva písmom. A meditovaním toho písma skrze prehovorenie a ustavičnú interpretáciu duchovného slova Božieho materializovanou ľudskou rečou sa Boh Izraela stáva Bohom celkom iným, než ako ho predtým vyjadrovali hociktoré človekom tradované zjavenia: Bohom mimo projekcie v rámci tohto sveta, Bohom radikálne transcendentnom a celkom nepredmetnom. Ani nebesia ho nepojmú, tým menej človekom vybudovaný pozemský dom Boží, čiže chrám.
Vynález písma podstatne urýchlil náboženské dejiny, najmä dejiny premýšľania o Bohu a o svete. Zatiaľ čo obrazy nútili k zastaveniu, písaný text učí pohybu. Tým sa mení poznanie viery a vedenia vôbec: od mýtu k mystike, od opisu k osvieteniu, od zachovávania k zakúšaniu. Avšak čo sa stáva z tohto kritického potenciálu dnes, vo veku pohyblivých obrazov berúcich dych, ktoré vydávajú starú kultúru písaného slova za prekonanú? Mnohí kritici civilizácie sa obávajú, že nás záplava obrazov na všetkých kanáloch – od televízie cez internet až po rôzne „video postupy“ vo vedách – katapultuje niekam ďaleko späť.
Človeka až zamrazí, keď zistí, ako v interaktívnych „chatrooms“, v televíznych hrách a pod. ich účastníci píšu. Nad útržkovitými sentenciami v „esemeskovom“ štýle a slovami plnými pravopisných chýb zapochybuje, či sú tí ľudia vôbec schopní zostaviť jedinú zmysluplnú vetu. Aj bežná reč niektorých ľudí sa obmedzuje na akési koktavé staccato. Ak sa podarí dať dokopy podmet, prísudok, predmet a k tomu ešte nejaké adjektívum, je to hotový zázrak. Kde sa berie ten nový analfabetizmus?
Na webových stránkach týždenníka Spiegel sa nedávno objavil provokatívny príspevok francúzskeho filozofa Bernarda Stieglera (Centre Georges Pompidou), ktorý sa zaoberá kultúrnym vývojom. Ten sa obáva, že novodobé elektronické obrazové svety spolu s rozpínavou marketingovou propagandou premieňajú dospelých ľudí v neplnoletých. To zamorenie vraj začína už v dojčeneckom veku. Človek je odmalička odvrátený a rozptyľovaný neustálymi prívalmi obrazov, zasypávaný stále novými a prevažne agresívnymi zdieľaniami, ktoré si pre seba nárokujú stále novú pozornosť. To všetko dopadá na naše mozgy s rovnakou naliehavosťou, preto je stále ťažšie sa tomuto náporu brániť, cvičiť sa v prezieravosti, v rozlišovaní dôležitého a nedôležitého.
Pred trvalo spustenou obrazovkou nemá človek čas niečím sa intenzívne, najmä premýšľavo zaoberať. Obraz strieda obraz. Atakovaniu nadmierou optických podnetov sú vraj vystavované i trojmesačné deti. Detskí lekári a neurofyziológovia v USA zistili, že každý druhý kojenec sa od tohto veku pravidelne díva na televíziu alebo je „kŕmený“ DVD či videozáznamami. Deväťdesiat percent detí starších ako dva roky často vysedáva pred televízorom celkom bezbranne vystavené elektronickým inscenáciám. Práve v najcitlivejšej fáze vývoja mozgu, keď sa rýchlym tempom vytvárajú synapsie (nervové spojenia), ktoré majú prepojiť miliardy mozgových buniek, vpadá do tohto diania chaos babylonského zmätenia obrazov. Všetky sú vnímané ako rovnako dôležité. Výstavba nevyhnutnej vnútornej hierarchie mozgovej štruktúry je tak blokovaná.
ZMENENÝ (zkrápěný) MOZOG
Existuje dôvodné podozrenie, že sa práve v tejto fáze zakladajú patologické poruchy koncentrácie, ktorými dnes trpí stále viac detí i dospelých. Ak pristúpia k tomu vzťahové konflikty medzi rodičmi a poruchy citových väzieb dieťaťa, je bludný kruh dopredu naprogramovaný. Mozog je síce do istej miery flexibilný a dokáže kde-čo korigovať, ale chybné základné naprogramovanie zrušiť nemôže.
Zmienený francúzsky autor ďalej uvádza: „Predčasné upútanie pozornosti pôsobením priemyselných technológií je hlavnou príčinou syndrómu deficitu pozornosti, psychickej poruchy detí a mladistvých, ktoré sa stali v USA závažným problémom.“ Ak je detský mozog „trvalo menený (zkrápěný) mediálnymi obrazmi a tónmi, dochádza k nevratnému prepojeniu nezrelej nervovej sústavy, ktorá má potom mimoriadne ťažkosti s osvojovaním si iných schopností vyžadujúcich pozornosť, dajme tomu čítanie“. To platí i o syndróme hyperaktivity, ktorý sa objavuje v materských školách a pokračuje i do dospelosti napríklad v podobe neschopnosti sústrediť sa na profesionálnu činnosť, osvojiť si poriadok, ba dokonca dochádzať pravidelne a včas do zamestnania.
