Ako sa zmieriť so životom (Jozef Augustyn - Lucyna Slupová)

 Existuje vôbec na to nejaký recept? Mnohí hľadali odpoveď v hlbinách svojho srdca: hľadali, našli a ďalší hľadajú. Ako príznaky nevyrovnanosti v našom živote môžu byt naše neprimerané reakcie, ako sú rozčuľovanie, výbuchy zlosti, rebélie. reflexie pomsty, urážlivosť, uzavieranie sa do seba, depresie.

Uznanie vlastnej hodnoty a vyrovnanie sa so sebou samým sa utvára už v detstve a veľkú úlohu tu má láska našich rodičov a ak sme ju nezakúsili, nedokážeme ju preukazovať druhým. Tu patria i naše prežité krivdy, utrpenia, šikanovania. Určité povahové deformácie sú spôsobené tzv. podmienečnou láskou pri výchove, čo je tretia komnata" v našej mysli, čo všetko môže byť v nej ukryté, ale nie zabudnuté.

Táto malá kniha nás smeruje k tomu, ako poznať a prijať pravdu o sebe a ako si môže človek i sám pomôcť. Avšak príbeh policajného seržanta Jasona je iný. uvádzajú sa jeho zdanlivo hrdinské akcie, v ktorých riskuje ľahkovážne svoj život, preto bol psychológom označený za potenciálneho samovraha, ktorý potrebuje liečenie. Chyba bola pri výchove v detstve.

Ako žiť? (Jozef Tischner)

 Uvedenie do kresť.etiky – výber.

Ozajstný etický čin je – ako čin umelca – objavom a tvorbou. Pre túto jednoduchú pravdu mi kedysi otvoril oči Henri Bergson a odvtedy si ju vo svojom vnútri pestujem ako jeden z najcennejších objavov, za ktorý vďačím filozofii, píše autor tejto knihy, známy poľský intelektuál Jozef Tischner. Čím je prežívanie etickej povinnosti? – nie je ničím iným, než vnútornou potrebou rastu, zdokonaľovania, je to cit pre povinnosť, odpoveďou Bohu. Imanuela Kanta priviedol do úžasu, iných na najvyšší vrchol, Razkoľnikova doviedol k dverám súdu. A čo my? Uvoľníme miesto v autobuse starším, odvoláme ohováračky, osočovania, nepravdy, krivdy, podvody? Vrátime požičané peniaze a ukradnuté veci? Keď takto konáme, tak je to správne a to je hodné obdivu. Hitlerovské „zákony“ poplatné štátnemu utilitarizmu neospravedlňujú ich zločiny. Aby zákon zaväzoval vo svedomí, musí byť v súlade s prirodzeným zákonom. Človek je povinný svoje svedomie neustále formovať a zdokonaľovať. Kto to nerobí, môže mať pomýlené svedomie a poznáme až tri také typy:

1. úzkostlivé svedomie, potom
2. široké a benevolentné
3. a nestále svedomie.

Príkladov širokého svedomia máme okolo seba mnoho. Hranice dobra a zla sú tu tak nevýrazné a nejasné, že taký človek prakticky pre všetko, čo urobí, dokáže nájsť ospravedlnenie. Naše hriechy širokého svedomia spôsobujú veľké spoločenské škody a problémy. Kto z nás sa z toho spovedá? Svedomie má byť kormidlom ľudského života. Ako je to s neistým svedomím? Ako sa zachovať? Evanjeliový Peter a Judáš – to sú dve postavy, ktoré prerástli do dvoch symbolických príkladov pôsobenia ľudského svedomia. Svedomie odhaľuje buď vinu alebo spokojnosť človeka. Svedomie je „neomylné“, ale človek často volí nepočuť, čo hovorí svedomie. Tragédiou človeka je, že úmyselne uteká od svojho svedomia, že prekrúca zmysel jeho „mlčania“, že vlastné želania podsúva pod jeho hlas. Stáva sa, že taký človek je iný, než za akého sa považuje. Človek je rozpoltený a v tom je jeho tragédia.

1. Stáva sa, že sa kajúcnik pri spovedi spýta: Urobil som toto alebo tamto, mám za to hriech? A kňaz odpovie:“Neviem??!“ Kňaz správne odpovedá, kňaz nemôže vedieť, čo sa dialo vo svedomí kajúcnika v čase činu.
2. Čo je eticky dobrý čin a čo je eticky zlý čin? Svätí cieľ prostriedky? Z pohľadu kresťanskej etiky cieľ nesvätí prostriedky vedúce k cieľu!
3. Ak niekto chce dobro a súčasne sa zmieruje so zlom, ktoré prichádza z boku, v podstate dobro nechce. Nemožno pristať na kompromis so zlom. Cez zdanlivé dobro preráža egoizmus. A tu už ide o hriech etického zlého činu. Motivácia činu je pri tom zvlášť dôležitá.
4. Eticky dobrý skutok má svoje korene, mechanizmus. Ide o vnútro jeho osoby. Vystupuje zo slobody človeka, je v súlade s jeho svedomím, zodpovedá objektívnej hierarchii etických hodnôt a je zhodný s vôľou Božou.

Blahoslavenstvá, ktoré vyhlásil Kristus v reči na hore otvárajú novú epochu v dejinách ľudskej morálnej citlivosti. Nie sú to príkazy a zákazy, aké poznáme v dekalógu. Sú výzvou otvorenej mravnosti, pozývajú človeka, aby uskutočnil zásadnú zmenu spôsobu svojej existencie. Blahoslavenstvá odkrývajú nový priestor ľudského sveta, odkrývajú nadšenie a vďaka tomu sa môže prebudiť naše svedomie. Blahoslavenstvá sú formou prísľubu. Len cez prvenstvo prísľubu môžeme pochopiť, čím je láska. Žijeme z viery v nádej, ako žijeme zo zeme a z dažďa.
Boh je pravdovravný. Problém pravdy je veľkým problémom človeka. Ako pravdu opäť objaviť?

Z kresťanskej knižnice, 2007, Púchov.

Alzheimerova nemoc - šanca na väčšiu ľudskosť

 Táto nemoc sa stáva spoločenským problémom napriek lekárskemu pokroku.

Návrat ku kresťanskej podstate.

