Preskočiť na hlavný obsah

Hospic - umenie sprevádzať (Marie Svatošová)

 Pod týmto názvom vyšiel slovenský preklad knižky MUDr. Márie Svatošovej, ktorá sa zaoberá hospicovou starostlivosťou v Čechách. Jej dlhoročné skúsenosti sú veľkým prínosom v paliatívnej starostlivosti o nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich. Ľudia v produktívnom veku častokrát nemyslia na bolest, utrpenie a smrť. Radšej obdivujú mladosť, zdravie, úspech, výkon a užitočnosť. Týmto smerom orientujú aj svoje zmýšľanie. Nevyliečiteľne chorý človek je pre spoločnosť nadbytočný, čo vedie v niektorých štátoch k umožneniu predčasného ukončenia života - eutanázii. Proti takémuto zmýšľaniu je potrebné otvorene vystúpiť.

V knihe autorka uvádza aj zo skúsenosti z hospicov z iných krajín, čo všetko treba urobiť, aby sme bolesť a utrpenie uľahčili. Ide o potreby telesné, duševné, sociálne a duchovné. Autorka v knihe spomína aj tímové skupiny vyškolených odborníkov medzi ktorými je aj veľa dobrovoľníkov pre túto veľmi náročnú prácu. Ďalej píše, že vieme zbaviť umierajúceho strachu zo smrti. Posledná hodina človeka v živote je najdôležitejšia. Zomierajúceho nenechávame osamote. Sme pri ňom. Správame sa adekvátne jeho zdravotnému a psychickému stavu.

Sestrička Eva opisuje príbeh Henryho, jej bývalého spolužiaka. Bol to nadaný chlapec z dobrej rodiny. Mali autohaváriu v ktorej zahynuli rodičia i sestra, len Henry ostal nažive. Dostal sa do detského domova, nikdy poriadne nepracoval, ale zato žil na vysokej nohe vďaka podvodom. Nasledovali rozkrádačky, alkohol a väzenie. Prišla zhubná choroba, ktorá ho pripútala na lôžko. Sestrička Eva ho denne navštevovala, ošetrovala a viedla s nim dlhé rozhovory o jeho živote. Náhle sa choroba zhoršila a stratil reč. Bolo potrebné rýchlo jednat, tak si spolu dohodli spôsob komunikácie. Kládla mu otázky a on jedným stiskom ruky naznačil ,,áno" a dvoma ,,nie". Takto uznal Boha za svojho Stvoritela, Vykupiteľa a Spasiteľa a prosil o odpustenie. Nakoniec sa z Henryho pravého oka vykotúlala jediná slza a na tvári sa mu objavil s'ahký, spokojný úsmev. Prežívali sme to šťastie spoločne, píše sestrička Eva. Až po chvíli spozorovala, že nedýcha. Našimi najväčšími učiteľmi sú sami chorí a zomierajúci a skúsenosti od nich získané uplatňujeme v službe ďalším, ktorí to potrebujú.

Základnou myšlienkou hospicovej starostlivosti je garancia, že zomierajúci nebude trpieť neznesiteľnou bolesťou, nebude osamelý a bude zachovaná jeho ľudská dôstojnosť. Umierajúci neprijme smrt' ako hrozbu, ale ako prirodzenú súčasť života.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chlapec vizionár z Kibeho. Sagatašja (I. Ilibagiza)

  Toto zjavenie sa uskutočnilo v r. 1982, teda12 rokov pred rwandskou genocídou. Biskup Gahamanyi ustanovil vyšetrovaciu komisiu a sám písomne prehlásil, že v Kibeho sa deje čosi nadprirodzeného. Posolstvá sú pravdivé a ľudia by to nemali ignorovať. Vizionárky boli tri dievčatá – černošky zo strednej školy a chlapec Segatašja, ktorý nevedel čítať ani písať, bol pohan a predsa sa stal horlivým ohlasovateľom posolstiev, keďže mu Ježiš prisľúbil, že dá odpoveď na všetky otázky ohľadne viery, účelu života, podstaty neba a pekla, ktoré mu ľudia predložia. Ježiš a Matka Božia upozorňovali, že tieto posolstvá sa týkajú každého človeka na svete a výstrahy určené Rwande, že strašlivé veci sa môžu stáť celému ľudskému druhu, ak sa nenaučíme láskyplnému životnému štýlu. Svet je vo veľmi špatnom stave a čakajú nás strašné veci, ak...ak sa nezmeníme. Ježiš nás chce posolstvami pripraviť na posmrtný život, pretože koniec môže prísť v ktoromkoľvek okamihu. - V našej malej dedinke sme nemali ani kino

Božie slovo pýta každé srdce (Mons. Michal Keblušek)

  Púchovský farár, dekan   Mons. Mgr. Michal Keblušek   vybral zo svojich homílií reprezentatívny súbor a zaradil ho do zbierky s príznačným názvom   Božie slovo pýta každé srdce . Autor zvolil typický až klasický štýl rozprávania či rozprávačstva – narácie. Evanjeliové fundamentálne výroky, podobenstvá aj udalosti rozvíja, do príbehov z reality všedných dní, z diania v živote jedincov i spoločenstiev. Mons. M. Keblušek často cituje príklady, epizódy a hlavne príbehy z literatúry, nielen náboženskej, ale aj klasickej prózy. Odporúča zaujímavé románové diela zhromaždeniu veriacich a takto dobrovoľne plní v súčasných časoch mimoriadne vzácnu hrebendovskú misiu propagátora kvalitnej knihy. Kazateľ svojimi homíliami, prípadne katechézami prostredníctvom prerozprávaného textu oslovuje adresáta prítomného na bohoslužbe. Preberá fakty, argumenty, esteticko-umelecké obrazy z viacerých zdrojov. Tento tvorivý kompozičný proces vyúsťuje do rétorického prejavu, ktorý interpret musí zasadiť do súra

Bioetika (Ľ. Cehuľová)

  Pre vychovávateľov alebo veda Na školách cieľom učebných osnov je vychovať mladého človeka k zrelej osobnosti, k úcte a k zmyslu k životu a to na oboch voliteľných predmetoch, ako na náboženskej tak etickej výchovy. Z prieskumu robeného medzi žiakmi však vyplýva, že sa to až tak nedarí.  Čo sa týka pojmu „úcta“ a „úcta k životu“, je nedostatočný záujem mládeže o tieto a iné hodnoty a hodne je vulgárnych prejavov a je skoro jedno, či ide o žiakov s náboženskou výchovou alebo etickou.  Preto je potrebné hneď zaradiť do vzdelania základy bioetiky, ktorá ochraňuje ľudskú dôstojnosť. To je ďalšia náročná úloha pre kňazov, katechétov, kresťanských vychovávateľov voči žiakom, aby mali potrebné znalosti a vedeli presvedčivo argumentovať. Je to niečo aj pre rodičov voči svojim deťom. Čnosť  je trvalá dispozícia konať dobro. Ľudské čnosti – rozvážnosť, spravodlivosť, mravná sila a miernosť – sú trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše city, usporadúvajú naše vášne a riadia naše s