Preskočiť na hlavný obsah

Hospic - umenie sprevádzať (Marie Svatošová)

 Pod týmto názvom vyšiel slovenský preklad knižky MUDr. Márie Svatošovej, ktorá sa zaoberá hospicovou starostlivosťou v Čechách. Jej dlhoročné skúsenosti sú veľkým prínosom v paliatívnej starostlivosti o nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich. Ľudia v produktívnom veku častokrát nemyslia na bolest, utrpenie a smrť. Radšej obdivujú mladosť, zdravie, úspech, výkon a užitočnosť. Týmto smerom orientujú aj svoje zmýšľanie. Nevyliečiteľne chorý človek je pre spoločnosť nadbytočný, čo vedie v niektorých štátoch k umožneniu predčasného ukončenia života - eutanázii. Proti takémuto zmýšľaniu je potrebné otvorene vystúpiť.

V knihe autorka uvádza aj zo skúsenosti z hospicov z iných krajín, čo všetko treba urobiť, aby sme bolesť a utrpenie uľahčili. Ide o potreby telesné, duševné, sociálne a duchovné. Autorka v knihe spomína aj tímové skupiny vyškolených odborníkov medzi ktorými je aj veľa dobrovoľníkov pre túto veľmi náročnú prácu. Ďalej píše, že vieme zbaviť umierajúceho strachu zo smrti. Posledná hodina človeka v živote je najdôležitejšia. Zomierajúceho nenechávame osamote. Sme pri ňom. Správame sa adekvátne jeho zdravotnému a psychickému stavu.

Sestrička Eva opisuje príbeh Henryho, jej bývalého spolužiaka. Bol to nadaný chlapec z dobrej rodiny. Mali autohaváriu v ktorej zahynuli rodičia i sestra, len Henry ostal nažive. Dostal sa do detského domova, nikdy poriadne nepracoval, ale zato žil na vysokej nohe vďaka podvodom. Nasledovali rozkrádačky, alkohol a väzenie. Prišla zhubná choroba, ktorá ho pripútala na lôžko. Sestrička Eva ho denne navštevovala, ošetrovala a viedla s nim dlhé rozhovory o jeho živote. Náhle sa choroba zhoršila a stratil reč. Bolo potrebné rýchlo jednat, tak si spolu dohodli spôsob komunikácie. Kládla mu otázky a on jedným stiskom ruky naznačil ,,áno" a dvoma ,,nie". Takto uznal Boha za svojho Stvoritela, Vykupiteľa a Spasiteľa a prosil o odpustenie. Nakoniec sa z Henryho pravého oka vykotúlala jediná slza a na tvári sa mu objavil s'ahký, spokojný úsmev. Prežívali sme to šťastie spoločne, píše sestrička Eva. Až po chvíli spozorovala, že nedýcha. Našimi najväčšími učiteľmi sú sami chorí a zomierajúci a skúsenosti od nich získané uplatňujeme v službe ďalším, ktorí to potrebujú.

Základnou myšlienkou hospicovej starostlivosti je garancia, že zomierajúci nebude trpieť neznesiteľnou bolesťou, nebude osamelý a bude zachovaná jeho ľudská dôstojnosť. Umierajúci neprijme smrt' ako hrozbu, ale ako prirodzenú súčasť života.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chlapec vizionár z Kibeho. Sagatašja (I. Ilibagiza)

  Toto zjavenie sa uskutočnilo v r. 1982, teda12 rokov pred rwandskou genocídou. Biskup Gahamanyi ustanovil vyšetrovaciu komisiu a sám písomne prehlásil, že v Kibeho sa deje čosi nadprirodzeného. Posolstvá sú pravdivé a ľudia by to nemali ignorovať. Vizionárky boli tri dievčatá – černošky zo strednej školy a chlapec Segatašja, ktorý nevedel čítať ani písať, bol pohan a predsa sa stal horlivým ohlasovateľom posolstiev, keďže mu Ježiš prisľúbil, že dá odpoveď na všetky otázky ohľadne viery, účelu života, podstaty neba a pekla, ktoré mu ľudia predložia. Ježiš a Matka Božia upozorňovali, že tieto posolstvá sa týkajú každého človeka na svete a výstrahy určené Rwande, že strašlivé veci sa môžu stáť celému ľudskému druhu, ak sa nenaučíme láskyplnému životnému štýlu. Svet je vo veľmi špatnom stave a čakajú nás strašné veci, ak...ak sa nezmeníme. Ježiš nás chce posolstvami pripraviť na posmrtný život, pretože koniec môže prísť v ktoromkoľvek okamihu. - V našej malej dedinke sme nemali ani kino

Božie slovo pýta každé srdce (Mons. Michal Keblušek)

  Púchovský farár, dekan   Mons. Mgr. Michal Keblušek   vybral zo svojich homílií reprezentatívny súbor a zaradil ho do zbierky s príznačným názvom   Božie slovo pýta každé srdce . Autor zvolil typický až klasický štýl rozprávania či rozprávačstva – narácie. Evanjeliové fundamentálne výroky, podobenstvá aj udalosti rozvíja, do príbehov z reality všedných dní, z diania v živote jedincov i spoločenstiev. Mons. M. Keblušek často cituje príklady, epizódy a hlavne príbehy z literatúry, nielen náboženskej, ale aj klasickej prózy. Odporúča zaujímavé románové diela zhromaždeniu veriacich a takto dobrovoľne plní v súčasných časoch mimoriadne vzácnu hrebendovskú misiu propagátora kvalitnej knihy. Kazateľ svojimi homíliami, prípadne katechézami prostredníctvom prerozprávaného textu oslovuje adresáta prítomného na bohoslužbe. Preberá fakty, argumenty, esteticko-umelecké obrazy z viacerých zdrojov. Tento tvorivý kompozičný proces vyúsťuje do rétorického prejavu, ktorý interpret musí zasadiť do súra

Upaľovanie čarodejníc a inkvizícia

  Boli to zvlášť svetské vlády, ktoré prenasledovali čarodejky ako rušiteľky pokoja, a pre škodenie čarami. Inkvizícia bola zriadená k sledovaniu heréz a heretikov. Čarodejnicami sa začala zaoberať až na konci stredoveku a čarodejnice neboli hlavným predmetom záujmu. Prenasledovania čarodejníc bolo kruté, konali sa po skončení stredoveku, teda v novoveku. Čo sa týka „Kladiva na čarodejnice“ z r. 1487, tento spis choromyseľného dominikána Kramera inkvizícia ihneď odmietla a bol daný na index. Ale svetské súdy ho používali(11). Už od dávnoveku, vo všetkých svetových kultúrach boli ľudia, ktorí verili a veria, že existujú osoby, ktoré môžu pôsobiť na ľudí a toto pôsobenie v tých kultúrach je označené za nadprirodzené. Vplyv môže byť kladný (liečitelia), alebo záporný, škodlivý (čarodejnice, „čierna mágia“, zaklínači, pakt s diablom). Tak dochádzalo v dejinách k vlnám prenasledovania čarodejníc. V Afrike čarodejnice fungujú dodnes. V Tanzánii každoročne sú z čarodejníctva obžalované a usmr