Preskočiť na hlavný obsah

Dívať sa srdcem (J. Meisner)

 To je hlavné posolstvo kardinála J. Meisnera na mnohé otázky pre našu dobu, ktoré mu kládol redaktor Štefan Rehder. Míľniky: narodenie 1933,Vratislav – Lešno, 1945 Koerner v Durínsku, 1962 v Erfurte kňazom, 1963 kaplán v Heiligenstadtu, 1966 rektor v Erfurte, 1969 promócie na Dr. teológie, 1975 biskup v Erfurte, Berlíne, 1988 arcibiskup v Kolíne nad Rýnom.

„U našich kuchynských dvier vždy bola kropenička a otec, keď prichádzal alebo vyšiel von, vždy sa prežehnal svätenou vodou, aj 30x denne. Na to stále spomínam, to bola lekcia. V mladosti ma to uchránilo od mnohých vzdorovaní a nerozvážnosti. Ako súrodenci – ešte len deti, sme preukázali veľkú zodpovednosť jeden za druhého, keď sme s mamou ostali sami, otec padol vo vojne. Za život viery vďačím veľa tete Anne, ktorá nás šesť km doprevádzala do kostola a cestou nám vyprávala zo svojho života viery s ružencom v ruke. Ako žila, tak zomrela, s posledným pohľadom na kríž. Od nej som sa naučil skutočnú životnú teológiu.

