Táto kniha Michala Semína prichádza ako pomocník a radca rodičom, ktorí sa rozhodujú vyučovať svoje deti doma nielen náboženstvo, ale i školské predmety I. stupňa. V zahraničí s týmto spôsobom vyučovania majú dobré skúsenosti, učia i gramatiku, rétoriku, krasopis; učia deti samostatne myslieť a logicky uvažovať, učia ich využívať knižnice a vyhľadávať rôzne pramene informatiky a rozpoznávať, ktorý z nich je správny. Učia ich i základom Biblie s dôrazom na Knihu pôvodu, Genezis. V knihe je veľa poučenia pre kresťanskú výchovu ale i pre predškolskú výchovu detí. V závere knihy je stručný dodatok o dôležitosti výchovy dieťaťa do šiestich rokov a čo to obnáša. O tom píše Ann Malone, ktorá pomáhala v Čechách zakladať túto formu vyučovania vo viacerých katolíckych rodinách. Predkladáme záujemcom v úplnom prepise dodatok z knihy o výchove do šiestich rokov.
Ann Malone: Montessoriovská metóda – dá sa využiť v domácej škole?
Dostalo sa mi do ruky viacero kníh, v ktorých sa montessoriáni snažia presvedčiť rodičov, že si môžu sami vyhotoviť montessoriovské materiály a že s nimi môžu dosiahnuť takých istých úspechov, ako keby boli v skutočnom montessoriovskom prostredí, i keď nebudú v tejto metóde vyškolení. Majú pravdu? Myslím, že nie. Medzinárodné montessoriovské združenie (AMI) vzniklo s cieľom zachovať integritu metódy spracovanej Dr. Montessoriovou. Jedna z hlavných zásad hovorí, že metóda má byť prevzatá buď v úplnosti, alebo vôbec nie. Bez uplatnenia základných princípov strácajú materiály zmysel. Som ale pevne presvedčená, že dajú sa študovať montessoriovské princípy a uplatňovať ich na ranný vývoj i neskôr pri domácej škole. Vďaka ich uplatňovaniu, môžeme tak svojim deťom poskytnúť pevnejší základ, na ktorom budú môcť ďalej stavať. „Ako slovo samo naznačuje, princíp je niečo, čo prichádza ako prvé. Ide o univerzálny kľúč otvárajúci tisíce zámkov; o kompas, ktorý vás povedie dokonca i po nezmapovanom území.
O aké princípy sa jedná a na čom sú vybudované? Montessoriovský prístup k vzdelaniu vychádza z predpokladu, že Boh stvoril človeka s uvažujúcim rozumom a s istými vrodenými sklonmi, ktoré vedú jeho myslenie a pomáhajú mu pri rozhodovaní. Jedná sa o sklony univerzálne (t. j. všetky deti od počiatku sveta až dodnes majú tie isté sklony), a nemenné (t. j. dieťa sa nezmenilo od doby Stvorenia po dobu súčasnú). Mária Montessoriová prikladá veľký význam tomu, že dieťa nie je prázdna nádoba, ktorú by sme mohli naplniť znalosťami, ale bytosť stvorená k Božiemu obrazu. Preto máme za úlohu viesť dieťa k tomu, aby Bohom dané sklony využívalo a stávalo sa tým, k čomu ho Boh stvoril.
Tento prístup vychádza z revolučného chápania detského vývoja. Dr. Montessoriová rozdeľuje život dieťaťa do štyroch kategórií, z ktorých nás bude podrobnejšie zaujímať len etapa prvá. Duševné schopnosti dieťaťa v tejto fáze (0-6 rokov) označuje Montessoriová ako prijímaciu myseľ. Táto myseľ sa vyznačuje siedmimi vlastnosťami. Je nevedomá – pracuje bez námahy, nikdy sa neunaví a nevyberá si, čo sa naučí. Je nediskriminujúca – prijíma všetko, s čím príde do styku, dobré i zlé. Preto by sme mali napríklad v aute počúvať len tú najlepšiu hudbu, doma si vešať na stenu kvalitné obrazy a venovať sústredenú pozornosť tomu, aké programy sledujú deti v televízii. Je globálna – prijíma všetko ako celok (všimnite si, akú má dieťa obdivuhodnú schopnosť naučiť sa jazyk bez toho, že by sa učilo gramatiku). Je univerzálna (myseľ) – majú ju všetky deti od počiatku času. Je tvorivá – vytvára osobnosť dieťaťa. Neuvedomuje si svoj cieľ – dieťa nevie, že stvárňuje svoju osobnosť. Je dynamická – aktívne vyhľadáva nové prostredie, aby sa vyvíjala. Detská myseľ potrebuje stimuláciu: Čím väčšiemu počtu zmyslových skúseností dieťa vystavíme, tým inteligentnejšie bude.