(Informácia je užitočná pre ošetrovateľov tejto choroby, ale i pedagógovia a rodičia pre výchovou deti si tu nájdu svoje, a aj takí, ktorí sú pred dôchodcovským vekom, ale vo viere sú vlažní alebo dokonca ateisti).

Alzheimerova nemoc nie je nevyliečiteľná, ešte nie. Možno sa blížime k téme s aforizmom kolumbijského filozofa a esejistu Nicolása Goméza Davilu, ktorý povedal: „Opravdivé problémy nemajú žiadne riešenie, len svoje dejiny.“ Riešenie by sa mohlo nájsť v budúcnosti, ale teraz sa zdá, zo súčasného pohľadu, že sa bude problém len zväčšovať. Niektoré čísla by to mohli len podtrhnúť: Dnes máme podľa údajov Nemeckej Alzheimerovej spoločnosti 1,4 miliónov pacientov s touto nemocou v Nemecku, za desať rokov to bude podľa odhadov odborníkov najmenej dva milióny. A to neplatí len pre Nemecko. Rýchle starnutie populácie v Európe umocňuje tento problém v celej EÚ. Podľa odhadov ALCOVE (Alzheimer Cooperative Valuation in Europe) a pracovnej skupiny, ktorých členovia pochádzajú z 19 štátov EÚ, existuje v súčasnosti asi sedem miliónov pacientov a v roku 2035 ich bude najmenej jedenásť miliónov. Alzheimerova nemoc sa stane masovým problémom – pre zdravotnícke systémy, pre opatrovateľské služby, pre rodiny. Otázka je: Keď sa nedá liečiť, neexistuje žiadne riešenie, ako sa postaviť tomuto problému? Ako sa s tým vyrovná táto spoločnosť?
U základných otázkach, ktoré sa týkajú súžitia ľudí, je väčšinou zmysluplné opýtať sa dejín. Starí Gréci mali zhruba dva spoločenské modely: súhlasný model a konfliktný model. Pre Aristotela bolo priateľstvo väzbou spoločnosti. „Priateľstvo je to najpotrebnejšie v živote,“ povedal vo svojej nikomašskej etike a ako najlepší spôsob priateľstva, menoval ten, pri ktorom si oba priatelia želajú nezištné a zdarma spoločné dobro. To je trvalejšie ako také priateľstvo, v ktorom priatelia spolu žijú len k vôli nejakej výhode. Rozumie sa, je samozrejme, že správna forma priateľstva spočíva na láske, a to v klasickom zmysle, ako to o 1500 rokov definoval Tomáš Akvinský: Chcieť niekomu konať dobro.
Pred takou základnou otázkou stojí ten, kto sa stará o nemocného Alzheimerovou chorobou. Podľa súčasných mieritok sú títo nemocní pre spoločnosť nepotrební. Nemajú žiadnu novú pamäť. Mozgové organicky podmienené obmedzenie predovšetkým intelektuálnych schopností, ako i časové, miestne ako i situačne - orientačné im odoberá výkonnosť, nemôžu už pracovať, podávať žiadny výkon, len ešte stoja peniaze. To je, ako popisuje Manfred Luetz vo svojom bestselleru Irre – wir behandeln die Falschen (Omyl – ošetrujeme tých nesprávnych), „pokušenie ukázať týmto ľuďom východisko. Zodpovedná organizácia vo Švajčiarsku ich menuje Exit, tá vyradeným ľuďom urovnáva cestu k smrti. V takej chladnej diktatúre, ktorá je založená na svojich počítačových vlastnostiach pyšných zdravých, nie je miesto pre citové, slabé, citlivé osoby a nemocné demenciou.“ Ale, ako hovorí Luetz, „tie vlastné ľudské schopnosti, láska, dôvera, miernosť, milosrdenstvo, vďačnosť, radostnosť, solidarita, radosť, šťastný život u vedomia neopakovateľnosti každého okamžku, ostávajú tiež u nemocných demenciou dlho zachované.“ Z toho vyplýva: Starať sa o nemocných Alzheimerovou nemocou nie je možné bez priateľstva, nie je možné bez lásky.
Ale keď títo nemocní už nie sú schopní rozpoznať dobro, ktoré im človek chce dať, keď už nevidia a nepoznávajú , kto, ktorý priateľ, ktorá milovaná osoba im chce poskytnúť nezištne dobro, má to ešte nejaký zmysel? Má. Táto otázka po zmyslu existujúceho alebo končiaceho života bola položená zakrátko po vojne. V roku 1949, keď ľudia ešte trpeli hladom a chceli prežiť, keď ešte pamäťou plynuli obrazy ohňa a keď bolo jasné ako prameň horskej vody, kde môže viesť blud ideológov a zbabelosť dobrých, v tej dobe vydal Romano Guardini malý spis o práve kľučiaceho sa ľudského života. A v odstavci s nadpisom Rozhodujúce stanovisko píše: „Konečná odpoveď spočíva v poukázaní na skutočnosť, že dozrievajúci život je človek. Človeka ale nesmieme zabíjať, keď sa nemôže brániť...a dôvod pre to spočíva v dôstojnosti jeho osoby.“ A potom rozvíja reťaz príčin ešte ďalej. Cituje: „Človek nie je nedotknuteľný preto, že žije a má právo na život. Také právo by malo tiež zviera, pretože to žije tiež tak...ale život človeka je nedotknuteľný preto, pretože je osoba.“ Potom definuje Guardini tento pojem a pokračuje: „Osoba je schopnosť k sebaurčeniu a k sebazodpovednosti: k životu v pravde a v mravnom poriadku. Nie je povahy psychologickej, ale existenciálnej. V podstate nezávisí ani na starobe, ani na nadaní, ale na duchovnej duši, ktorá je v každom človekovi. Personalita môže byť neuvedomelá, ako u spiaceho. Napriek tomu je tu a musí sa ctiť. Môže byť nerozvinutá ako u dieťaťa. Napriek tomu si zasluhuje mravnú ochranu. Je dokonca možné, že vôbec nevstúpi v činnosť, pretože pre to chýbajú fyzicko – psychické predpoklady, ako u duševne nemocných alebo u idiotov. Tým sa ale odlišuje civilizovaný človek od barbara, že si ich váži i v tomto zahalení. Táto osobitosť dáva človekovi jeho dôstojnosť... Úcta pred človekom ako osobnosti vedie k požiadavkám, o ktorých sa nemá diskutovať. Dôstojnosť, ale tiež blaho, ba nakoniec trvanie ľudskosti závisí na tom, či sa tak deje. Ak sa o dôstojnosti začne pochybovať, skĺzne všetko do barbarstva.
