Krížové výpravy treba rehabilitovať, odznelo na sympóziu pápežskej vysokej škole v Ríme t. 2006 „od mýtu ku skutočnosti“. Historik RobertoMattei označil ich za obranné a nikdy nie agresívne vojny. Vinu na takýchto vojnách majú islamisti, ktorí v r. 1009 zničili v Jeruzaleme Boží hrob. Byzantský cisár žiadal o pomoc, pretože sa dostával do stále väčšieho islamského útlaku. Pápež Urban II. vyzval za znovudobytie Palestíny, ktorá predtým patrila k Rímskej ríši, a ktorú v r. 634 dobili Arabi a držali ju stáročia v svojej moci. Odvtedy kresťania len bránili kresťanskú vieru a kultúru proti islamu. Pápež Urban II. Na synode v Clermontu v r. 1095 vyzval k prevej krížovej výprave, pretože neustále útoky na kresťanov zo strany Turkov a ďalších islamských vojenských síl by bez obrany nabrali ešte väčších rozmerov. Turci a Arabi tzv. svätými vojnami, džihádom dobíjali od siedmeho storočia územia obývané kresťanmi, ničili kostoly, islamizovali a spustošili byzantskú ríšu. Ak pripustíme, aby sa to beztrestne konalo, budú kresťania napádaní ešte viac a v ďalších zemiach, hovoril Urban II. Až doteraz Európa na to nereagovala.
Niekoľko faktov z prenasledovania kresťanov o období od r. 634 po r. 1095. V 8. storočí bolo ukrižovaných 60 pútnikov, ktorí prišli z Anatolie. V Cezarejimoslimský veliteľ dal popraviť ďalších pútnikov. V Jeruzaleme moslimský vládca zakázal kríže, zvýšil kresťanom dane a zakázal kresťanským rodičom odovzdávať vieru deťom. V 9. st. bolo prenasledovanie také kruté, že mnohí kresťania utiekli do Konstantinopola. V r. 937 moslimovia zničili chrám na Kalvárii a chrám Zmŕtvychvstania. V r. 1004 kalif AbualMansuralHakim nariadil zničiť všetky chrámy a spáliť kríže. Zničených bolo 30.000 kostolov. Tento kalif Hakim v r. 1009 nariadil zničiť chrám Božieho hrobu a ďalšie chrámy. V r. 1056 vyhnali z Jeruzalema 300 kresťanov a pútnikom z Európy zakázali vstup do obnoveného chrámu Božieho hrobu. Keď obsadzovali Turci v r. 1077 Jeruzalem, sľúbil emir AtsizbinUvag ušetriť obyvateľov a predsa povraždili 3000 ľudí. V r. 1148 moslimský veliteľ Nur – ed- Din vyvraždil všetkých kresťanov v Alepu, Sýria. Podobne si počínalo vojsko sultána Baybara pri obliehaní Antiochie. Historik SteveRunciman opisuje vstup džihádu do Konstantinopola v .r 1453. Každého, koho stretli, bez milosti zabili, mužov, ženy, deti.
Je rozšírený blud, že Ján Pavol II. sa za krížiacke výpravy ospravedlnil. Ospravedlnenie smerovalo za odpustenie za rozdelenie kresťanov a za následné násilia. Križiaci sú tiež obviňovaní, že vyplienili Jeruzalem v r. 1009. Určitému spustošeniu síce došlo, ale to zodpovedá vedeniu vojny, ktoré zodpovedá chovaniu armád tej doby. Dobytie Jeruzalema sa prezentuje ako hlavný dôvod nedôvery moslimov voči západnému svetu. Správe by sa malo povedať: sú to moslimi, ktorí po mnohé stáročia šíria protizápadnú nenávisť a propagandu. Pre islamský svet sú krížiacke výpravy hlavným dôkazom, že Západ je zodpovedný za súčasnú konfrontáciu, že vraj Západ moslimov provokoval, vykorisťoval a jednal s nimi brutálne od dôb, keď o Jeruzalema vtiahli prví franskí rytieri. Hovoria o „svetovej fronte islamu pre svätú vojnu proti Židom a križiakom“, dokiaľ všetci „neveriaci“ (teda kresťania) neopustia Arabský polostrov, pretože Izrael a celý tá zem patrí Alahovi. Tento spôsob vyjadrovania je veľmi rozšírený a nebezpečný.