Prijímajúca myseľ absorbuje poriadok. Tu myslíme na vzájomné vzťahy osôb a objektov v danom prostredí a ich vzťah k dieťaťu. Nepodľahnite panike! Pokiaľ máte byt alebo dom preplnený vecami, ale ide o trvalý a stále rovnaký „chaos“, stáva sa tento stav poriadkom vášho domova. Dieťa definuje seba a svoju úlohu vo svete na základe toho, ako podľa neho, členovia rodiny jednajú s ním a spolu navzájom. Poriadok či zaužívaný systém zahrňuje zabehnuté denné aktivity rovnako ako usporiadanie vecí okolo neho. Dieťa chce, aby boli veci stále rovnaké. Ak sa prudko zmenia, bude zmätené a jeho vzťahový rámec sa naruší. Keď chceme pozmeniť rituály zaužívané pred spaním a dieťa prejaví silnú nevôľu, neznamená to, že sa jednoducho chová ako tyran. Dáva nám najavo, že potrebuje mať veci tak, ako je zvyknuté, aby sa mohlo vo svete dospelých cítiť menej zraniteľné a bezpečnejšie. Či sa necítime aj my lepšie, keď vieme, čo sa o krátku chvíľu stane? Detský zmysel pre poriadok nadobúda rôzne prekvapivé podoby. Dvojročná Mária Anežka je najmladšia z mojich šiestich detí. Keď sa naučila chodiť, začala trvať na tom, že musím doma stále nosiť svoje dreváky. Mávala som vo zvyku zakopnúť ich pod stôl a chodiť bosá. Ale Maruška to tak nenechala. Tieto dreváky mi prinášala a volala: Topánky, mami, topánky. Naliehala tak dlho, dokiaľ som si ich neobula. Potom mi poďakovala, akoby uznávala, že jej vlastne preukazujem láskavosť. Keď poskytujete dieťaťu v jeho prostredí patričný poriadok, podporujete rozvíjanie jeho mysle. Dieťa získava dôveru vo svoje okolie i v seba samé a vo svoje schopnosti vzhľadom k svojmu okoliu.
Prijímacia myseľ absorbuje pohyb. Dieťa musí mať možnosť vás pozorovať pri rôznych činnostiach a potom tieto veci robí samo. Je treba, aby sme sa snažili vytvoriť prostredie, kde sa dieťa nezraní a môže sa bezpečne prevaľovať, liezť, dotýkať sa vecí a olizovať všetko, čo nájde. To je spôsob, akým sa učí. Nástrojmi detského mozgu sa stávajú ruky a ústa. Bohužiaľ, to znamená, že by sme nemali dávať dieťaťu cumeľ. Jazyk funguje ako nástroj, ktorý mu pomôže vytvárať reč a interpretovať objekty v jeho okolí, a musí teda mať voľnosť pohybu. Keď po prvýkrát sledujeme, ako dieťa chytá predmety rukami alebo ústami, vidíme, že sa pokúša získať vedomú predstavu o niečom, čo už vstrebalo nevedomky. Preto je preňho pozorovanie také dôležité. Pokiaľ mu budeme brániť v pohybe, vytvoríme tým prekážky jeho rozvoja, čo môže viesť k duševnej úchylke (k tomu sa ešte dostaneme neskôr). To neznamená, že dieťa necháme robiť čokoľvek a necháme ho ničiť veci. Montessoriová hovorí: „Jedinca pokladáme za disciplinovaného, ak je pánom seba samého, a je teda schopný obmedzovať svoje chovanie v prípadoch, keď je nutné riadiť sa nejakým pravidlom.“ Ďalej píše: „Hranicou slobody dieťaťa by mal byť spoločný záujem; býva vyjadrený tým, čomu obecne hovoríme dobré vychovanie. Je preto treba dieťaťu brániť vo všetkom, čo uráža či rozčuľuje druhých alebo vedie k hrubému či zlému jednaniu. Všetko ostatné musí byť nielen dovolené, ale tiež sledované rodičom – učiteľom, každý prejav so zmysluplným zámerom, nech ide o čokoľvek a má akúkoľvek podobu.“ Treba poznamenať, že slovo „sledovať“ v taliančine znamená „byť svedkom“, takže úlohou rodiča doslova je, aby bol svedkom vývoja svojho dieťaťa a poskytoval mu pri ňom vedenie.