Pochopiť jednotlivého človeka ako osobu, ako dieťa Božie, nezávisle na majetku a výkonu. V tom spočíva zmysel i výkon nemocných na Alzheimerovú chorobu. Núti nás to k úcte dôstojnosti, tým k ľudskosti. Apelujem na našu schopnosť nezištnej lásky. Tým sa zabraňuje skĺznutiu do barbarstva. Svojou prítomnosťou nám pripomínajú ľudský postoj, bez ktorého by sme mohli zabudnúť na náš civilizačný štandard a náš pokrok. Vrhajú nás nazad ku kresťanskému jadru spolužitia. Oni nevedia, čo činia – a práve preto sme im dĺžni poďakovanie.
Ako môžeme vyrovnať tento dlh vďačnosti? To je téma terapii, a tu sa už pohybujeme v  interdisciplinárnej šedej zóne, možno dokonca v mínovom poli kompetencii. Isté je toto: Nemoc sa vyznačuje tým, že nová pamäť, ktorá je tak dôležitá pre bežný život, slabne a nakoniec sa stratí. Naproti tomu funguje stará pamäť lepšie ako u zdravých ľudí. Krásny príklad k tomu ukazovala nemecká televízia ARD začiatkom mája 2013 v jednom reportážnom dokumente novinára SWR Wolfganga Lucka. Jedna pacientka v Dedine zabudnutia v Thajsku, kde desať nemocných Alzheimerovou chorobou boli opečované behom jednej hodiny troma osobami, si priali od návštevníka novšiu pamäť. Myslela presnejšie novú pamäť. Bola to Švajčiarka, hovorila plynule anglicky, pretože vyrástla v Anglii (stará pamäť), zabudla ale, čo jej povedali pred pol hodinou.
Stará pamäť funguje, nová pamäť vysadila. To je vklad pre niektoré terapie. Napríklad liečbu v záhrade, alebo liečbu hudbou. Tieto oživujú cez zmyslové vnímanie ako vôňa a posluch vzpomienky zo starej pamäti. Vôňa čerstvých jahôd, kytica kvetov z ružového kríčka alebo melódia starého šlágru..., ktoré tiež u nás zaznejú v mozgu, keď počujeme už len titul. Všetky tieto vzpomienky sú vzácne na city, budia spojitosti, ktoré pochádzajú napr. z neskoršej mladosti, z doby zamilovanosti, možná ale tiež z detstva, z doby nezaťaženosti, domova a bezpečia, z doby malého alebo veľkého šťastia. To nemusí byť len šláger. Marlies Schultke, protestantská farárka vo farnosti Najsvätejšej Trojice v Charlottenburgu slúži už deväť rokov bohoslužbu špeciálne pre dementných ľudí s úspechom. Lavice sú stále plne obsadené. Keď zvonia zvony a varhany hrajú, vzpomínajú si starí ľudia napríklad na svoju konfirmáciu alebo iné návštevy bohoslužieb. To sú vzpomienky na mladé roky a tak stačí len zaklepať, „oni to teda počujú“ hovorí Schultke. Oltárny priestor je pri týchto bohoslužbách zaplnený veľkými obrazmi, ľudia sú v oblečení dvadsiatych rokoch a pri každej bohoslužbe sa spieva pieseň „Vieš, koľko hviezdičiek svieti“. Pani Schultke hovorí: Jeden muž, ktorý trpel afaziou, úplnou stratou reči a vlastne vôbec nemohol hovoriť, spieval naraz s ostatnými, potom ovšem znovu prestal spievať, ale mohol, podnietený vzájomnosťou.
Sluch, chuť, vôňa, všeobecne zmyslové orgány , ktoré človek rozvíja ako prvé, a to ešte v tele matky, utvárajú osobnosť veľmi zavčasu. Obľúbenou piesňou novo narodeného kojenca je ta pieseň, ktorú si pospevovala matka v tehotenstve. To je to najdôležitejšie a uvádza dieťa najskôr do spánku. Toto pôsobenie je možné rozvinúť snáď tiež vo vysokom veku. Elmar Trapp, vedúci duchovnej starostlivosti o starých v Kolíne, má vo svojom konceptu bod „stretnutie u postele starých ľudí“. Chce zaviesť „obrad na dobrú noc“, ako hovorí, „nájsť, akú obľúbenú modlitbu alebo pieseň nemocný má“. City sú architektmi mozgu, napísal Stanley Greenspan, priekopník výskumu spojenia. Tie sú, keď chceme, architektmi vzpomienok, architektmi neskorého šťastia.
Telo má určite tiež pamäť – a výskum mozgu na to mnohokrát poukázal. Neurobiolog Joachim Bauer z Freiburgu k tomu napísal knihu Das Gedächtnis des Koerpers (Pamäť tela). Patrí k rade amerických neurobiologických štúdii, ktoré zisťujú, ako na to poukazuje nositeľ Nobelovej ceny Eric Kandel, že nové objavy o spojení medzi „mind“ (duch) a „brain“ (mozog) vyžadujú zmenu myslenia v lekárstve. Tu všetko, čo duševne konáme, duševne cítime a vo vzťahoch vytvárame, nachádza odraz v telesných štruktúrach; lekárstvo pre „telo bez duše“ by dávalo práve tak malý zmysel ako psychológia pre „dušu bez tela“. Joachim Bauer popisuje v tomto zmysle fascinujúcu skutočnosť, že totiž činitelia, ktoré sú riadené génmi a môžu ovlivňovať zdravie, z podstatnej časti prichádzajú z medziľudských vzťahov. Všade tam, kde sa množstvo a kvalita medziľudských vzťahov zmenšuje, zvyšuje sa riziko nemoci. A medziľudské vzťahy, to znamená práve tiež emócie. Mohlo by sa tiež povedať: Lásku. Povedané slovami z jeho knihy Princip Menschlichkeit (Princíp ľudskosti): „Sme - z neurobiologického hľadiska – bytosti založené na spoločenskej ozvene a spolupráci.“