*Nikdy som nezapochyboval o svojom povolaní. Čo je viera? Viera znamená pripomínať si vo tme, čo sme ráz mohli vidieť vo svetle.
*Prajem si, aby sa mi spolubratia, ktorí sú mi podriadení, aby mali možnosť povedať mi všetko, čo si myslia. Väčšina to tak robí.
*Moje kázne? Začínam u písacieho stola. Biblické texty, grécke, komentáre. Potom idem do kaplnky, pokľaknem, pretože to, čo sa zrodí v hlave, treba preniesť do srdca. Čím je srdce plné, tým ústa pretekajú.
*Komunizmus chcel vytvoriť raj na tejto zemi, ale sa to ukázalo ako cesta do pekla. – Áno, vzal ľuďom slobodu a kto berie človeku slobodu, berie mu srdce. Pod tento citát speváka Wolfa Biermanna sa podpisujem. Komunizmus vychádza z falošného obrazu človeka a nedostal od nás nikdy požehnanie a nespolupracovať s ním vyžadovalo od mnohých značnú mieru úsilia a viery.
*Sekty, New Age? Sekty, ezoterika a iné podobné javy, je to iba lesk bez udalosti, je to imitácia liturgie našej Cirkvi. Satan je len Božou opicou. Zasiahol ma rozhovor, ktorý so mal s komunistom v nemocnici. „Chceš byť špatný?“ – „To nie.“ – „Prečo?“ Nevie. – „No, my sme stvorení na Boží obraz, to je najvyššie dobro. My sme stvorení podľa originálu, dobro je v nás. A nemilovať, neláska? Chcel by si byť nemilovaný?“ To ho vydesilo: „To nie, to by bolo peklo“. Všetci sme obrazom pravzoru, Boha. I Nietzscheho báseň končí slovami: „Beda tomu, kto nemá domov“. Úbohý človek. Naša generácia sa nič nenaučila. Preto kresťanstvo je domovom kresťanov a svojim posolstvom má väčšiu šancu, ako teraz tušíme.
*Kresťanstvo dnes? Emancipácia znamená uvolniť sa.. Dnes je jasné, že sa človek vytrhol z ruky Božej. Nie je to kresťanstvo, nie je to Kristus, kto prehral boj, ale človek, a neustále ho prehráva. Osviečim, Dachau, Buchenwald. Kedy sa prebudíme? „Cesta novšieho utvárania vedie od humanity cez nacionalitu k beštialite (Grillpazer).
*Reinkarnácia? – Mohamed, Budha...získavajú svoju skúsenosť z vliateho náboženského vedomia, ktoré má každý človek. Vodcovia sú to geniálni, ale pochádzajú zdola. Pravý učiteľ bez konkurencie je Ježiš Kristus, ktorý prišiel zhora. Bezbožníci? Boh nikoho neopúšťa, ale ja kňaz ako ten prutkár, musím vyhľadať miesto, na ktorom človeka Boh drží. U každého je inde. Cirkev potrebuje kňazov, ľudí, plných Ducha, nadšených a ktorí majú dar rozlišovania.
*„Konzumizmus“. Je treba zmeniť celý terajší ekonomický poriadok. Je nepochopiteľné, že Nemecko rozdeľuje štátne dotácie, a polia nie sú obrobené a ležia ladom. Prečo obyvatelia Sudánu umierajú hladom a u nás veľký nadbytok? Pokiaľ je hospodárstvo koncipované tak ako v Európskej únií, je pramálo zlučiteľné s evanjeliom.
*Príbeh matky, ktorá po skončení druhej svetovej vojny ukrývala svoje tri dcéry v horách pred znásilnením. Nejak ruskí vojaci úkryt odhalili, matka stratila rozum a vyzradila ďalšie úkryty. Ten príbeh ma zasiahol, pochopil som našu prosbu „a neuveď nás do pokušenia.“ Boha tým prosíme: „Nedaj mi dostať sa do hraničných situácii, v ktorých už nepoznám sám seba.“ Stávame sa tvrdými, lebo sami seba poznáme len povrchne a nie sme už zvyklí dívať sa do hĺbky svojho vnútra, nevieme, aké priepasti v nás žijú, hrubosť v nás vzrastá a osobná životná múdrosť ubýva. – Myslím, že človek, ktorý na zemi nejednal v láske a ostal egoistom, nebude mať ani záujem o nebo, človek sa zavrhuje sám.
*Časté luhanie vedie k tomu, že už človek ani nevie, čo je pravda a čo je lož. Človek prichádza na svet s dušou ako „tabula rasa“ – nepopísaná. Rodičia by mali dávať pozor, čo deti sledujú. Proti určitým obrazom neexistuje „mydlo“, s niektorými je skutočne človek odsúdený žiť celý život. Jeden holandský biskup mi povedal: Myslím „pronemecky“, ale vypáli to nechtiac proti. A hovoril príbeh, keď mu ako chlapcovi za vojny jeden nemecký vojak zobral bicykel a ešte ho praštil. Jeho emócie ostali antinemecké i keď rozum to ukazuje ináč, „za“. Z toho vidieť, aký veľký význam má výchova k citlivosti, v prijímaní hodnôt. U nás je v tom veľký úpadok, od výučby náboženstva a prípravy na prvé sväté prijímanie.
*Príliv mladých do siekt. Áno, máme sa čo učiť. Katolíckou alternatívou by bolo, keby mladí ľudia mohli vnímať cirkevné priestory ako slávnostne vyzdobený priestor ticha. Návštevníci bohoslužieb by mali prichádzať do kostola aspoň päť minút skôr a tých päť minút sa takto v tichu pripravovať: 1) ticho sa posaď. 2) zavri oči. 3) vzopni ruky. 4) skloň hlavu. 5) odveď svoj rozum z hlavy do srdcaFarár musí to spoločenstvo najprv k tomu tichu priviesť. V liturgii je všetko dôležité, sväté. Ide o Krista, nie o nás. Ak však do liturgie vnáša kňaz svoje osobné záľuby a záujmy a sám hrá v popredí, potom pohľad na Krista zakrýva. Všetci v liturgii sa majú stretnúť s Kristom a nie so mnou, kňazom. Naša Cirkev s liturgiou stojí a padá a my biskupi to musíme pozorne sledovať. – Vykorenenie liturgie je často posledným vykorenením človeka z jeho lepšie prežívaného dňa. Jeden bývalý žiak kláštora v Mettenu, dnes profesor hovorí: „Keď prichádzam do Mettenu, vždy prichádzam k vlastnej identite. Tu v kláštore sa nezmenilo nič. Tu v Mettenu prichádzam znovu k svojmu lepšiemu ja, späť k svojim začiatkom, k svojej identite.“ Presne to musí byť umožnené kresťanovi tiež v liturgii. Pri bohoslužbe by mal mať možnosť stále znovu sa vracať k svojmu lepšiemu ja, k svojej identite kresťana. Preto opatrnosť pred zavádzaním novosti (156).- V zásade platí, že v liturgii sa musí odrážať podoba cirkvi (ecclesia), ak sa tajomnosť vytráca, stáva sa prázdnou, len leskom bez udalosti. – Potrebujeme niečo aj ako „pôrodnú pastoráciu“, ktorá pomôže človekovi „porodiť“ vieru, ktorú v sebe nosí. Ako to robili apoštoli v prvotnej cirkvi, ísť do ulíc, oslovovať ich otázkami a ukázať im cestu k viere.
*Rodina. Rodina je v kríze, to je aj kríza viery. Máme vzor svätej rodiny, šťastného domova. V plodení a výchove vašich detí sa odráža stvoriteľské dielo Boha Otca. To, že sa kresťanské rodiny poznajú, držia spolu a spoločne niečo podnikajú, je dôležité. Rodinám nepraktizujúcim vieru treba najprv pomôcť ju zakúsiť. Rodina je základ ľudskej spoločnosti, otec mama, deti, to je domov.
*Mária. Kde je Mária, tam je Duch Svätý. Mariologia je mostom od kristologie k eklesiologii, k učeniu cirkvi. Pokiaľ neviem, kto je Mária, neviem ani kto je Kristus a čo je to cirkev. Mariánska úcta je pevnou súčasťou zdravej zbožnosti národa. Posolstvo z kríža je jasné: „Hľa tvoj syn! Hľa tvoja matka!“ – Matka je miestom, kde nám Boh daroval dušu pri počatí. V Magnifikáte nechváli Mária seba, ale Boha, oslobodzuje sa od seba samej. Slobodný nie je ten, kto sa zbavil vykorisťovateľov, ale kto sa oslobodil od svojho egoizmu. A to sa môžeme a máme od Márie učiť.