Prijímacia myseľ absorbuje jazyk. pozorovať, ako sa dieťa učí svoju materčinu, je jedna z najúžasnejších vecí. Zo začiatku uprene sleduje našu tvár, džavoce, napodobňuje zvuky a intonáciu a tak začína hovoriť slová, ktoré sú zrozumiteľné aspoň pre jeho najbližších. Akoby si osvojilo základný systém nášho jazyka inštinktívne. Je treba, aby sme „do dieťaťa jazyk vlievali“, hovorí Montessoriová. Treba hovoriť s nemluvňaťom o všetkom, čo vidí. Ukázať mu strom. Vziať ho za ruku a nechať ho, nech pohladí rukou kôru, listy, plody i kvety. Povedať mu, že stromy stvoril Boh a prečo ich stvoril. Sadnúť si s dieťaťom do tieňa stromu. Výjsť s ním na slnko, kde pocíti, ako jeho papršleky pália do tváre. Hovoriť s ním o každom dojme a pocite. Tento prístup by sme mali uplatňovať v čo najviac možných situáciách. Prijímacia myseľ dieťaťa vstrebáva do seba všetky takéto skúsenosti a až ich bude niekedy neskôr v živote potrebovať, vyplávajú na povrch. Nezabúdajte, že vstrebáva nielen slová reči, ale tiež postoje a myšlienky tých, ktorí k nemu hovoria. Pokiaľ teda dávate najavo úžas, úctu, nadšenie a lásku k Bohu a jeho stvoreniu, vaše dieťa to vníma a prijíma.
Prijímacia myseľ absorbuje kultúru. Do istej miery ide o zdokonalenie schopnosti osvojiť si postoje tých, ktorí k nemu hovoria. Dieťa sa prispôsobí akejkoľvek kultúre alebo nedostatku kultúry, v ktorej žije. Prijíma tiež morálku a zvyklosti svojho kultúrneho spoločenstva a prispôsobuje sa im. Cirkev si toho bola vždy vedomá a v priebehu svojej histórie používala obrady, obdivuhodnú architektúru, vitráže, sviece, kadidlo, zvony a sochy svätcov ako nemých učiteľov svedčiacich o pravde a kráse katolíckej viery a tradície. Túto atmosféru vníma i maličké dieťa, dojem z nej sa mu vtisne hlboko do duše. Jednu z najlepších vecí, ktoré môžeme ako matky urobiť pre svoje deti, je zastaviť sa na päť minút v kostole a pošepkať pri tom dieťaťu niečo dôležité: „Vidíš to červené svetielko? To je večné svetlo. To znamená, že Ježiš je skutočne vo svätostánku. Keď vstupujeme do kostola, vždy sa tam naňho pozrieme, vieme, že náš Pán je tu. Pokľakneme a prežehnáme sa krížom, aby sme mu vzdali úctu a dali najavo, že k nemu patríme“. „Vidíš tie tŕne na Ježišovej hlave? Vždy, keď urobíme niečo dobré z lásky k Nemu, môžeme tak vytrhnúť jeden tŕň z jeho koruny. I najmenší dobrý skutok má svoj veľký zmysel“. Pri svätej omši môžeme pri premenení dieťaťu pošeptať: „Pozri sa! Teraz to je Ježiš! Je tu! Už to nie je len chlieb a víno, ale Kristovo telo a krv, jeho duša a božstvo. To môže urobiť iba kňaz. Nikto iný“. Nezáleží na tom, či dieťa má dva mesiace alebo šesť rokov. Pokiaľ s ním takto často hovoríme, nehovoríme len k jeho prijímacej mysli, ale i k jeho nesmrteľnej duši. Podľa Márie Montessoriovej myseľ prechádza obdobím zvýšenej vnímavosti, v ktorej sa dieťa viac zaujíma o určité veci a dokáže sa ich lepšie naučiť. Najlepšie sa to dá ukázať na reči. Ide o prvé a zároveň najdlhšie zo šiestich období, lebo reč je najťažšia vec, ktorú si musí dieťa pri svojom vývoji osvojiť . Od narodenia do šiestich rokov sa dieťa ľahko naučí akýkoľvek jazyk, s ktorým sa stretáva, potom sa však také učenie stáva náročnou úlohou vyžadujúcou zapojenie vôle a precvičovanie vedomej pamäti.
