Túto odbornú knihu o výchove od H. Wirtza, s kresťanskou orientáciou z nakladateľstva v Trnave z r. 1947, bohužiaľ, až teraz sa nám dostala do knižnice. Generácie, čo vstupovali do manželstva po päťdesiatych rokoch , sa k nej nedostali, veď o nej málokto vedel. Výchovu detí v prevážnej miere zabezpečovali jasle s materialistickou ideológiou. Tá atmosféra povojnovej doby bola sprevádzaná nadšením z budovateľského úsilia. Spoločnosť pripravovala podmienky mladým do života práce, a k tomu šport a zábava sa stali náplňou každodenného života. Kto sa dnes zo staršej generácie začíta do tejto knihy, zistí, kde spravil chyby. Je to univerzálna kniha, hovorí jak o príprave do manželstva tak i o výchove detí. Môže byť aktuálna i dnes, i keď je málo známa. V knihe sa kladie dôraz na výchovu už v rannom detstve. Ale totalitná ideológia tvrdila niečo iné.
Po úzkej lesnej cestičke kráčajú dvaja , chlapec a dievča, ako po raji, bezstarostní, necítia ťarchu života a nevedia ešte nič o jeho búrkach. Cítia len šťastie. Láska je ako slnko, čo zasiahnú jeho lúče, stáva sa zlatom.
Boli časy, boli... píše sa ďalej. Mladý človek dnešných čias je uvrhnutý do divokého víru pracovných, športových, hospodárskych, politických svetonáhľadov a módnych trendov, zvykne si už skôr stáť na vlastných nohách. Každodenný styk s druhým pohlavím ho urobí predčasne dospelým. Podľa jeho mienky si myslí, že sa vyzná v životnom víre a chce si samostatne riadiť svoj osud (21).
Čas zásnub je ako vysoká škola do manželstva, ktoré sprevádzajú potom celé manželstvo. Najchladnejším mrazom pre manželskú lásku býva telesné rozčarovanie. Všetko, čo sa telesne rozdá, je navždy rozdané, navždy stratené. Citový chlad mnohých a nevernosti v manželstve má na tom často svoju príčinu. Kto zničil kvety, darmo čaká plody. S kvetmi sa často poškodí i strom. Preto je dôležitá dobrá príprava do manželstva a potom aj to, ako ho žiť v každodenných povinnostiach v prítomnosti Božej. Kniha opisuje i rôzne problémy, ktoré prídu do manželského života ako je napr. Othellova žiarlivosť, zrada, duchovná choroba v rodine, ale ukazuje aj východiská. Opisuje funkciu ženského tela, aj požehnaný stav, teda očakávanie dieťaťa(39).
Matka sa môže stáť „Nioba“ alebo „Mater dolorosa“ – jedinečná matka. Nioba, je to mytická závistlivá matka, ktorá usmrcuje svoje deti. Od prežitých bolestí a žiaľu skamenie jej srdce. Všetko jej zmýšľanie smeruje do vlastného nešťastia . Vystavuje svoj žiaľ v rozhovoroch a koketuje s ním. Jej najlepšie sily a materstvo ostanú takto nevyužité (144). Pre priemernú ženu dnešných čias je charakteristické, že ide s masou, stráca sa v pôžitkárstve a pohodlnosti. Dnes ale potrebujeme odvážne ženy, obetavé matky(350).
Muži, pozorujte Michelangelove diela. On vytesal z kameňa a mramoru tak mohutne a zduchovnene obraz muža, jeho silu, boj, vznešenosť, vôľu, odvahu a tvorivosť ako nikto iný. V duši muža sa musí spájať mužskosť s jemnocitom ženy – súzvuk týchto dvoch zložiek. Až potom takto je uschopnený vstúpiť do manželstva, v poslušnosti voči Bohu. Muž ako otec zastáva v rodine funkciu veľkňazského úradu modlitbou v kruhu rodiny. Je to vyjadrenie jeho vnútra, najdrahocennejšieho bohatstva jeho vlastnej duše(163).
Opisuje príbehy manželstiev, mladého sedliaka Marxa Omlisa, básnika Don Carlosa, Hamleta, bezdetné manželstvá. Nik nemá práva vynášať rozsudky nad manželstvom iného. Nik nepozná tajné myšlienky iného a skryté súdy Božie (175). Ďalej sa tu píše o manželskom spolunažívaní, o nervových poruchách, o svedomí, aké dopady má sila predstavivosti a ako ju usmerniť(301).
Problém jedináčika. Ťažko povedať, či je pre manželstvo horšie jedno dieťa alebo žiadne dieťa. Nie je náhoda, že jedináčikovia bývajú asociálni a egoistickí ľudia (188).
Výchova je vysoké umenie. My ľudia stratili sme aj tu prirodzený inštinkt, cit pre správnosť a nevyhnutnosť. Goethe povedal: „Aby sme mohli správne viesť iných, musíme byť schopní mnohého sa odriekať“(200).