Z kresťanskej knižnice Púchov, 2010.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Božie slovo pýta každé srdce (Mons. Michal Keblušek)

  Púchovský farár, dekan   Mons. Mgr. Michal Keblušek   vybral zo svojich homílií reprezentatívny súbor a zaradil ho do zbierky s príznačným názvom   Božie slovo pýta každé srdce . Autor zvolil typický až klasický štýl rozprávania či rozprávačstva – narácie. Evanjeliové fundamentálne výroky, podobenstvá aj udalosti rozvíja, do príbehov z reality všedných dní, z diania v živote jedincov i spoločenstiev. Mons. M. Keblušek často cituje príklady, epizódy a hlavne príbehy z literatúry, nielen náboženskej, ale aj klasickej prózy. Odporúča zaujímavé románové diela zhromaždeniu veriacich a takto dobrovoľne plní v súčasných časoch mimoriadne vzácnu hrebendovskú misiu propagátora kvalitnej knihy. Kazateľ svojimi homíliami, prípadne katechézami prostredníctvom prerozprávaného textu oslovuje adresáta prítomného na bohoslužbe. Preberá fakty, argumenty, esteticko-umelecké obrazy z viacerých zdrojov. Tento tvorivý kompozičný proces vyúsťuje do rétorického prejavu, ktorý interpret musí zasadiť do súra

Alan Ames - Príbehy lásky

  Je ich v tomto dielku zaznamenaných vyše 50, sú inšpirované, vlastne podané P. Ježišom a Pannou Máriou Alanovi Amesovi a pred napísaním ich prekonzultoval s duchovným vodcom o. Gerardom Dickinsonom z Austrálie. Každý život na zemi sa môže stať ďalším príbehom lásky zapísaným do Ježišovho srdca. Všetky tieto sú vynikajúce a tu je niekoľko inšpirujúcich ukážok: *Bol istý muž, silný, nikoho nepotreboval, spoliehal sa na seba. Ochorel a potreboval pomoc druhých. Bol iný muž, slabý, neschopný, ale vždy sa obrátil na Boha o pomoc. V jeden deň sa títo dvaja muži stretli a silný muž teraz prijal od slabého pomoc a čudoval sa a hovorí slabšiemu: „Odkiaľ berieš tú silu?“ Hovorí: „Dáva mi ju Boh ako dar, o ktorý sa delím s inými. Nezáviď mi, len sa obráť na Boha a dá ti ako dáva mne. On má dosť sily pre každého“. 12. *Raz, keď som sa rozprával so skupinou mojich učeníkov, jeden sa spýtal: „Pane, si Mesiáš?“. Odvetil som otázkou: „Čo si myslíš ty?“ Jeho odpoveď: „Neviem, si dobrý, svätý“. Pozrel

Upaľovanie čarodejníc a inkvizícia

  Boli to zvlášť svetské vlády, ktoré prenasledovali čarodejky ako rušiteľky pokoja, a pre škodenie čarami. Inkvizícia bola zriadená k sledovaniu heréz a heretikov. Čarodejnicami sa začala zaoberať až na konci stredoveku a čarodejnice neboli hlavným predmetom záujmu. Prenasledovania čarodejníc bolo kruté, konali sa po skončení stredoveku, teda v novoveku. Čo sa týka „Kladiva na čarodejnice“ z r. 1487, tento spis choromyseľného dominikána Kramera inkvizícia ihneď odmietla a bol daný na index. Ale svetské súdy ho používali(11). Už od dávnoveku, vo všetkých svetových kultúrach boli ľudia, ktorí verili a veria, že existujú osoby, ktoré môžu pôsobiť na ľudí a toto pôsobenie v tých kultúrach je označené za nadprirodzené. Vplyv môže byť kladný (liečitelia), alebo záporný, škodlivý (čarodejnice, „čierna mágia“, zaklínači, pakt s diablom). Tak dochádzalo v dejinách k vlnám prenasledovania čarodejníc. V Afrike čarodejnice fungujú dodnes. V Tanzánii každoročne sú z čarodejníctva obžalované a usmr