Dieťa citlivo vníma svoje pohyby. Pohybová fáza je najdôležitejšia zo senzitívnych období a ovplyvňuje i všetky obdobia ostatné. Ruka a jazyk sú nástrojmi mozgu, ako sme sa už zmieňovali. Pohyby dieťaťa nie sú náhodné, ale sú riadené vnútornou potrebou vývoja. Musíme preto jeho pohyby (telesné i verbálne) sledovať a snažiť sa poznať, čo v jeho živote prebieha, aby sme mu mohli pomáhať. Tu majú veľkú výhodu viacčlenné rodiny. Nikto nevie lepšie sledovať dieťa ako jeho matka. U detí sa objavujú vývojové vzorce, ktoré sa matka naučí poznávať. Ja sama som poznala rad vzorcov chovania, ktoré sa dostavili u všetkých mojich detí. Napríklad tesne pred tým, ako mali urobiť veľký pokrok vo vývoji, či už išlo o lezenie po štyroch, o chôdzi alebo o súvislejšiu reč, bývali často frustrované a ako som hovorila, nervózne a hnevlivé. Akoby vnímali, že ich myseľ je viac rozvinutá ako pomaly sa vyvíjajúce telo, a vedeli, že sú sotva len o malý krôčik od určitého vývojového pokroku, ale nedokážu telo prinútiť k tomu, aby robilo to, o čo ich myseľ tak zúfalo usiluje. Akonáhle však daný pokrok dosiahli, boli z nich zase tie šťastné a spokojné deti ako predtým. Keď už u nich také chovanie rozpoznám, modlím sa, aby získali možnosť dokázať to, čo potrebujú, a aby sme s nimi my ostatní mali väčšiu trpezlivosť.
Niektoré vzorce sa objavujú len u niektorých detí. Mám šesť detí, z toho sú štyria chlapci. Keď sa začalo ukazovať, že najstarší má vážne problémy s koordináciou pohybu ruky tak dôležitého k písaniu, úprimne som si zúfala. Keď teraz učím písať svojho štvrtého syna, ktorý má podobné veľké ťažkosti, už som pokojná. Jeho starší bratia píšu dnes pomerne čitateľne a ja viem, že i on to dokáže. Bohužiaľ sa nemôžem naučiť koordinácii zaňho. Môžem mu pomáhať len nepriamo; a to podporovať ho v tom, aby sa hral s malými kockami lega a získal tak väčšiu zručnosť; dávať mu rôzne hračky, s ktorými sa bude učiť veci vziať dvoma prstami; nenútiť ho do pohybu, na ktorý jeho prsty ešte nie sú pripravené. Nakoniec všetko zvládne, pokiaľ mu dám potrebný čas a nechcem, aby sa podriaďoval tempu, ktoré ja stanovím alebo niekto iný.
Dieťa taktiež citlivo vníma poriadok. K tomu čo sme už o poriadku povedali, môžeme ešte dodať toto: „Dieťa prejavuje svoju potrebu poriadku troma spôsobmi: viditeľnou radosťou, keď vidí, že veci sú tam, kde podľa neho majú byť; výbuchom nespokojnosti, keď dôjde k zmene; a vrátením vecí na ich pôvodné miesto. Známa je historka švajčiarskeho psychológa Jeana Piageta. Hral sa so svojou dcérou hru. Hľadal bábiku, ktorú mu schovávala. Dcérka ju dávala stále na rovnaké miesto pod vankúš a hra ju neprestávala baviť. Otec nakoniec navrhol, že si vymenia úlohu a schovávať bude on. Súhlasila a zakryla si oči. Pretože chcel vniesť do hry trochu vzrušenia, skryl bábiku na iné miesto. Dcérka otvorila oči a bežala priamo k vankúšu. Keď zistila, že pod vankúšom nič nie je, bola sklamaná, že otec po takej dlhej dobe nepochopil pravidlá hry. Vniesť do hry zmenu bola otcova potreba. Dieťa chcelo opakovať tú istú činnosť dookola z dôvodu, ktoré poznalo len ono.