Tento poznatok, ľahko pochopiteľný i pre laikov, je podkladom pre mnohé liečebné modely. Je to vlastne ako u malých deti, v chladnej reči politiky sa nazýva U-3. Tiež oni nemocní majú sotva dosah k novej pamäti, žijú z podpory a aktivity. Teda z komunikácie a zamestnania. To je tiež princípom záhradnej liečby. Zmyslové vzpomienky – vôňa, sluch a chuť, ktoré sa človek naučil najskôr (ako prvé), budú vyvolané a bude podporené to zmyslové, motorika a sústredenosť. Dotýkanie a cítenie rastlín, modelovanie zeme a to všetko pod šírym nebom. Skúsenosť prírody spojená s komunikáciou, to zmyslové a emocionálne pri ošetrovaní rastlín a potom ešte zážitok z úspechu pri zbere (úrody), to robí radosť a pocit uspokojenia. Thomas Haase, rektor Vysokej školy pre poľnohospodársku pedagogiku a životné prostredie vo Viedni, odkazuje na štúdie, že v „geriatrii sa nasadením záhradnej terapie zmenšil zreteľne príjem antidepresiv a hybnosť ostala zachovaná dlhšie.
Samozrejme, vieme tiež, že pacient s Alzheimerovou nemocou v neskorom štádiu všetko zabúda, nevie už, kto je, aké je dátum, ako sa menuje ošetrovateľka, ktorá sa o neho denne stará. Žije v úplnej prítomnosti. A nie je práve toto pre nás nesmierne cenným poukazom? Žijeme v predstave, že musíme odbúrať minulosť a nastoliť budúcnosť. Ale nie je život prítomnosť, to, čo tu a teraz? To nemá nič spoločného so životnou filozofiou v štýle „carpe diem“. Človek musí plánovať, aby tvoril, obzvlášť keď má rodinu alebo zodpovednosť za iných ľudí. Ale v tomto plánovaní má mať miesto tiež bezúčelnosť, čas, ktorý nie sú peniaze. To nám hovoria títo alzheimerovskí blížni. Rozhovor, nezištne venovanie sa, úžas z poznania, všetko toto nazývali Gréci voľnou chvíľou, odpočinkom a to bol pre nich vrchol života. Schola, od tohto slova pochádza slovo Schule (škola), je latinské slovo pre grécke slovo múza. Pri preklade z gréčtiny do nemčiny sa prekrútilo niečo základné. U Aristotela znamenalo, že centrom našej kultúry musí byť múza, odpočinok, nie práca. Múza ako základ západnej kultúry. Človek má byť, tak píše vo svojej Metafyzike, „nemúzicky“, teda zamestnaný, pracujúci, „aby mal múzy“. Človek má pracovať, aby žil, dá sa vyjadriť nejak pozmenene, v našom totalitne-ekonomickom svete práce. Tuto starú náuku alebo životnú múdrosť nám pripomínajú nemocní Alzheimerovou nemocou.
Pokiaľ je to tak, je to dobre. V praxi sa však nemysli vždy na Aristotela. Jeden praktik, predtým vedúci sociálneho úradu v Bonne. Dieter Liminski, mal motív: „Kvalita nejakej spoločnosti sa spozná podľa toho, ako zachádza s menšinami, so starými a dementnými, s postihnutými a nemocnými.“ Tu má spoločnosť, teda tiež štát vo vlastnom záujme povinnosť pomôcť nielen nemocným, ale tiež príbuzným postihnutého. Taktiež to je časť prítomnosti. Každý potrebuje, už k vôli spoločenskej situácii, tiež svoje vlastné miesto ústupu, nemocní zasa podľa svojho stupňa postihnutia ošetrenie v priebehu dňa. Naráža tu ľudskosť na svoje hranice? Guardini videl „neľudskosť človeka“ v bezprostrednej súvislosti so zabudnutím človeka a Boha a použitím takmer veliteľskej, ale tiež zavádzajúcej technológie. To je moderné barbarstvo, druh Alzheimerovej choroby moderných civilizácii.
Politické diskusie o tom práve začínajú. Budú čím ďalej hlasnejšie. Existujú tiež šťastné, vydarené iniciatívy medzi politikou a vedou. Rada sympózií, vyvolané profesorom Wolfgangom Mohníkom k otázkam výskumu rakoviny, sa zaoberala na svojom 11. sympóziu v máji v Berlíne dvoma aktuálnymi „epidémiami“: Alzheimerom a rakovinou prsníka a poukázala tiež na ľudské a spoločenské následky predovšetkým u Alzheimerovej nemoci.
Dekadenti boli už v dobe Aristotela. Sofisti propagovali konfliktný spoločenský model. Vlastný úžitok bol prvoradý. Thrasymachos bol jedným z nich. Čo je technicky prevediteľné, to sa urobí, bez ohľadu na straty, to bolo jeho krédo. Je to model brutality, represie. Tiež dnes môžeme povedať: Starý spor o spoločenský model nie je rozhodnutý.
Ako budeme zachádzať s nemocnými Alzheimerovou nemocou alebo vôbec so slabými, tým sa rozhodne o tom, či ostaneme solidárnou ľudskou spoločnosťou, alebo skĺzneme do represívnej, barbarskej spoločnosti. Človek je schopný obidvoch alternatív, to ukazujú dejiny.
Aby sme spomenuli ešte Nicolasa Goméza, problém prechádza celými dejinami. Súčasný život, prítomnosť nemocných Alzheimerovou chorobou nám ukazuje na dobré časy dnes i v dejinách – a poukazuje na možné stupňovanie, na snáď ešte lepšie časy.