Prvé dojmy. „Detstvo podmieňuje človeka. Mnoho milých a smutných dojmov vráža svoju pečať do mladého srdca“ (M.Herbert). Ako je strom určený už vo svojich koreňoch, tak určuje človeka jeho detstvo. Prvé dojmy, zážitky, skúsenosti z detstva, všeobecné ovzdušie, to sú tie základy. „Školská múdrosť“ a všetko, čo sa dozvieme a naučíme neskôr, je len „nadstavba nad prvými dojmami a skúsenosťami“. J. Paul poznamenal: „Všetky prvé dojmy ostávajú v dieťati naveky: prvá farba, prvá kvetina, prvá hudba, atď. utvárajú základ jeho života“. Nemôžeme dať svojim deťom nijaké lepšie veno do života, než nezmazateľné dojmy z manželstva a rodiny, ktorá žije vo vernosti voči prírode a v Božej blízkosti(207).
Kedy začať s výchovou? Hneď od dňa pôrodu. A ako na to, o tom pojednáva celá druhá polovica knihy. Štvorročná Zuzka opakuje svojej bábike všetky káravé reči, ktoré pocítila sama na sebe. – Čo keď dieťa klame, keď neje dobre, čo s tým?(223). – Malý chlapec si postavil v piesku hrad. Rúti sa do izby a nadšene hovorí: „Ocko, poď rýchle sa pozrieť, čo som postavil“ a ťahá ho za kabát od písacieho stola, kde píše dôležitý list. Vstane a ide: „Nádherné, opravdivý hrad, hm“, počuduje sa a navrhne mu ešte nejaké úpravy. 10 minút, ale pre chlapca to má nesmierny význam, nabral nové oduševnenie. A naopak, keď dieťa rodičia odmietajú: „daj pokoj, nemám teraz čas“, stane sa nedôverčivé, samotárske a namrzené. Dôvera voči rodičom začne odumierať a nič ju už neoživí. Pôjde k cudzím...(236). Len veľmi málo rodičov má predstavu o tom, ako veľmi túžia deti po intímnom spolužití s nimi. Keď im túto túžbu nesplnia, potom sa nečudujme, keď neskoršie nebudú pociťovať potrebu stráviť nedeľu s rodinou, pôjdu radšej po svojich zábavách. Naučili sa to doma(237).
„Zaoberaj sa usilovne so svojimi deťmi. Maj ich okolo seba deň i noc, miluj ich a dovoľ, aby aj oni teba milovali. Patria tebe len v tomto úzkom čase detstva, nie dlhšie! Mládež prechádza mnohým, čo ty už nie si, mládež vábi mnoho, čo ty už nemáš. Dozvedá sa o inom svete, ktorý napĺňa jeho ducha. Budúcnosť sa teraz vznáša pred nimi. Tak uniká prítomnosť do záhuby...“(W.Schäfer)(238).
Mnohí rodičia si dostatočne neuvedomujú, aká dôležitá a ťažká je vec oboznámiť výchovne o sexuálnych problémov. Zanedbania, chyby, omyly môžu ohroziť a zničiť šťastie celých pokolení. Keď tu rodičia zlyhajú, vedzte, že sa vám vyšmyknú z rúk aj v iných veciach. Kniha výborne popisuje ako a kedy to spraviť. Kedy je ten správny čas? Platí základné pravidlo: radšej o niečo skôr, než o päť minút neskôr. Nezaťažovať ale týmito vecami dieťa predčasne, keď ešte ležia v jeho duši ukryté. A ako viesť také rozhovory, je v knihe uvedené. Možno začať príkladmi z rastlinnej prírody, opeľovaním kvetov...(239).
Malé múdrosti:
- Vo výchove musíme zabrániť všetkému, čo by mohlo medzi deťmi vyvolať rivalitu.
- Život rodičov je názorné vyučovanie detí.
- Nedaj sa uviesť do afektu dieťaťom.
- Jedináčikovia sa stanú egoistami skoro vždy.
- Náboženstvo je kráľovnou medzi všetkými výchovnými prostriedkami.
- Keď vychovávateľ stratí rovnováhu, je to práve také, ako keď je na lodi konfúzny kapitán.(254).
Posledným cieľom výchovy je ozrejmiť večnosť v časnosti, božské v ľudskom, trvalé v pominuteľnom, nebeské v pozemskom. Formovať harmonicky dušu i telo dieťaťa. Ako ľahko sa ale stáva z materinskej lásky rodinný egoizmus, z otcovej starostlivosti nepríjemná pedantnosť, z prísnosti tvrdohlavosť a zo starostlivosti márnivosť(250).
Z Kresťanskej knižnice Púchov, 2010.
Komentáre
Zverejnenie komentára