Ďalším obdobím zvýšenej vnímavosti je fascinácia malými predmetmi, ktorý si väčšina dospelých ani nevšimne. Vo svete, kde je všetko ďaleko väčšie, ako ono samo, potrebuje dieťa skúmať maličké veci a zisťovať, aký k nemu majú vzťah. Je všeobecne známe, s akým nadšením pozorujú malé deti mravce. V tomto období je dieťa zvlášť otvorené tomu, aby si osvojilo spoločenské vychovanie. Veľmi sa zaujíma o vlastné telo a nastáva správny čas pre jeho predvádzanie vhodného chovania a spôsobov. Deti s vami budú celé hodiny prehrávať spoločenské situácie a nadšene budú predvádzať, čo si osvojili, ak dostanú príležitosť. Dobrý očný kontakt, pevný stisk ruky a úprimný pozdrav sa pre dieťa stanú v živote samozrejmé, ak si to teraz nacvičia. Dieťa získava tiež značnú vnímavosť v oblasti zdokonaľovania zmyslov. Aristoteles píše, že intelekt nemôže obsahovať nič, čo by predtým neprešlo zmyslami. Montessoriová z toho vychádza, keď hovorí, že nemáme dávať viac mozgu ako rukám. Od veľmi ranného veku je potrebné viesť dieťa k tomu, aby sa dívalo, počúvalo, ochutnávalo, dotýkalo sa a voňalo. Obohatí mu to život, rozšíri slovnú zásobu a rozvinie intelekt. Toto senzitívne obdobie spolupracuje s prijímajúcou mysľou a majú vedúcu úlohu pri budovaní osobnosti dieťaťa. „Pokiaľ dieťa brzdíme, alebo mu bránime, aby sledovalo záujmy zo senzitívnych období, nádej na určitý prirodzený zisk je stratená.
Dr. Montessoriová bola presvedčená, že dieťa sa rodí s dvoma „prirodzenosťami“. „Tú prvú dostalo v okamihu stvorenia. Druhá prichádza ako dôsledok prvotného hriechu, porušenie Božieho zákona. Kvôli svojmu pádu stratil človek požehnanie, ktoré mal, a bol vydaný napospas okoliu a ilúziám vlastného ducha. Učenie o prvotnom hriechu nám môže pomôcť pochopiť, čo sa s dieťaťom deje“. Podľa Montessoriovej zapísal Boh svoj prirodzený zákon do srdca a mysle každého človeka, a povahové rozdiely medzi ľuďmi preto nezávisia na dobrote Stvoriteľa, ktorý miluje každého z nás dokonalou láskou, ale na prekážkach vo vývoji, s ktorými sa dieťa v priebehu prvých šesť rokov svojho života stretáva. Dieťa vytvára človeka, hovorí Montessoriová a pokiaľ nie sú vývojové potreby dieťaťa naplnené, vystupuje človek do ďalšieho štádia zmrzačený. Najkritickejším obdobím sú prvé tri roky života. Z nich vyrastajú korene ľudskej povahy.
Montessoriová popisuje tri hlavné prekážky vývoja, ktorých výsledkom sú psychické úchylky. Úchylky v jej pomíňaní znamenajú predovšetkým neporiadnosť, neposlušnosť, lenivosť, hrabivosť, nestálosť a kolísavá pozornosť. Za tri hlavné prekážky vývoja považuje: dieťa má vôľu niečo robiť, ale jeho aktivita je obmedzená (vôľa tu znamená schopnosť, aby niečo urobilo samo, ale dospelý to spraví miesto dieťaťa); vôľa dospelého zbytočne nahradí vôľu dieťaťa (napr. dieťa si vyberie vhodné šaty, ktoré si oblečie, ale dospelý bezdôvodne trvá na iných); dieťa je ponechané samo na seba bez pomoci. (Dieťa by malo mať možnosť konštruktívne stráviť čas v samote. Tu má na mysli čas, keď dospelý dieťa nevníma alebo ho pošle preč a je spokojný, že ho neobťažuje, i keď vôbec netuší, čo dieťa robí.)