Alzheimerova nemoc v číslach – fakty i prognózy – z Nemecka:

1. 200 000 nových onemocnení každý rok
2. 1,4 miliónov pacientov žije v súčasnosti
3. 2 milióny ich bude pravdepodobne v r. 2025
4. 6,8 miliónov ich je dnes v Európe
5. 11 miliónov ich bude v r. 2035
6. 95% z nich sú starší ako 65 rokov
7. 7 rokov je priemerne trvanie nemoci do smrti
8. 60% zo všetkých dementných onemocnení sú ľudia s Alzheimerovou chorobou
9. 50% všetkých, viac ako 90 ročných, majú alebo budú mať Alzheimerovu

Z časopisu Der Fels 7/2013 od Jurgena Liminského, uverejnené vo Světle 29/2013.

Ani ň

 Táto kniha od Josua Harrisa je o tom, ako chrániť svoje srdce pred zmyselnosťou, žiadostivosťou, chtíčom (po česky), ktorý ničí naše vzťahy, okráda nás o duchovný zápal a zanecháva nás pustých a prázdnych, preto nedať „ani ň“ sexuálnej nemorálnosti, ktorá začína v hlave, v mysli. V popredí stojí sexuálna túžba, to znamená sexuálne dychtiť po niečom, čo Boh nedovoľuje. Platí to pre chlapcov i dievčatá, ale i pre dospelých. Kniha je hlavne pre slobodných, pred manželstvom, kedy si zmyselná žiadostivosť buduje oporné body pre ďalší život. Speváčka Rebecca St. James hovorí: Verím, že Boh pomocou tejto knihy uchráni mnoho ľudí pred tým, aby si nechali zo svojej hlavy, kde sa myšlienky tvoria, urobiť „diablove ihrisko“. Ohlasy mladých čitateľov sú veľmi dobré: Dana a Vojtech : Kniha obsahuje ďaleko viac ako sumár dobrých rad , ukazuje ako našu sexualitu spojiť s Božím plánom. Rehák: Bojuješ so sexuálnou žiadostivosťou, padáš, prehrávaš. Riešenie existuje, kniha ma o tom presvedčila.

Bolo mi osemnásť a šiesti chalani sme spravili „zmluvu“, že denne budeme čítať Bibliu, že sa nebudeme dívať na žiadne filmy, že nepobozkáme dievča, že nebudeme masturbovať. Bolo toho asi 15 bodov, masturbácia bola na 10. mieste. Táto ilúzia trvala asi dva týždne, zmluvu som porušil v 10. bode. Neskôr ako učiteľ, dostal som tisíce dopisov, muži i ženy píšu srdcervúce príbehy o tajných a mučivých zápasoch s predmanželským sexom, s pornografiou, s homosexualitou, s masturbáciou. Dievča Chelsea uviazla do pasce masturbácie a internetovej pornografie: “Nepoznávam sa, som z toho vydesená, čo robiť? Plačem, modlila som sa. Snažila som sa prestať, ale tento hriech nado mnou víťazí, ale viem, že Boh má pre mňa iný plán v mojom živote.“ 16.ročný Bill svoju závislosť na masturbácii riešil veľmi dobre. Pokorne sa priznal tatovi a hovorí: Tata ma pochopil a odvtedy sa so mnou modlí a ma povzbudzuje v boji proti masturbácii (86).
Masturbácia odhaľuje špinu, ktorá už v našom srdci je. Je ukazateľom, že živíme špatné túžby(63). Keď chceme zvíťaziť nad masturbáciou spojenou s chtíčom, musíme obnoviť svoje myslenie v oblasti sexu a podniknúť praktické kroky k zmene svojich návykov, napr.: Modli sa a pros Boha o pomoc, utekaj pred pokušením, zver sa svojmu rodičovi, alebo dôveryhodnej osobe, zameraj svoju pozornosť a činnosť k službe druhým, atď.(67).
Ako radca v problematike masturbácie a zdieľania by nemal byť človek opačného pohlavia.
Prečo sa nám nedarí zvíťaziť, čo robíme špatne? Ani pevná vôľa nezaberá, ani predsavzatia. Božia múdrosť nám dáva odpoveď: „Smilstvo, chamtivosť, nech vám ani neprídu na myseľ, ako sa patrí na Božie deti.“ Teda „ani ň“. Keď sa oddávame hriešnemu životu, robíme to, čo nám robí „dobre“, nie sme slobodní, sme otrokmi hriechu. Niektorí majú nesprávny názor, že Boh je proti sexu, to nie, veď on ho vymyslel a vytvoril, z lásky k nám. Pieseň piesni ospevuje krásu čistého sexu v manželstve.
Je dôležité pochopiť, že náš sexuálny pud nie je to isté, čo chtíč. Nie je chtíčom cítiť, keď nás niekto priťahuje, i keď nás pohľad na pôvabnú ženu sexuálne vzruší. Kľúčovým bodom je, ako na to reagujeme a ako ďalej sa s tým zaoberáme, či neživíme zmyslovú žiadostivosť. Čo je chtíč? Je sexuálna túžba mínus úcta a svätosť. Je to neukojiteľná túžba, ktorá odmieta Božie pravidlá. Chtíč dychtí očami, srdcom, predstavivosťou i telom(40).
Ak chceš bojovať proti nezriadenostiam sexuálnej túžby, je treba rozpoznať jeho spúšťacie mechanizmy a zamerať sa na vlastné špecifické slabosti. Sú to miesta pokušenia – pláže, diskotéky, televízia, noviny, časopisy, hudba, knihy, internet, reklamy, ulica, atď. Dôležité je, čo dovolím svojim očiam, na čo môžu pozerať, vo svojej mysli s čím sa zaoberám.
Noviny a časopisy, obsahujú pikantnosti. Mladá Natália nakupuje v obchode , odvracia oči od titulných strán bulvárnych novín a časopisov. Tie časopisy mi tvrdia, že musím vypadať ako sexi-celebrity. Nechcem na to naletieť a tak sa dívam priamo pred seba k pokladni. Pripravujem si za ten čas peniaze, alebo robím čosi, aby som si nemusela zaplňovať myseľ obrazmi, ktoré priamo ohrozujú biblickú ženskosť a čistotu.“ – Kelsea hovorí: Mala som dvanásť a čítala som hltavo svetské milostné romány. Hlava sa mi plnila hriešnymi vášňami a túžbami. Knihy som vyhodila a čítala kresťanské romantické knihy, ale i tak sa mi vybavovali iné scény, tie z tých svetských románov(44) a tak už romány nečítam a tak získavam kontrolu nad zmyselnými predstavami.
Noviny a časopisy obsahujú pikantnosti, fotografie, aby vzbudzovali sexuálnu žiadostivosť, rafinované reklamy na spodné prádlo, atď.
Nepozerať a nečítať žiadne milostné historky slávnych a populárnych osobnosti, ktoré predstavujú smilstvo v ľúbivom svetle(43).
Televízia. Dôležité je, dívať sa s prstom na ovládači a byť pripravený na sekundu prepnúť alebo vypnúť, keď príde reklama s pornoobrazom, pretože stačí 20 – 30 sekúnd a zmyselná predstava sa zahniezdi v hlave(42).
Hudba. Hudobníci, ktorých počúvame, sa stávajú našimi spoločníkmi. Čo máš v CD prehrávači alebo na MP3? Pomáha ti to v boji proti sexuálnej žiadostivosti, ak nie, kľudne ich vyhoď. Počúvaj hudbu, ktorá priťahuje tvoje srdce k Bohu.
Internet. Pre mnohých je internet bojišťom, na ktorom denne zažívajú pokušenie oddávať sa zvedavosti a hriešnym túžbam. Nepripusť, aby si hriech vybudoval u teba základňu. Jednaj rázne. Nepripojuj sa na internet sám v noci, alebo kedykoľvek, keď sa cítiš slabý.
Na verejnosti. Dievča Tatiana mi hovorila, ako jej Boh ukázal, že jej „nevinná“ zábava, hodnotiť mužov podľa vzhľadu je nebezpečným koníčkom živeným zmyselnou žiadostivosťou. Lauren zasa priznala: Obyčajne zažívam vzťahy, behom ktorých blúdim očami niekde inde, hľadám niečo lepšieho. Viem, že je to zlé, musím s tým bojovať.
Moje oči aktívne poslúchajú moje srdce. Nemusia všetko vidieť, čo okolo nich je. Pokiaľ ide okolo mňa atraktívne dievča, nemusím očami skúmať jej telo. Moje oči, cez moje srdce musia poslúchať Ježiša, ktorý za mňa zomrel.
23.r. Trina vyrástla v dobrej rodine, mala morálne kvality, navštevovala kresťanský klub, ale prišla do mesta, za zamestnaním. Stala sa samotárka a premýšľala o manželstve, živila predstavy, svadobnú noc, podľahla chtíču. Samotári sú terčom pokúšení a obeťou. „Nemôžem uveriť, do akej kaše som sa dostala“(84).
Rada pre dievčatá a dvojice. Jedno dievča na strednej škole sa nestarala o to, ako jej objatie „telo na telo“ pôsobí na chlapcov. Môjmu kamarátovi Nickovi sa to ľúbilo, hovoril tomu „ňáderný útok“ a zmyselne využíval príležitosť pritisnúť sa k jej telu. A pokiaľ ide o oblečenie, ktoré priťahuje, zdôrazňuje, alebo vyzdvihuje časť časť tela dievčaťa, to je akoby mala na sebe blikajúci neónový pútač. Vyzývavé obliekanie dievčat vzbudzuje chtíč u chlapcov a podnecuje k hriechu. Chtíč stupňuje svoje predstavy a požiadavky a zaťahuje ťa stále hlbšie do zvrátenosti(58) a zatvrdzuje srdce voči Bohu(75).
Jedno východisko: Ak je to možné namierte si to priamo do manželstva, ale v príprave naň telesné kontakty vynechajte, zachovajte čistotu. Táto rada nie je pre puberťákov (69).
V dobe dospievania, než človek vstúpi do manželstva, si zmyselná žiadostivosť buduje v jeho živote oporné body(9).