V Euprópe majú skoro dve tretiny detí, niekedy už trojročných, v svojej izbe vlastný televízor. K tomu pristupujú počítače s napojením na herné programy a na internet. Práve deti a mladiství z menej vzdelaných vrstiev konzumujú tieto možnosti najintenzívnejšie a bez vyvažovania čítaním. Reklama tento trend podporuje. Stiegler zisťuje, že práve deti sa medzitým stali jednou z najdôležitejších cieľových skupín marketingu. Veľa peňazí síce nemajú, zato ich znamenite dokážu ťahať z rodičovských peňaženiek. Rodičia mávajú zlé svedomie, ak sa kvôli svojmu angažovaniu v zamestnaní deťom málo venujú. Radšej teda siahnu hlbšie do vrecka, aby im zaobstarali aspoň náhradné uspokojenie. Toto cielene využíva svet reklamy. Znamená to, že chovanie rodičov určujú deti, a nie naopak. Deti poúčajú rodičov, čo sa patrí. Francúzsky filozof pozoruje, že sa „neplnoletí stávajú príkladom, ba zdrojom noriem konzumného správania dospelých. Táto zámena generačných rolí je zreteľnou známkou kolapsu výchovy, ku ktorej vedie tele marketing. Takto sú zdanlivo dospelé cieľové skupiny infantilizované a stávajú sa stále menej zodpovednými za chovanie svojich detí, ale i za svoje vlastné, ktoré im deti predpisujú. Títo dospelí sa stávajú mentálne neplnoletými“.
TELEVÍZIA AKO „BUDITEĽKA“
Osvetou sa kedysi rozumelo prekonávanie zavinené nedospelosťou: kritickým odstupom, čítaním, samostatným myslením. Práve písané texty prebúdzajú dosiaľ zúženú pozornosť, a pomáhajú tak rozvoju osvecovaného rozumu. Ten je však blokovaný infláciou z dívania na obrazovkách TV. Stiegler varuje: „Ľudstvo doteraz nemalo skúsenosť s porovnateľným javom kolektívnej, virtuálne realistickej a globálne synchronizovanej halucinácie, ktorou pôsobí moc industriálnej psycho -manipulácie. Táto moc prevracia proces individuácie človeka, vlastne ju likviduje, a tým vedie k mentálnej nedospelosti dospelých, k nezodpovednému konzumovaniu, k rezignovaniu na starosť o mladú generáciu a k ľahostajnosti.“ Náš zákazník – náš pán? Vôbec nie, zákazník je otrok.
Dá sa namietať, že to všetko je videné príliš čierno. Že je to len nové vydanie proroctva o zániku Západu. Veď osvetové možnosti súčasnej obrazovej mediálnej kultúry sa nedajú podceňovať. Napríklad internet, prekračujúci hranice, sa zaslúžil o demokratizáciu a pôsobí proti ignorancii, intolerancii a ohlupovaniu národov, ku ktorému dochádza v toľkých tyraniách sveta. Bez záberov z Afganistanu, Iraku, Sudánu, bez trvalých „ikon“ biedy a hladomoru by boli ľudia omnoho otupenejší a neschopní útrpnosti. Svety elektronických obrazov – nehovoriac o burcujúcich umeleckých dielach – pôsobia často práve proti našej letargii, apatii a domýšľavému mudrlantstvu. Podnecujú k inovatívnemu jednaniu, ku snahe korigovať a zasahovať. Povzbudzujú univerzálnu solidaritu, akú dejiny ľudstva doposiaľ nepoznali. Obrazy obohacujú našu citovosť, na ktorú dosiahnu texty len s ťažkosťou.
Litera dobrá – obraz zlý? To predsa nemôže byť alternatíva.
Zrod schopnosti vytvoriť pomocou písma text napriek tomu znamená kvantový skok vedomia. Práve písmo sa stalo základom filozofie, vedy a – na čo Stiegler rovnako upozorňuje – viery v jedného Boha. Kritické myslenie a kritické myslenie o Bohu spolu súvisia. Čítaním a písaním, výkonom kritickej abstrakcie, sa Homo sapiens stal predvojom evolúcie: od znaku ku znaku, od slabiky ku slabike, od písmena ku písmenu. Čo je vyjadrené písmom, hovorí človeku najviac, i keď dnes poznáme iný spôsob, ako sa informovať, vysvetľovať, baviť sa a v pravý čas sa nechať rozptyľovať, totiž od obrazu k obrazu. Obrazy často povedia viac než tisíc slov. Prvé a posledné slovo je však slovom, často písaným. Stále.
Uverejnené v Katolíckem týdenníku 17/2009, ktorý to prevzal z týždenníka Christ in der Gegenwart 31/2008.
Komentáre
Zverejnenie komentára