Týmto prekážkam vo vývoji dieťaťa je možno zabrániť, Keď dieťa naučíme, ako sa o seba a svoje veci môže postarať, a potom mu poskytneme slobodu a zodpovednosť, aby to robilo. Nikdy nie je dobré robiť za dieťa to, čo môže urobiť samo., Pokiaľ dieťa učíme, ako sa má rozhodovať, tak mu musíme dať príležitosť, aby si svoju schopnosť rozhodovania cvičilo. Občas musíme prijať, že sa rozhodne správne, i keď ináč akoby sme sa rozhodli my. Nesmieme podliehať pokušeniu posielať dieťa preč, aby sme mali chvíľku pokoj, pokiaľ nevieme, že využíva svoj čas dobre a je si vedomé, že sme naň nezabudli a vieme, čo robí. „Prvá vec, ktorú musí dieťa získať, aby bolo aktívne disciplinované, je rozlišovanie dobra a zla, úlohou vychovávateľa – rodiča je dávať pozor, aby si dieťa neplietlo dobro s nečinnosťou a zlo s aktivitou, čo sa v minulosti často stávalo. Naším cieľom má byť disciplinovanosť pre aktivitu, prácu, dobro, a nie pre pasivitu a nečinnosť“. Snažíme sa vychovať vojakov bojujúcich pre Krista. Táto práca začína v okamihu narodenia a uskutočňuje sa prostredníctvom Božej milosti a praktickým výcvikom našich detí.
„Bola som ako Aladin s lampou v ruke, ktorý začína tušiť, že získal kľúč ku skrytým pokladom“. O aké poklady išlo? Čo objavila Dr. Montessoriová tak nečakane pri sledovaní detí? Normálne vlastnosti detstva boli do tej doby skryté pod maskou „úchyliek“. „Montessoriová zistila, že deti majú iné a lepšie vlastnosti ako tie, ktoré im bežne pripisujeme. Akoby bola oslobodená vyššia forma osobnosti a na svet prišlo nové dieťa“. Dopracovala sa k tomu poznaniu, že dieťa dáva prednosť skutočnosti pred fantáziou. Uprednostňuje skutočnú prácu, skutočné predmety pred hračkami. Typ práce, pri ktorej sú zapojené ruky a hlava, vedie dieťa k sústredenosti. Sústredenie ho vedie k normalite, k skutočnej podstate, o ktorej Montessoriová hovorí. Ide o výstupnú stanicu.
Kto z vás s údivom nesledoval pri umývaní podlahy alebo okien, ako dieťa nechalo svoje hračky ležať a prosilo, aby sme mu dovolili pomáhať? Koľkokrát sme takého detské prosby odmietli, pretože by nám to sťažilo prácu? Mali by sme sami seba chápať ako služobníkov Krista dieťaťu. Potom nájdeme dostatok trpezlivosti a času k tomu, aby mohlo dieťa skúsiť, aké to je plniť určitú úlohu od začiatku do konca, ako kontrolovať svoju vlastnú prácu a upratovať po sebe. Zároveň tým plníme jeho dôležitú vývojovú potrebu. Po prvé nemôže vykonať dieťa úlohu dokonale. Keď si ho ale vážime natoľko, aby sme ho naučili vykonať úlohu správne, a dávame mu čas, aby nás podľa svojich schopností čo najlepšie napodobňovalo, poskytujeme mu osobnú dôstojnosť hodnú Božieho dieťaťa. Komu by chýbala sebadôvera, ak bude vedieť, čo to znamená byť dieťaťom Božím? Či nie sú najlepšími vojakmi tí, ktorí sa učia zo svojich chýb na bojovom poli a dostávajú druhú šancu ukázať, ako dobre bojujú?
Dieťa potrebuje žiť v prostredí, ktoré sa mu stane útočišťom, kde na sebe bude môcť pracovať. Musí mať slobodu v ňom existovať a vstrebávať všetko nové pod dohľadom zbožného dospelého. Také prostredie je v prvom rade priestorom k uzdravovaniu, kde môže dieťa získať svoju skutočnú prirodzenosť. Rodič, vedený zásadami montessoriovskej metódy, si musí pokorne vybudovať vieru, že dieťa nájde prostredníctvom svojich aktivít samo seba, také, akého ho stvoril Boh. Existuje jediný program, ktorý nám Mária Montessoriová odkázala: „Mať túžbu vstúpiť do tajuplného detstva, aby sme mohli poznať, ctiť a milovať dieťa, ovládané zákonmi Božej spravodlivosti a vedené Jeho plánom pre každé dieťa.“
Na záver slová francúzskeho básnika Peguyho:
„Kresťanské dieťa je to dieťa, ktorému bolo tisíckrát predložené pred oči Ježišovo detstvo, Ježišov príbeh.“
Š.R., Púchov, September 2003
Komentáre
Zverejnenie komentára