Si pripravený hľadať praktický plán založený na Božej milosti? Plán, ako sa oslobodiť od útlaku zmyslových túžob a nerestí a osláviť čistotu, sám to nedokážeš, ani silou vôle nie, ale s Božou pomocou áno, s ktorou ale nutne musíš spolupracovať.

Taliansky kňaz, exorcista P.G. Tomaselli z praxe pri vyháňaní diablov dokazuje, že videl mnoho mladých ľudí padať do pekla pre porušenie 6. Božieho príkazu. Spomína dve 15. ročné dievčatá, ktoré v pekle preklínali svojich rodičov, že im všetko dovoľovali k uspokojeniu svojich vášni a nepoučili ich o pekle a nenaučili bázni Božej.

Z kresťanskej knižnice Púchov, 2006. J. Harris: Ani ň, Samuel, Praha, 2004.

Bioetika (Ľ. Cehuľová)

 Pre vychovávateľov alebo veda

Na školách cieľom učebných osnov je vychovať mladého človeka k zrelej osobnosti, k úcte a k zmyslu k životu a to na oboch voliteľných predmetoch, ako na náboženskej tak etickej výchovy. Z prieskumu robeného medzi žiakmi však vyplýva, že sa to až tak nedarí. Čo sa týka pojmu „úcta“ a „úcta k životu“, je nedostatočný záujem mládeže o tieto a iné hodnoty a hodne je vulgárnych prejavov a je skoro jedno, či ide o žiakov s náboženskou výchovou alebo etickou. Preto je potrebné hneď zaradiť do vzdelania základy bioetiky, ktorá ochraňuje ľudskú dôstojnosť. To je ďalšia náročná úloha pre kňazov, katechétov, kresťanských vychovávateľov voči žiakom, aby mali potrebné znalosti a vedeli presvedčivo argumentovať. Je to niečo aj pre rodičov voči svojim deťom.

