Ako žiť? (Jozef Tischner)

 Uvedenie do kresť.etiky – výber.

Ozajstný etický čin je – ako čin umelca – objavom a tvorbou. Pre túto jednoduchú pravdu mi kedysi otvoril oči Henri Bergson a odvtedy si ju vo svojom vnútri pestujem ako jeden z najcennejších objavov, za ktorý vďačím filozofii, píše autor tejto knihy, známy poľský intelektuál Jozef Tischner. Čím je prežívanie etickej povinnosti? – nie je ničím iným, než vnútornou potrebou rastu, zdokonaľovania, je to cit pre povinnosť, odpoveďou Bohu. Imanuela Kanta priviedol do úžasu, iných na najvyšší vrchol, Razkoľnikova doviedol k dverám súdu. A čo my? Uvoľníme miesto v autobuse starším, odvoláme ohováračky, osočovania, nepravdy, krivdy, podvody? Vrátime požičané peniaze a ukradnuté veci? Keď takto konáme, tak je to správne a to je hodné obdivu. Hitlerovské „zákony“ poplatné štátnemu utilitarizmu neospravedlňujú ich zločiny. Aby zákon zaväzoval vo svedomí, musí byť v súlade s prirodzeným zákonom. Človek je povinný svoje svedomie neustále formovať a zdokonaľovať. Kto to nerobí, môže mať pomýlené svedomie a poznáme až tri také typy:

1. úzkostlivé svedomie, potom
2. široké a benevolentné
3. a nestále svedomie.

Príkladov širokého svedomia máme okolo seba mnoho. Hranice dobra a zla sú tu tak nevýrazné a nejasné, že taký človek prakticky pre všetko, čo urobí, dokáže nájsť ospravedlnenie. Naše hriechy širokého svedomia spôsobujú veľké spoločenské škody a problémy. Kto z nás sa z toho spovedá? Svedomie má byť kormidlom ľudského života. Ako je to s neistým svedomím? Ako sa zachovať? Evanjeliový Peter a Judáš – to sú dve postavy, ktoré prerástli do dvoch symbolických príkladov pôsobenia ľudského svedomia. Svedomie odhaľuje buď vinu alebo spokojnosť človeka. Svedomie je „neomylné“, ale človek často volí nepočuť, čo hovorí svedomie. Tragédiou človeka je, že úmyselne uteká od svojho svedomia, že prekrúca zmysel jeho „mlčania“, že vlastné želania podsúva pod jeho hlas. Stáva sa, že taký človek je iný, než za akého sa považuje. Človek je rozpoltený a v tom je jeho tragédia.

1. Stáva sa, že sa kajúcnik pri spovedi spýta: Urobil som toto alebo tamto, mám za to hriech? A kňaz odpovie:“Neviem??!“ Kňaz správne odpovedá, kňaz nemôže vedieť, čo sa dialo vo svedomí kajúcnika v čase činu.
2. Čo je eticky dobrý čin a čo je eticky zlý čin? Svätí cieľ prostriedky? Z pohľadu kresťanskej etiky cieľ nesvätí prostriedky vedúce k cieľu!
3. Ak niekto chce dobro a súčasne sa zmieruje so zlom, ktoré prichádza z boku, v podstate dobro nechce. Nemožno pristať na kompromis so zlom. Cez zdanlivé dobro preráža egoizmus. A tu už ide o hriech etického zlého činu. Motivácia činu je pri tom zvlášť dôležitá.
4. Eticky dobrý skutok má svoje korene, mechanizmus. Ide o vnútro jeho osoby. Vystupuje zo slobody človeka, je v súlade s jeho svedomím, zodpovedá objektívnej hierarchii etických hodnôt a je zhodný s vôľou Božou.

Blahoslavenstvá, ktoré vyhlásil Kristus v reči na hore otvárajú novú epochu v dejinách ľudskej morálnej citlivosti. Nie sú to príkazy a zákazy, aké poznáme v dekalógu. Sú výzvou otvorenej mravnosti, pozývajú človeka, aby uskutočnil zásadnú zmenu spôsobu svojej existencie. Blahoslavenstvá odkrývajú nový priestor ľudského sveta, odkrývajú nadšenie a vďaka tomu sa môže prebudiť naše svedomie. Blahoslavenstvá sú formou prísľubu. Len cez prvenstvo prísľubu môžeme pochopiť, čím je láska. Žijeme z viery v nádej, ako žijeme zo zeme a z dažďa.
Boh je pravdovravný. Problém pravdy je veľkým problémom človeka. Ako pravdu opäť objaviť?

Z kresťanskej knižnice, 2007, Púchov.