Je čas povedať jasné slová pravdy našim deťom a mládeži, aby boli hrdí na svoje dedičstvo. Za križiacke výpravy netreba mať pocit viny ani hanby. Buďme si vedomí, že máme kultúru a dejiny, na ktoré môžeme byť hrdí a že stojí za to, hájiť si toto dedičstvo proti neprajníkom a votrelcom. Toľko z pápežského sympózia.
Historik Dr. J. Šprirko v knihe „Cirkevné dejiny“ opisuje podrobnejšie priebeh siedmych križiackych výprav. I keď mohamedáni dobili vojensky Jeruzalem už v r. 637 a okupovali ho cez stáročia, na mnohé sťažnosti pútnikov o ukrutnostiach dobyvateľov a Sarecénov, až v 11. st. sa začal s výpravami križiakov. Bolo veľké oduševnenie za oslobodenie svätej zeme. Pustovník Peter Amienský burcoval šľachtu a ľud a 200 000 križiakov nedostatočne pripravených sa vybralo na cestu cez Česko, Slovensko, zabíjali nepriateľov Božích, plienili a v Bulharsku padali hladom a mečom. Riadne organizovaná prvá výprava križiakov odišla v r. 1097 a ďalšie nasledovali v priebehu dvoch storočí. Bolo v nich veľa nadšenia a málo vojenských skúseností a taktiky. Z prvých troch výprav tretia bola najvydarenejšia, avšak pre nedorozumenie panovníkov málo úspešná, predsa mali i politický úspech ale za veľkú cenu, lebo v nich vykrvácal výkvet rytierstva. Spomína sa i detská výprava, ktorú organizoval francúzsky pastierik Štefan, oduševnil 15 000 chlapcov, v Nemecku 10 ročný chlapec zorganizoval 5 000 chlapcov. Napriek zákazu kráľa sa vydali na cestu. Podujatie biedne stroskotalo, mnohí zahynuli na ceste a len málo sa vrátilo domov k rodičom. Poslednú siedmu výpravu viedol kráľ svätý Ľudevít, nákazlivá nemoc zachvátila vojsko, zomrel i kráľ r. 1270. Osemnáste, 19. A 20. Storočie veľmi povrchne posúdilo križiacke výpravy, keď ich degradovalao na fantastické poblúdenie stredoveku.
Cieľ výprav bol vznešený
1) oslobodiť svätú zem a zotrieť potupu od mohamedánov
2) uchrániť Západ pred ďalšími nájazdmi mohamedánov
3) spojiť Východ so Všeobecnou cirkvou.
To bola úloha pre cisárov ale keďže zlyhali, ujali sa vedenia pápeži. Veľké oduševnenie bolo z náboženského ducha, cirkevnej a duchovnej jednoty Západu, s dobrým účinkom na poli kultúry a hospodárstva, oživili v Cirkvi misijnú myšlienku, spolupatričnosť kresťanských národov.
Turci ovládli celý východ a robili vojenské výpady do Európy. Európska civilizácia bola ohrozená. Vtedy i svätý Bernard z Clairvaux s plným nasadením chodil po Európe od mesta k mestu a oduševňoval panovníkov a ľud do križiackych výprav, ktoré sa uskutočnili v 12. st. a za pápeža Evžena III. Pre svätú Katarínu Siensku (žila už v 14. st.) bolo vybočením z prirodzeného poriadku, že Jeruzalem, dejisko utrpenia a imesto Pánovho hrobu bolo v rukách mohamedánov. Svätci, i títo dvaja sú proti vojnám, ale za križiacke výpravy sa angažovali, tie nemali agresívny charakter. Katarína sa angažovala najprv za mier panovníkov Európy, za jednotu, za lojálnosť pápežovi a nabádala na ďalšiu križiacku výpravu, ku ktorej už nedošlo pre útlm nadšenia a nezhody panovníkov.
Z kresťanskej knižnice, Púchov.
Komentáre
Zverejnenie komentára