Čnosť je trvalá dispozícia konať dobro. Ľudské čnosti – rozvážnosť, spravodlivosť, mravná sila a miernosť – sú trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše city, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery (24).
Sloboda a zodpovednosť. Právo na vlastný názor a vlastné slovo má len ten, kto si uvedomuje, že je viazaný pravdou. Ak podmienky slobody nie sú splnené, zo slobody sa stáva svojvôľa. Svojvôľa je v svojej podstate otroctvom (26).
Desatoro. Prvé tri prikázania, ktorými má človek uznať autoritu Boha a svoju úctu a poslušnosť voči Bohu. Pohŕdaním týchto troch príkazov človek stráca základný prameň svojho života (28). – Boh odpúšťa hriechy ľudí, ale príroda neodpúšťa. Čo človek nekoná v súlade so zákonmi prírody a vesmíru, ktoré určil Boh, to sa „vypomstí“ budúcim generáciám, čo už dnes môžeme pozorovať(32).
V celosvetovom meradle nás obklopujú dva tábory názorov súvisiace so životom človeka a bioetikou: Pro life – za život (kultúra života) a Pro choice – za výber (ne-kultúra smrti). Obidva tábory predkladajú svoje názory v bioetike, čo má veľký vplyv na praktické uplatňovanie v konkrétnom rodinnom, fyzickom, sociálnom, duševnom i duchovnom rozmere každého človeka. Tábor Pro choice na prvý pohľad ponúka slobodný výber, ale v skutočnosti cielene vedie človeka k praktizovaniu ne-kultúry smrti. Tábor Pro life obraňuje kultúru života a rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby. My všetci sa nachádzame v „ovzduší“ tábora Pro choice, nenápadne nás obklopujú z každej strany, z médií, zo zamestnania, z názorov kamarátov, zo škôl i zo školských učebníc (45).
Etika v lekárstve a ošetrovateľstve platí stále, taktiež i Hippokratova prísaha (53).
Akýkoľvek pocit nadradenosti a povýšenosti nemá miesto v komunikácii, zvlášť v rodinách a na pracovisku. Ak chceme humanizovať spoločnosť, musíme humanizovať našu komunikáciu. Pasívne správanie s cieľom vyhnúť sa konfliktom nie je riešením. Takéto osoby nemajú odvahu vyjadriť svoje práva a názory a ľahko prijímajú názory iných. Druhý extrém sú agresívni ľudia, ktorí sa snažia vnútiť svoju vôľu iným a konflikty z tohto správania nemajú konca. Východiskom správnej komunikácie je asertivita. Asertivne osoby charakterizuje zdravé sebavedomie a schopnosť vytvárať dobré vzťahy, jasne a presne definuje situáciu, vyjadruje primerane svoje pocity a je ochotný zmeniť svoj názor, ak sú protiargumenty presvedčivé (59).
Ako v medecíne existuje bioetika aj v médiách by mala existovať infoetika. Na Slovensku je známy projekt „Hniezdo záchrany“. Konatelia a propagátori sú členovia Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, ktorí na jednej strane zachraňujú niekoľko detí v „hniezde záchrany“, na druhej strane zabíjajú tisícky detí interrupciami! – Populárne české seriály „Rodinné putá“ a „Rodinné vzťahy“ ponúkajú návody na rodinné intrigy a manželskú neveru. Tým znehodnocujú rodinu a ľudskú dôstojnosť (71).
Umelý potrat – UPT – interrupcia. Na Slovensku už 50 rokov platí zákon povoľujúci interrupcie a nepriniesol ochranu zdravia žien, ale naopak. V r. 2009 je do parlamentu predložený zákon, ktorý znižuje kvalitu informácii, ktoré majú byť ženám poskytované a dievčatá mladšie ako 18 rokov že môžu ísť na potrat bez súhlasu rodičov (75).
Formálna, vedomá a dobrovoľná spolupráca pri potrate je ťažký hriech a spoluúčastníci upadajú automaticky do exkomunikácie.
Umelé potraty sa vykonávajú troma spôsobmi: vniknutím do maternice cez rodidlá, podaním chemického prípravku, pomocou brušnej operácie.
Ak dieťa po použití RU-486 prežije, pravdepodobne bude postihnuté znetvorením končatín a pod. Slovenské matky vydávajú o tom svedectvo (Kto uverí mi?). Najznámejší neskorý následok potratu je zvýšenie rizika rakoviny prsníka. Psychickým dôsledkom je postabortívny syndróm – PAS, ide o citové otupenie, podráždenie, vtieravé predstavy, depresia, nezdravý vzťah k deťom, atď. Liek na dušu ponúka J.P.II. v Evangelium vitae (82). Potraty sa týkajú každého z nás. Počaté nenarodené deti sú súčasťou štátu, Cirkvi, farnosti, našich rodín; sú to naše deti, ich duše sú nesmrteľné (106). Avšak definícia interrupcie a čo sa dnes pod pojmom umelého ukončenia tehotenstva rozumie, je nedostatočná (162).
Klonovanie človeka je najhorší spôsob zneužívania ľudskej bytosti. Možné následky v budúcnosti je ťažko predvídať, riziko je obrovské.
Ďalším nebezpečím je genetizácia, ide o redukciu hodnôt osoby na úroveň jej genetickej výbavy. Sem – tam už počuť „asi to má v génoch (108).
Eutanázia. Duša človeka je nesmrteľná, teda eutanázia je hriech. Nezabiješ! Zástancovia eutanázie propagujú „právo človeka na smrť“, dnes média manipulatívne robia propagandu eutanázii, zdôrazňujú legalizáciu v Holandsku. Viac o tom je v knihe „Proč NE eutanázii. Eutanáziu uviedol do praxe Hitler tzv. rasovou hygienou, v plynových komorách nechal usmrtiť najprv tristo psychicky chorých a to postupne nabralo lavínovitý spôsob ničenia pod lekárskym dozorom. Eutanázia nie je riešením. Hospice ponúkajú alternatívu s paliativnou starostlivosťou pre nevyliečiteľne chorých(115).
Transplantovanie orgánov. Medzi podmienky pre darovanie orgánov je potrebný súhlas pacienta alebo príbuzných. U živých darcov je treba dodržať aj podmienky anonymity.
Šieste Božie prikázanie. Techniky umelého oplodnenia. IAC, IAD, FIVET, NORIF, ZIFT, ISCI, GIFT. Počatie a narodenie dieťaťa je darom od Stvoriteľa a to je technicky narušené umelým oplodnením, ktoré nerešpektuje manželstvo a ani dieťa. Po dieťati sa túži, nakoľko je „užitočné“, nakoľko slúži „egu“. Propagátori „in vitro“, v skúmavke sa riadia svojimi zásadami opierajúce sa len o lekársku techniku a embryo, plod, dieťa sú len zhlukom buniek. Státisíce nadbytočných embryí sa zmrazujú, skladujú, zlikvidujú alebo sa zneužijú pri vedeckých pokusoch. – Umelé pokusy (148) a hazardovanie s dôstojnosťou ľudskej bytosti je nebezpečnejšie ako pokusy s atómovou bombou.
Antikoncepcia. S propagovaním „dajme ľuďom rozkoš bez zábran“ a ľud si nespomenie, že k životu potrebuje iné hodnoty.
S abortívnymi účinkami. Hormonálna antikoncepcia – HAK s chemickou interrupciou. Propagátori a reklamy počítajú i s možným zlyhaním a preto radia ďalšiu antikoncepciu „tabletku po“ mať po ruke. „Tabletka – po (Postinor 2, Escapelle) v kabelke nikdy nie je na škodu“, sa žiaľ stáva reálnou súčasťou myslenia a každodenného života mládeže. Nebezpečenstvo z užívania antikoncepcií nie je dostatočne propagované a užívateľky nemajú záujem čítať malé písmena dlhého letáku (153).
V skutočnosti dôkladné naštudovanie a rešpektovanie prirodzených metód plánovania rodičovstva nie je také náročné, ako naštudovanie a dodržovanie antikoncepčných predpisov.
Homosexualita. Katolícka cirkev rešpektuje osobu s homosexuálnou orientáciou, ale nesúhlasí s homosexuálnym úkonom a upozorňuje na nebezpečenstvá. Pod frázou „buď in“ deti a mládež skúšajú hetero a homosexuálne a iné praktiky, s kýmkoľvek a často aj v škole. Povýšenie homosexuality na úroveň heterosexuality prináša nebezpečie ďalšej reťazovej reakcie na rôzne uplatňovanie „slobody“. Mládež je erotizovaná z mnohých strán, časopismi, TV, prostredím, internetom, (pozn. Kr. knižnice: už aj UNESCO pretláča sex. hry 2-3 r. deti), atď. Veriaci deviatak príde za katechétom: Som závislý na masturbácii, cez každú prestávku. Predčasné prebudenie pohlavného pudu a nedostatok vypestovaných duševných zábran. Je tu veľká úloha na vychovávateľov(180). Sexualita je Boží dar.
Úcta k pohlaviu je základom úcty k životu a to je dnes najdôležitejšia úloha pri výchove mládeže. potrebujú počuť pravdu o kráse ľudskej sexuality, pravdu o potratoch, o eutanázii. To im môže dať v bioetike vzdelaný učiteľ, katechéta, s láskyplným vzťahom a s orientáciou Pro life – za život; a to sa očakáva i od rodičov. Rodičia, vyberajte si takýchto učiteľov pre vaše deti.ve mládeže. Potrebujú počuť pravdu o kráse ľudskej sexuality, pravdu o potratoch. O eutanázii. To im môže dať v bioetike vzdelaný učiteľ, katechéta, sláskyplným vzťahom a s orientáciou Prolife – za život, a to sa očakáva i od rodičov. Rodičia, vyberajte si takýchto učiteľov pre vaše deti.

