v ktorej sa tragédia konfrontuje s večnosťou
W.M. Paul Young, Kanaďan, píše v tejto knihe príbeh svojho priateľa Macka, o jeho snoch, zlyhaní, o jeho nádejí, ktorá bola tak chabá, že sa zdalo, že riešenie ponúka len guľka z revolvera. Tento príbeh sa číta ako najlepšia modlitba, naplnená potom, úžasom, jasnosťou a prekvapením. Ohlasy čitateľov: Je to jedna z najlepších kníh. Pozvanie do Božieho srdca.
Ako to začalo. Doma, otec rodiny Mack a deti Kaťa, Jozef a Missy vyrazili na rodinný výlet autom. Manželka Nan, zdravotná sestra mala službu. Zastavili pri vodopádoch Multnomah Falls. Tu sa utáborili v stane. Večer Missy znovu chcela počuť od otca príbeh o indiánskej dievčine, ktorá obetovala svoj život za záchranu svojho kmeňa pred pohromou choroby. Náčelník ju veľmi miloval a starostlivo jej vybral ženícha, mladého bojovníka, o ktorom vedel, že ho dcéra ľúbi. Bol deň svadby, dievčina vedela, že treba niečo urobiť. Potom, ako mu znížila horúčku a pobozkala ho na čelo, sa ticho vytratila. Išla celú noc a deň na miesto v legende spomínané. Vysoký útes nad Veľkou riekou . Pomodlila sa a odovzdala sa Veľkému Ducha, naplnila proroctvo a bez váhania skočila z Vysokého útesu. Missy mala toto rozprávanie rada. Obsahovalo všetky prvky vykúpenia, podobne ako Ježišov príbeh, ktorý dobre poznala i keď mala iba 7 rokov a ďalej rozvíjala debatu: „Ocko, prečo musela zomrieť?“ – „Nemusela, ona sa rozhodla, aby zachránila iných“ – „Naozaj sa to stalo?“ pýta sa aj Kaťa. – „Neviem, je to legenda, z ktorej sa máme poučiť“ – „Takže sa to nestalo?“ pýta sa Missy. – „Možno áno, niekedy legendy sa zakladajú na reálnych príbehoch.“ – „Takže Ježišova smrť je legenda?“ uvažuje Kaťa. – „Ježišov príbeh je skutočný a myslím že aj príbeh indiánskej dievčiny je pravdivý“ hovorí otec. – „Veľký Duch prinútil dievčinu skočiť z útesu a aj Ježiša zomrieť na kríži. To mi pripadá veľmi zlé“. Missy kladie otázky, s ktorými múdri ľudia zápasili po stáročia. – „Ocko, budem musieť niekedy skočiť z útesu?“, debata pokračovala, potom sa Kaťa s Jozefom odišli člnkovať na jazero, prevrhli sa a Mack ich zachraňuje a Missy je medzitým unesená. Nasleduje veľké pátranie za účasti kriminálky...(32).
Táto tragédia tiež zväčšila trhlinu v Mackovom vzťahu k Bohu. Potom po troch rokoch dostal záhadný lístok na stretnutie v chatrči, podpis Boh – Tato. Píše Boh odkazy? Nie je to nástraha vraha? Bolo to ťažké rozhodovanie ísť – neísť. Išiel sám, je pred chatrčou, plný dramatického očakávania, chce zaklopať a v tom sa dvere samé otvoria a on zoči-voči mohutnej rozžiarenej Afroameričanky, ktorá urobí krok-dva k nemu, strhne ho do náručia, a nadšene volá ho po mene: „Mack, tak si tu, človeče, ako ťa ľúbim“. To bol šok, on nikdy neobľuboval také dotyky. – Na scénu prichádza celá Trojica, Tato, Ježiš a Duch Svätý- Saraju sa nechala volať. „Chceme zahojiť ranu, ktorá sa vytvorila v tvojom vnútri“ (96). Tu teraz vznikajú veľmi cenné a poučné rozhovory o slobode, o otcovstve, o láske večnej, o odpustení, o autorite ktorá ubližuje, o vzťahoch o dôvere, atď. Prehovorila Saraju: „Mack, nemôžeš vytvoriť dôveru, rovnako ako urobiť pokoru. Buď je, alebo nie je. Dôvera je plodom vzťahu, v ktorom vieš, že si milovaný. Pretože nevieš, že ťa ľúbim, nemôžeš mi dôverovať“ – „Neviem, ako to všetko ospravedlniť“ hovorí Mack. – „Neospravedlňujeme to, ale naprávame“ povie Saraju.
Potom sa ocitol kdesi, kreslo, stôl a za stolom sedela vznešene a vzpriamene krásna žena ako sudca najvyššieho súdu: „Mack, ľúbiš svoje deti tak, ako tvoj vlastný otec nikdy nebol schopný ľúbiť teba a tvoje sestry...“ „Neschopnosť svojho otca si neprekonal sám, Boh ti pomohol zmeniť sa a naučiť ťa takto ľúbiť...Neveríš, že nebeský Otec ľúbi svoje deti a že je dobrý ? „Je Missy jeho dieťa ?“ odsekol Mack. - „Samozrejme je.“ – „To nie“ vybuchol, „neverím, že Boh ľúbi všetky svoje deti.“ – „Mack, sadni si sem do kresla. Si tu z istých dôvodov, nielen k vôli svojim deťom, ale aj k vôli súdu. Ty budeš sudcom.“ Mal strach, zneistel sa. – „Čože ja?, nie nemám schopnosti na to.“ – „Ale máš, veď celý život si mnohých posudzoval, ich skutky, ich motiváciu, ale bol to tvoj egocentrický pohľad.“ Všetky jeho úsudky boli povrchné (118).