Z kresťanskej knižnice Ľ. Cehuľová, Bioetika, Vydavateľ M. Vaško, Prešov, 2010.

Blahoslavení rodičia (Luciano Mola)

 Pápež Ján Pavol II. blahoslavil v októbri 2001 prvý manželský pár za ich čnosti manželského a rodinného života. O ich živote vydávajú dobré svedectvo aj ich deti. Do manželstva vstúpili duchovne dobre pripravení. Výchove detí venovali Veľkú starostlivosť, ale predsa ešte študovali vhodné knihy, aby pri ich výchove niečo nezanedbali.

Venovali se i rôznym sociálnym službám, i po druhej svetovej vojne. Manželia sa stali pre svoje deti svedkami viery. Vždy po večeri doma otec za prítomnosti celej rodiny nahlas čítal noviny, Písmo sväté, z nejakej knihy, na to nasledovala debata, spoločná modlitba ruženca a išlo sa spat'. Kríza prišla pri štvrtom tehotenstve, lekár doporučil prerušiť tehotenstvo, dlho klačievali v modlitbe a narodila sa zdravá Henrieta i matka ostala zdravá. Dvaja chlapci sa stali kňazmi a vydávajú svedectvo: My deti sme neboli nijaký anjeli, vzťah rodičov k nám bol založený na dialógu a poznačený nežnosťou a porozumením. Rodičia sa navzájom rešpektovali, mali sa radi a doma bola pohoda. Otec nás brával na výlety do prírody, učil nás spoznávať rastliny, kvety a hory. Chodili sme i do skautingu. V našom dome sme bývali a dobre sa znášali 4 generácie a radi prichádzali k nám rôzne návštevy. Matka napísala i knihy a kladie pred oči mladým párom krásu a hodnotu života a svoje polstoročné skúsenosti.

Kniha svedčí o tom, ako sa má budovať šťastnú rodina, kde sa i dospelé deti radi vracajú.

Božie slovo pýta každé srdce (Mons. Michal Keblušek)

 Púchovský farár, dekan Mons. Mgr. Michal Keblušek vybral zo svojich homílií reprezentatívny súbor a zaradil ho do zbierky s príznačným názvom Božie slovo pýta každé srdce. Autor zvolil typický až klasický štýl rozprávania či rozprávačstva – narácie. Evanjeliové fundamentálne výroky, podobenstvá aj udalosti rozvíja, do príbehov z reality všedných dní, z diania v živote jedincov i spoločenstiev.

Mons. M. Keblušek často cituje príklady, epizódy a hlavne príbehy z literatúry, nielen náboženskej, ale aj klasickej prózy. Odporúča zaujímavé románové diela zhromaždeniu veriacich a takto dobrovoľne plní v súčasných časoch mimoriadne vzácnu hrebendovskú misiu propagátora kvalitnej knihy.

Kazateľ svojimi homíliami, prípadne katechézami prostredníctvom prerozprávaného textu oslovuje adresáta prítomného na bohoslužbe. Preberá fakty, argumenty, esteticko-umelecké obrazy z viacerých zdrojov. Tento tvorivý kompozičný proces vyúsťuje do rétorického prejavu, ktorý interpret musí zasadiť do súradnice liturgie, pastorácie a evanjelizácie.

Proces percepcie knižne vydaných kázní má – v porovnaní s vypočutými – svoje osobitosti aj zákonitosti. Čitateľ sa môže k jednotlivým kázňam opätovne vrátiť, čo pri jednorazovom vypočutí homílie nie je možné. Listovanie v knihe má svoje čaro sústredenosti a uvoľnenosti zároveň. Pravda, v tomto tichom pomlčaní súzvučne so stránkami publikácie chýba atmosféra chrámu, hlas kazateľa a celostný zážitok zo sv. omše.

Druhá časť tejto knihy síce tematicky kotví v homiletike, žánrovo sa však posúva k príhovorom (niektoré vyšli v púchovských Farských novinách, väčšina už pred knižným vydaním bola na webovej stránke farnosti). No faktor či fenomén rozprávania je ustavične prítomný, pútavý a oslovujúci.

PhDr. Jozef LAPŠANSKÝ, PhD.