„Tak koho mám súdiť?“ – „Boha a ľudstvo“ povedala. „Určite je dosť takých, ktorých obviňuješ, že zapríčinili bolesť a utrpenie, chamtivci,...muža, čo mučí a zabíja nevinné dievčatká. Treba ho súdiť?“ - „Áno“ skríkol Mack, „do pekla s ním.“ - „Toto dedičstvo zlomených pováh siaha až po Adama“, povedala, „ čo? Boh s tým všetkým začal? Treba ho obviniť?“ Mack bol zmätený, mätež obrazov hnala jeho emócie všetkými smermi. Napokon to znovu hlasnejšie povedal: „Áno, Boh je vinný.“ Tieto slová viseli vo vzduchu a v jeho srdci udrelo sudcovské kladivo. „Takže“, povedala rozhodne „ak si takto ľahkovážne súdil Boha, určite môžeš súdiť aj svet. Musíš vybrať dve zo svojich detí, ktoré strávia večnosť v nebi a tri zo svojich detí, čo strávia večnosť v pekle.“ – „Nie, nie, nie, to nemôžem.“ – „Nesúdil som.“ – „Súdil si, rozhodol si, že sú hodné života. Tak ľúbi Ježiš a teraz vieš, že Boh celým srdcom ľúbi všetky svoje deti.“ – „Ale čo vrah, čo zabil Missy?“ – „Takže súd pokračuje?...“(125).
„Dôvod, prečo som nepovedal manželke Nan o tom tajomnom lístku na stretnutie v chatrči, bol ten, že by to jej bolo spôsobilo bolesť.“ – „Vidíš Mack, už zdôvodňuješ. Čo si povedal, je lož, no ty to nevidíš. Skutočný dôvod bol, že si sa obával možných emócií i z tvojej strany, emócie ťa desia. Klamal si, aby si chránil seba, nie ju. Je potrebné, aby si z vlastnej vôle hovoril pravdu, a to bude väčší zázrak ako vzkriesenie mŕtveho (143).
„Čože?“ Mack bol ohúrený z toho, čo videl. „Tamten je tvoj problémový otec.“ Macka zaplavila vlna emócií, hnev...Otec bol na kolenách zaplavený svetlom a do rúk, ktoré mu zakrývali tvár, stekali slzy ako vodopád drahokamov. „Ocko!“ klesol Mack k nemu. „Ocko, je mi ľúto! Ľúbim ťa, ocko.“ Obaja vzlykajúc hovorili slová priznania a odpustenia. Láska, presahujúca oboch, ich uzdravovala...(164). Napokon spolu vstali, otec držal syna tak, ako to nevedel urobiť nikdy pred tým a držali sa v objatí, neschopní hovoriť cez slzy, počúvali pieseň zmierenia, ktorá rozžiarila večernú oblohu.
Odpustiť vrahovi bolo pre Macka najťažšie. „Ježiš odpustil tým, čo ho pribili na kríž.“ – „Nemyslím, že by som bol niečoho takého schopný,“ hovorí Mack. – „Odpustenie pomôže v prvom rade tebe, čo odpúšťaš, uvolniť zo seba niečo, čo ťa požiera za živa, čo ničí tvoju radosť a schopnosť ľúbiť naplno.“ „ Missy mu už odpustila.“ – „Naozaj?, ako mohla?“ – „Vďaka mojej prítomnosti v nej, to je jediný spôsob pre skutočné odpustenie.“- „Minulú noc si odpustil svojmu otcovi. Zabudneš niekedy čo ti urobil? Nemyslím. Ale teraz si schopný napriek tomu ľúbiť. Umožňuje to zmena... Kým ľudia nepovedia pravdu o tom, čo spravili, a nezmenia svoje myslenie a správanie, vzťah zakladajúci sa na dôvere nie je možný.
Konečne doma. Katku zaťažuje udalosť prevrátenia člnu. Mack, otec jej hovorí. „Katka, chcem, aby si vedela, že ťa ľúbim.“ – „Aj ja teba ocko.“ – „Chcem sa s tebou porozprávať o Missy.“ – Trhlo ňou, živila v sebe výčitky, že má na tom vinu, pretože keby nebola neopatrná v kanoe, to by sa nemuselo prevrátiť a ocko by nemusel opustiť Missy a ich zachraňovať. „Zlato, nikto ťa neobviňuje z toho, čo sa stalo, nie je to tvoja vina. Jednoducho sa to stalo a naučíme sa s tým spolu žiť.“ Katka vzlykala, keď otcove slová uzdravujúco prenikali do jej doráňaného srdca. Ohromená vzlykajúc, radostne vybehla za mamou.
Z kresťanskej knižnice Púchov. Knihu vydal Tatran 2009.
Komentáre
Zverejnenie komentára